Samota jej vyhovovala. Nemusela nikomu skladať účty, nemusela sa nikomu spovedať, bola sama sebe pánom a netrápila sa kvôli rozchodom, kvôli ktorým sa neustále trápila so svojimi kamoškami nad fľašou vína u nej doma... v obývačke, zásadne neskoro v noci, keď chcela spať alebo sa chystala niekam na poriadnu žúrku. Už len kvôli tomu bola vďačná, že svoju domácnosť spravuje sama a nie s nejakým chlapom, ktorý by si tak či tak časom zvykol všetko riadiť.
Ale asi pred týždňom sa to všetko zmenilo. Ako úderom dvanástej hodiny. Spoznala ho náhodou, ak sa to tak dá povedať. Na náhody neverí, ale toto inak nazvať nevedela. Vedela o ňom už dlho, ale len teraz si začala uvedomovať, ako veľmi ju priťahuje. A ona priťahuje jeho... to vedela naisto. Nedokázala prestať na neho myslieť, zaberal takmer každú sekundu jej myšlienok, a tak nevtieravo sa jej votrel do hlavy, že nevedela, ako sa toho zbaviť. Možno ani nechcela, ale svedomie jej vravelo, že musí. Pýtala sa, prečo musela natrafiť na chlapa, ktorý sa jej neuveriteľne páči, ktorému sa uveriteľne páči ona a dopredu vie, že ho nemôže mať? Ak je toto osud, tak sa riadne nepekne zahráva.
Nechcela byť tá, ktorá rozbíja cudzie vzťahy, keďže ako jej na rovinu povedal, bol už zopár rokov zadaný. Neznášala to, vedela, ako to bolí, pretože presne to sa stalo aj jej. Jedného krásneho dňa prichytila svojho frajera s inou a ani ho to vôbec nemrzelo. Proste jej bez okolkov povedal, že soráč, ale akosi som sa odľúbil a zaľúbil sa do inej. Nikdy to tak celkom neprestane bolieť, časom to bude znesiteľnejšie, ale nezabudne... nie ona. A práve takou istou mrchou nechcela byť i ona. Písali si celé noci nekonečné správy, zaspávali s mobilmi v ruke, vídali sa príležitostne, ak mali obaja čas a ona sa vždy snažila držať si odstup. Hoci, keď sedel vedľa nej v kine na filme, ktorého dej ani nedokázala vnímať a cítila jeho ruku opretú vedľa tej jej, mala sto chutí mu pobozkať nos, pery, oči, uši, všetko, aby všade zanechala kúsok seba a ešte dlho ju cítil.Po večeroch si to všetko vyčítala. Prečo to robí, ako to vôbec môže. Bola nahnevaná na neho, že jej (svojej priateľke) to nedokázal povedať. Ale chápala to, aspoň si to chvíľu myslela. Neboli spolu ani mesiac, ani rok... boli spolu niekoľko rokov a po takej dobe sa ťažko niekomu vraví, že už to nemá význam a bude lepšie to skončiť. Ak strávite s niekým zopár rokov svojho života, vždy je lúčenie ťažké. Pretože všetko, čo sme prežili, bolo krásne a predstava, že to tak už viac nebude, je strašne bolestivá. Verila v osud, verila, že ak to takto je, tak to je proste to, čo sa má stať. Verila, že osud sa v mnohých veciach nedá zmeniť, ale vždy sa dá spraviť krajším. Verila, že ak ho stretla, tak to má svoj zmysel.
V jeden večer jej napísal, že je nádherná a je šťastný, že ju mohol spoznať. Ona si práve v ten večer sama otvorila biele víno, uchlipkávala ho pomaly a omamné vône jej stúpali bleskovou rýchlosťou do hlavy. Odpísala mu, či nechce prísť. Pritom sa zaprisahávala, že to neurobí, pretože sa snažila udržiavať priateľský vzťah bez akýchkoľvek dotykov a náznakov náklonnosti. Napísala mu adresu do sms a čakala... netrvalo dlho, kým ju z myšlienok vytrhlo zvonenie vchodového zvončeka. Triasla sa, od vzrušenia, od strachu, od hnevu na seba samú. Bol krásny. Veľké tmavé oči, súmerná postava, silné ruky a ten krásny úsmev. Sadli si na gauč a rozprávali sa... dlho, kým ju chytil za ruku, pohladil ju po tvári a pobozkal na pery. Vášnivo. Cítila v očiach slzy, ale zadržala ich. Bolo to všetko tak strašne krásne, ale vedela, že to nie je správne. Aj napriek tomu všetkému po ňom túžila natoľko, že mu bozk opätovala. A nielen bozk. Dotyky, hladenie, úsmevy a nakoniec aj to milovanie plné vášne, túžby a rodiacej sa lásky. Dotýkal sa jej tak, ako nikto predtým. S láskou, opatrnosťou, jemnosťou a zároveň nástojčivo a chtivo.
Ráno odišiel, musel do práce. Zavrel za sebou dvere, ona sa zviezla na zem a nekonečne dlho plakala. Každá slza, ktorá jej spadla na nohy pokrčené pred sebou bolestivo pálila. V srdci robila rany a na tele bolesť z ich horkosti. Vedela, že toto je koniec. On to nevedel. Urobila tú najkrajšiu a zároveň najhoršiu vec, akú mohla. Milovala sa s človek, ktorého ľúbila... ale zároveň sa milovala s človekom, ktorý patril niekomu inému. A hoci by si vedela tieto vášnivé noci predstaviť každý večer, nedokázala zaprieť to, čomu verila. Že ukradnutá láska bude rovnako raz ukradnutá. A to ona nechcela. Príliš sa toho bála. Príliš sa bála toho, že by ho mohla stratiť, a tak sa ho radšej vzdala skôr, ako to vôbec všetko začalo. Napísala mu posledné zbohom. Napísala mu, že nedokáže ublížiť niekomu, koho ľúbi ona a koho ľúbi on. A napísala mu, že nikdy nezabudne ako sa jej dotýkal... a že možno raz to bude inak. Ale teraz je to tak, ako to je a ona to nezmení.. nechce.
