Jeden človek, ktorý je mi blízky, mi povedal, že som vraj odvážna. Vraj len málo ľudí by dokázalo ostať s človekom, ak by vedeli, že má rakovinu. Ja som tú odvahu mala a zostala s ním dokonca. Veľa ľudí by to nedokázalo(neviem, ťažko mi je hodnotiť niečo také). Ja áno a aby som to dokázalo, chcelo to odvahu.Odpovedala som, že to nebola odvaha, ale láska, čo ma prinútila ostať až do konca, hoci som sa bála, ako to bude.... možno mal pravdu. Možno som prekonala vlastný strach, pozbierala všetku silu, čo vo mne bola a nevzdala to... ak sa tomu hovorí odvaha, tak potom áno, bola som odvážna. V tomto prípade to bol ale smutný koniec.....Čo už, život je taký a musíme sa pozerať dopredu, nie dozadu.... ešte veľa krát budem musieť zozbierať odvahu a spraviť veci, ktorých by sme sa inak obávali, o ktorých si budeme myslieť, že ich nedokážeme urobiť.
Kto je pre vás odvážny človek? Kto má podľa vás odvahy na rozdávanie? Je to niekto, kto sa odhodlá na čin, ktorý by za normálnych okolností neurobil? Či človek, ktorý si po siedmych rokoch strávených s jedným partnerom povie, že to už nie je ako predtým a vydá sa novou cestou, hoci tá, z ktorej práve vybočil, mala svoje „dlhoročné“ čaro, bola stála... ale už ho nenapĺňala?!? Alebo osoba, ktorá sa odhodlá priznať svoje túžby, myšlienky, predstavy človeku, s ktorými sú späté? Či dokonca osoba, ktorá by pre svoju „polovičku“ bola ochotná obetovať všetko na svete?! Ťažko by sme asi jednoznačne odpovedali, kto je pre jedného či druhého odvážny. Samy pre seba asi odvážny nie sme. Ak nám to povie niekto iný, poteší to, ale v tom dennom prebíjaní sa životom si často ani neuvedomujeme, či robíme niečo s odvahou alebo nie.Možno, ak nastane chvíľa, kedy budeme musieť samy urobiť niečo „odvážne“, uvedomíme si to naplno, budeme dlho premýšľať, ako a či vôbec to urobiť... a ak to urobíme, môžeme si povedať, že som v živote urobil/a niečo, čo stálo za to a stálo to veľa odvahy.
Keď môj bývalý priateľ prestával veriť, že sa môže vyliečiť, chcela som mu byť nablízku, hoci on už nechcel... mala som odvahu bojovať, bohužiaľ už len sama, no za obidvoch... vtedy som v jednom obchode uvidela malú drevenú tabuľku, na ktorej bol červenými písmenkami vyrytý výrok....
"Odvahou nie je nikdy neprehrať, ale to, že máme silu začať odznova.“ Tú tabuľku som mu vtedy kúpila, zabalila do krásneho modrého papiera a dala ako povzbudenie... a dnes stojí vedľa jeho fotky a horiacej sviečky.
