Malá zaspala do hodiny. Dala som jej tabletku na stiahnutie teploty, poriadne ju zababušila do perín, pustila jej cd s uspávankami a zobrala jej „osoplenú“ bábiku, ktorú som držala za jeden vlások a hodila ju do kýbla s práškom, nech sa chúďa z toho vykúpeJ
Kým som všetko poupratovala a dala aj seba ako tak do poriadku, bola jedna hodina po polnoci, môj muž sladko spinkal v obývačke pri telke a mne klipkali oči ako bábike „mončiči“. Dala som mu frčku do nosa, čo strašne „zbožňoval“ ako skvelý druh rýchleho prebudenia a odpratal sa hore do spálne. Ja som sa s vypätím síl poskladala na gauč a neprítomne pozerala na mihajúce sa obrázky. Myšlienkami som bola úplne mimo, myslela som na malú, dúfajúc, že to nebude nič vážne a ráno jej bude fajn, na drobca a to jeho večerné maznanie, čo bol náš rituál pred spaním, ktorý mi teraz veľmi chýbal, keďže nebol doma, na môjho skvelého muža, ktorý to zvládol a nechytil panický strach z toho, že s malou niečo je, na zajtrajší deň, čo všetko „príjemné“ ma znova čaká, na Poctivku, čo asi teraz robí, či stihla dokončiť tie články ako sľúbila... a na „Pokušiteľa“.
Každé písmenko z toho sa na neho hodí. Pokúša moje myšlienky, moju vernosť, všetko, v čo verím.... Je ako kinder vajíčkoJ Keď ho človek vidí, chcel by zistiť, ako chutí a čo je vo vnútri, keď ho „odbalí“ a ochutná, už to nie je také lákavé, ale stále sa teší na to, čo sa ukrýva úplne vo vnútri... Nebojte, ja som sa až tak ďaleko nedostala. Ja ho mám ešte ako zabalené „kinderko“, láka ma zistiť, ako chutí a čo sa v ňom ukrýva. Ale neustále sa pokúšam odolávať.
Ako by to bolo dnes, keď nám ho riaditeľ prišiel predstaviť. Vraj nový účtovník a tzv. správca financií. No haha, akoby sme nevedeli, koľko čoho potrebujeme a na čo koľko míňame. Ale asi sme podľa niekoho potrebovali kontrolu, tak prišiel... pokúšať ;o)Podal mi ruku a očami sa krásne usmial. Poctivka stála vedľa nás a keďže ona berie na všetkých chlapov, ktorí v gatiach niečo majú, strčila sa vedľa mňa, do ruky mu vopchala tú svoju, ruku, a snažila sa ho očariť obrovským „holyvúdskym“ úsmevom. Zdvorilo sa na ňu usmial, ale pohľad venoval stále mne. Neprikladala som tomu nejaký význam, len som si myslela, že sme si padli do oka... ako nový kolegovia... a nič viac. Omyl.Asi po týždni, keď denno denne chodieval ku mne niečo konzultovať, či už to boli úplne banálne výdavky, alebo príjmy, ktoré boli úplne jasné, zistila som, že ten úsmev na začiatku nebol len milý a kolegovský... nechodieval ku mne kvôli tomu, že nevedel rozlúštiť nejakú úhradu, ale preto, aby bol so mnou... a ja som nenamietala. No možno som mala!
Bolo to o to horšie, že aj on bol sympatický mne a v jeho spoločnosti som sa cítila príjemne... dával mi pociťovať všetko, čo žena potrebuje pri mužovi cítiť... že je krásna, obdivovaná a tie kraviny okolo toho. Cítila som sa ako 15-tka, ktorej sa strašne páči dáky chalan, ale hanbí sa mu to povedať, lebo preto. Vzbúrili sa vo mne hormóny a ja som zrazu nevedela, čo s nimi. Nebránila som sa tým posedeniam v mojej kancelárii, kedy sme sa obaja tvárili, že lúštime príjmy, výdavky a podobné záležitosti. Pritom sme si rozprávali rôzne zážitky, bavili sa o práci, živote, láske, sklamaniach a prítomnosť jeden druhého nám začínala byť viac ako príjemná... vždy, keď mal príležitosť, dotkol sa mojich prstov alebo ruky, usmial sa a ja som sčervenela... a neuhla som.Zožierali ma výčitky svedomia, pretože som nebola slobodná, doma som nemala prázdne izby, ktoré by pohlcovali ticho, vypĺňal ich detský krik a posteľ, v ktorej som spávala, nebola pre jedného, ale pre dvoch. Nemohla som konať impulzívne, pobozkať ho, hoci som si to predstavovala, nemohla som ho zavolať na kávu, pretože by to nebolo „obyčajné“ pozvanie a nemohla som na neho prestať myslieť... nedalo sa to.Obsadil každú moju myšlienku, ktorá sa obsadiť dala. Začínalo to byť nebezpečné a ja som si to plne uvedomovala... ale nedokázala som s tým nič robiť. Nedala som to na sebe poznať, veď sa vlastne medzi nami nič nestalo, len moje hormóny nevedeli, čo od dobroty a išli zošalieť. Nikdy sa mi nič podobné nestalo, že by sa mi páčil nejaký muž tak veľmi, ako on. Áno, obzriem sa, ak na ulici stretnem nejakého „fešáka“, ktorý za pohľad stojí, kto nie??? Kebyže tvrdím opak, asi by ste si o mne mysleli, že nie som normálnaJAle toto bolo niečo iné. Predstavovala som si s ním veci, ktoré sa púšťali v TV až po 22hodine a keď som ho videla v práci, nevedela som z neho spustiť oči. Ale všetko som to robila tajne... aby nikto nezistil, čo sa deje, pretože keby sa to stalo informáciou verejnou, bol by to poriadne „prúser“. Nechcela som nikomu ublížiť, hoci som to už možno robila.... nevedomky.
„Tak ako sa dnes máš, krásavica?“ ladným krokom vstúpil do mojej kancelárie s kávou v ruke... pre seba, aj pre mňa. Vďačne som ju prijala, keďže som od únavy padala na hubu. Nemala som pojem o čase, keďže som na stole mala kopec papierov, ktoré som musela vybaviť a roztriediť. „Ako vidíš, skvelo,“ poznamenala som ironicky. Uchlipla som si z kávy a na chvíľku som sa uvoľnila. Spolu sme si sadli na malý červený gauč, ktorý som si asi pred rokom vybojovala od šéfa. Sadol si tesne ku mne, tak, aby sa mi svojím ramenom dotýkal toho môjho. Bola som nervózna, ale nechcela som to dať na sebe poznať... išlo mi to dobre. „Vieš vôbec, aká si pekná?“ áno, áno, úplne tuctová otázka, ale mne pripadala v tej chvíli strašne milo. Až sa mi rozklepali kolená a ruky.„Ale no, prestaň, lebo to bude vyzerať, ako keby si mal niečo za lubom,“ snažila som sa odľahčiť situáciu. Aj som sa zasmiala, ale on nie. Pozerala som pred seba ako zmeravená.„Veď aj mám,“ prstami mi zablúdil do vlasov a ja som sa celá rozochvela.... nie od nervozity, ani od strachu, ale od túžby. Zhlboka som dýchala a snažila sa myslieť na niečo iné, čo by ma tej túžby zbavilo, ale nešlo to. Videla som, ako sa ku mne nakláňa a ja som sa nedokázala ani pohnúť... možno som nechcela, ja neviem!!!! Chytil ma za bradu, otočil ma smerom k sebe, kde už čakal jeho krásny pohľad a pery, o ktorých som tak dlho snívala.
Pobozkal ma. Dlho, vášnivo a neuveriteľne krásne.... a mne sa to páčilo....
