Ako sa tak prezliekam, v pomalom tempe, keďže som tam došla v dostatočnom predstihu, premlelo sa okolo mňa veľa dievčat. Viem, že je neslušné počúvať, o čom sa niekto druhý rozpráva, ale toto mi nedalo.Dobehla jedna dievčina, v šuštiakoch, športovom tričku, vylovila zo skrinky tašku, z nej mobil a priložila si ho k uchu čakajúc, kým zodvihne druhá strana. Druhá strana zodvihla a tak sa to začalo. Aby sme sa pochopili, tak dievčinu, ktorú som videla, nazveme ako Z a tú, ktorá bola na druhej strane mobilu nazveme N.
Z: „Ahooooj. Počuj, chcem sa len opýtať, dohodli sme sa na 18.30hod, áno?“
N: Asi jej kamoška povedala, že áno.
Z: „Jáááj, lebo už som sa zľakla, že som sa pomýlila. Tak dobre. Dala som si už zopár cvikov na brucho. Idem teraz na chrbát.Ty kedy prídeš?“ znela jej otázka. Och, sladká nevedomosť.... alebo niečo iné?
N: Odpoveďou bolo zjavne, že veď ona vo fitku už je, pretože odpoveďou bolo...
Z: „A kde si? Veď som ťa tu nevidela!!! Ja som tu už od 18.20hod.“
N: Tá dievčina ju práve v tomto okamžiku uviedla na správnu mierua ona chúďa sa začervenela a chytila za ústa ako znak veľkého zhrozenia.
Z: „Čo? V Auparku? Ja som si myslela, že v Avione. Božeee, ja som aká sprostá. Neviem, prečo som si myslela, že Avion. Jééjda, to je trapas. Ale to A mi utkvelo v pamäti!“ nahlas sa zasmiala.
N: Kamoška jej asi teda poďakovala, že je taká spoľahlivá a rozlúčila sa.
Z: „Tak mi prepáč. Veď sa vidíme nabudúce.“ Ale kde, to už ani srnky netušia...Škoda, moja zlatá, že si si zapamätala len to A. Nabudúce treba počúvať aj to, čo je za prvým písmenkom názvu, lebo nabudúce to môže byť nepríjemnejšie!!! Haha.
To je čaro, keď sa dáte nahovoriť na spoločne cvičenie s kamoškou, ktorá nemá dobrúpamäť na názvy. Takže ja mám to šťastie, že sa spolieham sama na seba a nič také sami nemôže stať... Pretože ja mám veľmi dobrú pamäť.
