V rok 2020 opustil svoju prácu v korporáte, aby získal cenné skúsenosti v kanadskom Vancouveri. So svojím bratom neskôr založil podcast Mozgová Atletika, kde riešia témy ako osobný rozvoj, vedu, no nezabudli ani na šport. Za prvý rok fungovania nazbierali viac ako pol milióna vypočutí, čo ich radí medzi najúspešnejšie slovenské podcasty. V rozhovore sa dozviete aké boli jeho podcastové začiatky, prečo sa začal zaujímať o rozvoj osobnosti, alebo aké sú jeho bežecké ciele.
Čo ťa viedlo k tomu, aby si si založil podcast, v ktorom sa venuješ rozvoju človeka? Spôsobila to absencia podcastov tohto druhu na Slovensku?
Nápad založiť podcast som dostal v Kanade, kde som čas trávil často sám so svojimi myšlienkami a počúval som mnoho podcastov z rôzneho spektra. Po asi troch mesiacoch som si uvedomil, že všetky podcasty, ktoré sa venujú osobnému rozvoju, sú po anglicky. Prekvapilo ma, že na Slovensku naozaj nič také nebolo. Keď som to zistil, veľmi som sa pre to nadchol. Vymyslel som názov, napísal som bratovi, spísal som si témy, začal som si robiť research ohľadom toho. Všetko bolo vymyslené behom jedného týždňa. Dovolím si povedať, že čo sa týka Slovenska, ani na YouTube toho nie je veľa. Nie je tam nič také dominantné. Prvotná motivácia bola vzdelávať ľudí a využiť túto dieru na trhu.
Ja osobne si tiež nespomeniem na žiadny slovenský podcast, ktorý by sa venoval osobnostnému rastu.
Viem, že pár podobných existuje, no nemám rád prvoplánové veci typu “musíš si nastaviť myseľ a veriť tomu”. Chýbajú mi za tým konkrétne veci, ktoré sú vedecky podložené. To sú veci, ktoré ti hovorí každý.
Ako spočiatku reagovalo tvoje okolie na to, že si začal tvoriť takýto druh podcastu?
Na začiatku je človek vždy nadšený a maká na tom. Avšak postupne začne trochu pochybovať, pýta sa sám seba, či to vôbec má zmysel. Ja som tomu už moc neveril, no môj brat ma do toho dokopal, že keď sme už začali, tak to dotiahneme. Celý proces vzniku trval celkom dlho, pretože sme riešili, či budeme vychádzať pod Zapo. Natiahlo sa to na dva – tri mesiace.
Spočiatku som nemal až taký stres, pretože pár ľudí už o tom vedelo, no predsa len tam ten stres bol. Ja osobne mám skúsenosť, že ak sa to niekomu nepáči, tak nič nepovie, pretože ten človek má vo svojom živote dosť starostí. Ak sa to niekomu páči, tak to podporí. Môžem povedať, že mám iba fakt pozitívny feedback. Na začiatku nás počúvali iba naši známi, ktorí si to vypočuli väčšinou len z ľútosti. Dodnes si pamätám na prvú správu od človeka, ktorý nás nepoznal.
Chcel by som vyzdvihnúť, že mnoho ľudí má skvelé nápady, no nikdy ich neuskutočnia, pretože sa boja reakcie okolia. Na začiatku to vždy bude zlé, no časom sa človek učí.
Prednedávnom ste oslávili spolu s tvojim bratom rok na podcastovej scéne a za ten čas sa vám nazbieralo viac ako pol milióna poslucháčov. Cítite istý druh zodpovednosti za to, čo do sveta vyšlete?
Prvotná myšlienka podcastu je dávať ľudom malé veci, ktoré im môžu zmeniť život. Ja osobne nemám rád šarlatántvo. To sú veci, ktoré nie sú ničím podoprené alebo overené. Snažíme sa von dávať informácie, ktoré sú overené vedou, alebo od autora, ktorý napísal viacero kníh a viem, že má dobré zdroje. Zároveň do toho vkladám aj vlastné myšlienky. Snažím sa, aby to ľudí správne nasmerovalo a pomohlo im to.
Určite je to zodpovednosť, keď sa pozriem, koľko ľudí nás počúva a koľkí mi píšu, že im to pomáha. Nemôžem si dovoliť vydať niečo neoverené, pretože ľudia majú vo mňa dôveru.
Ako dlho vám trvá vytvorenie jednej epizódy?
Tým, že som sa venoval edukačnej oblasti už dlhší čas, jednoduchšie si zapamätám niečo, čo ma zaujme. Ak čítam knihu alebo počúvam podcast, kde ma zaujme nejaká myšlienka, hneď si ju zapíšem a rozmýšľam nad tým, či by z toho mohla byť epizóda. Z takýchto tém mám vytvorený zoznam, z neho si vyberiem tému, ktorú začnem písať a z hlavy lovím to, čo som o tom prečítal. Napríklad pri knihe Ako si získať priateľov a pôsobiť na ľudí, som si nalistoval konkrétnu tému, aby som videl, či si to pamätám dobre a osviežil si svoje vedomosti.
Niekedy si spomeniem na myšlienku, ale neviem prísť na to, odkiaľ pochádza (smiech). Celý tento proces trvá týždeň. Research mi trvá dva – tri dni, epizódu napíšem tiež za rovnaký čas, no záleží aj od témy. Je to kreatívny proces, niekedy je človek vyšťavený po dvoch hodinách písania.
V roku 2020 si opustil svoju prácu v korporáte a išiel si pracovať do Kanady, kde si ostal jeden rok. Nerozmýšľal si nad tým, že by si v Kanade ostal natrvalo?
Nie, nepremýšľal som nad tým. Neodchádzal som s vedomím, že na Slovensku mi je zle. Jediné, s čím som mal problém, bola moja práca. Cítil som, že som naozaj blízko vyhoreniu. Odchádzal som s tým, že som mal super kolektív, krásny byt a aj priateľku, takže som si nemohol vôbec sťažovať. Avšak chcel som nabrať skúsenosť a inšpiráciu, ktorú by som získal v Kanade, a keď sa vrátim, tak si tu niečo rozbehnem. Nastavil som si to tak, že tam budem rok a potom sa vrátim. Bolo mi tam super, našiel som si skvelú partiu, nové záľuby, skvelé miesta, jednoducho som si tam vybudoval nový domov, ktorý bolo ťažké opúšťať. Na druhej strane som si uvedomil, že by som nevedel žiť v zahraničí. Skôr by som si chcel niečo vybudovať na Slovensku a odísť si napríklad na tri mesiace do Vancouveru alebo Toronta.
Ako by si opísal hlavné rozdiely medzi Slovákmi a Kanaďanmi?
Vancouver je veľmi medzinárodné mesto a zima sa tam vyznačuje tým, že je tam päť stupňov Celzia a stále prší. Tým, že leží na západe krajiny, tak je blízko napríklad pre Čínu, Indiu alebo Hong Kong. Viac ako polovicu Vancouveru tvoria aziati, taktiež je tam veľká menšina Indov, no všetko sú to ľudia, ktorí vedia niečo robiť, inak by nedostali víza. Najväčším šokom pre mňa bolo to, že Kanaďania vôbec neriešia tvoj vzhľad alebo to, akú prácu robíš. Ľudia sú tam spokojnejší a nie sú tak strhaní životom.
Napríklad som mal 80 ročnú klientku, ktorá sama chodila čistiť svoju strechu. Bola šťastná a vôbec jej to nevadilo. Ľudia sa tam nemusia toľko stresovať a to sa odzrkadľuje aj na dĺžke ich života. Keby som sa v Kanade prechádzal nahý, nikomu by to nevadilo. Na Slovensku by z toho bol obrovský škandál. U nich je spoločnosť veľmi tolerantná a vyvážená.
V jednotlivých dieloch zvykneš čerpať z rôznych kníh. Aké boli tvoje čitateľské začiatky a v akom veku si objavil čaro čítania?
V 13tich rokoch som mal rôzne operácie a v nemocnici som rozčítal Tolkienove Húrinove deti, ktoré som dočítal cez leto na dovolenke. Vtedy som sa prvýkrát ponoril do iného sveta, bol to pre mňa neopísateľný zážitok. Až do vysokej školy som neprečítal nič o osobnom rozvoji. V 20ke som objavil Audible, kde bol prvý kredit zadarmo. Stiahol som si knihu How To Be A 3% Man, ktorá bola o tom, ako pristupovať k ženám (smiech). V tej knihe boli odporúčania na rôzne iné oblasti, kde som sa dozvedel o už spomínanom titule Ako si získavať priateľov a pôsobiť na ľudí. Začal som si teda platiť túto službu a hneď som si stiahol spomínanú knihu. Skúsil som aplikovať poznatky z knihy a keď som zistil, že naozaj fungujú, tak odvtedy sa to rozbehlo a bez kníh si neviem predstaviť ani jeden deň.
Dá sa teda povedať, že vďaka knihám si sa začal zaujímať o osobnostný rozvoj, alebo za to mohla nejaká životná situácia?
Bolo to kvôli knihám, no k nim ma priviedla životná situácia. Pri spomínanej knihe od Dale-a Carnegie-ho to bolo tak, že som sa chcel v práci dostať na líderskú pozíciu. Vtedy som si to spojil a začal som čítať. Tú knihu o ženách som začal čítať, pretože sa mi niečo s jednou nepodarilo a povedal som si, že sa chcem v tom zlepšiť. Je to taký paradox, že práve u mužov to je tak, že prejdú na osobný rozvoj preto, že ich sklame buď kamarát, alebo opustí žena. U mužov je ten hnací motor trocha iný ako u žien.
Okrem podcastov sa vo voľnom čase venuješ aj behaniu. Ako dlho sa tejto aktivite venuješ a máš nejaké konkrétne ciele, ktoré by si chcel splniť? Napríklad zabehnúť polmaratón, možno maratón.
Venoval som sa cvičeniu a plávaniu, beh som vždy bral, že jednoducho nie je pre mňa (smiech). Mal som zlú skúsenosť zo základnej školy, kde sme behali 12 minútovky, kedy som na začiatku vždy dal zo seba všetko a zvyšok som už nevládal. Ako som sa viac začal zaujímať o osobný rozvoj, behanie vyzdvihoval skoro každý. Môj brat už behával, tak som si povedal, že pôjdem s ním a spravím to tentokrát lepšie. Začal som úplne pomaly, prvýkrát sme zabehli asi dva kilometre. Postupne som to navyšoval a zistil som, že ma baví posúvať sa a byť lepším každým behom. Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Začal som asi v 23 rokoch, čo nie je úplne dávno.
Na jedno obdobie som sa do toho tak ponoril, že som chcel skúsiť triatlon, no vždy, keď som začal intenzívnejšie trénovať, tak sa mi niečo stalo (smiech). Teraz behám, pretože ma to baví a je to pre mňa jedna z najlepších vecí. Momentálne nemám žiadny konkrétny cieľ, no chcem si zaplatiť trénera na behanie, zlepšiť si svoju formu a uvidíme, kam ma to dovedie. Mám pocit, že niekedy mám zlú techniku, mal som problém s kolenom a keď som bežal dlhšie, tak to bol problém, takže toto chcem teraz riešiť.
Ako vnímaš stereotyp, že športovci nie sú vzdelaní a naopak, vzdelaní ľudia moc neinklinujú k športu? Predsa len je dokázané, že pohyb ako taký pozitívne vplýva na funkcie mozgu.
Neviem, odkiaľ pochádza tento názor, možno z hokeja (smiech). Niekedy to bolo tak, že hokejisti toho nemali veľa v hlave. Nie, že by neboli inteligentní, len nemali šancu dokončiť si školu. Práveže vrcholoví športovci sú veľmi inteligentní, pretože keby neboli, tak by neboli na vrchole. Vysoká inteligencia súvisí s rýchlosťou procesovania. To znamená, že ako rýchlo viem generovať myšlienky ale aj reagovať, čo sa prenáša do športu. Ja som veľký fanúšik hokeja, takže viem, ako rýchlo musí človek vedieť predvídať, reagovať a vyhodnocovať situácie.
Robil som o tom aj jednu epizódu, kde som hovoril, že pohyb prekrvuje mozog a aj hipokampus, ktorý je spojený s pamäťou. Ak častejšie prekrvujeme hipokampus, zabraňujeme tým jeho degradácií. Ľudia, ktorí sa viacej hýbu, majú aktívnejší a zdravší mozog. Toto všetko má dopad na výkon mozgu, pamäť a dokonca aj na učenie. Na túto tému sa mi páči jeden citát, avšak už si nespomínam, kto to povedal: “Ak by nám nejaká pilulka dokázala dať také benefity, aké nám dáva pohyb a šport, tak by to bol najlepší liek, ktorý by sme mohli užívať”.
Myslíš, že šport dokáže pomáhať pri depresii a duševných chorobách?
Určite áno. Minimálne beh uvoľňuje ako endorfíny, tak dopamín. Niekedy je problém práve to, že ľudia s depresiou sú častou hlavou v minulosti. Niekto opisuje beh ako meditáciu v pohybe. To znamená, že keď behám a som viac unavený, musím si dávať pozor na dych, techniku, na to, kam šľapem. Sústredím sa teda na prítomný okamih. Nesústredím sa na minulosť, ani budúcnosť, pretože v ten moment je to absolútne irelevantné.
Keď bežíme, telo dáva signál mozgu, že sa deje niečo dôležité. Vtedy mozog zvyšuje sústredenie na to, čo sa deje okolo nás. Preto je ľahšie sa sústrediť na prítomný okamih, čo je veľmi dôležité pri depresii alebo v stresových situáciách.
Zvykneš aj meditovať?
Priznám sa, že momentálne nie. Zvyknem ale robiť dýchanie Wima Hofa, čo je v podstate taká “silená meditácia”. Niekedy si dávam ľadovú vaňu, čo je ešte silnejšia meditácia. Môžeš robiť, čo chceš, ale keď vlezieš do tej studenej vody, nemyslíš na nič iné, len na prítomný okamih a na to, aká ti je zima (smiech). Napríklad aplikácia Headspace je super. Sú tam rôzne vedené meditácie, kde ťa niekto sprevádza. Je to taká moja ambícia, že v nejakej forme tú meditáciu chcem robiť.
Niekto berie beh ako meditáciu, niekto ten ľadový kúpeľ. Ja som momentálne v stave, že nie, že by som to nepotreboval, ale zvyknem to striedať. Chcel by som sa určite vrátiť ku klasickej mindfullness meditácií, pretože je to jedna z najsilnejších vecí a vie sa to naučiť každý.
Akú hudbu zvykneš počúvať?
Žáner, ktorý počúvam celý život, je klasická hudba. To som miloval vždy a stále mám nejaký playlist klasickej hudby na Spotify. Dá sa ale povedať, že počúvam všetko. Vo Vancouveri som často počúval Drum and Bass, pretože som bol v komunite, kde bolo veľa DJ-ov. Predtým som dosť počúval techno. Pri cvičení zvyknem počúvať rock alebo metal a prednedávnom som bol na koncerte Rammstein-u, čo je moja srdcovka. Na sústredenie si púšťam industrial techno alebo cyberpunk techno, čo je pre niektorých ľudí šialené. Keď sa chcem uvolniť, tak si pustím pop.
Jednoducho z každého niečo. Keď som bol tínedžer, tak som počúval veľa rapu, ktorý už teraz moc nepočúvam. Záleží od nálady, od toho, čo práve robím. Playlisty mám rozdelené podľa činností, takže keď mám napríklad playlist na behanie, tak ho nepoužívam na nič iné.
Skúšal si počúvať binaurálne rytmy?
Skúšal som a spomínal som to aj v jednej epizóde. Je to dobrá vec na sústredenie, ale treba dodať, že iba klasické binaurálne rytmy, pretože niektoré sú skombinované s dažďom alebo inými zvukmi, a to nie je tak efektívne. Momentálne to však už moc nepoužívam. Skôr sa sústredím jednu minútu na nejaký bod a to ma vie dostať do stavu flow. Binaurálne rytmy sú fajn na obmenenie, keď potrebujem dodatočný impulz a nejakým spôsobom zmeniť ten pracovný stereotyp.
Aké máte ďalšie plány na rok 2022?
Minulý týždeň som bol na liveshow podcastu Profil zločinu, ktorá sa konala v super priestoroch Bite and Byte. Už dlhšie som premýšľal, že spravíme niečo naživo, pretože sa snažím mať trošku odlišný prístup k našim poslucháčom. Beriem ich ako kamarátov, chcem toho človeka spoznať, chcem vedieť, ako sa k nám dostal. Pre mňa je každý človek niečím zaujímavý. Buď to spravím ako prednášku, alebo debatu s mojím bratom. Chcem to spojiť s ochutnávkou nášho vína Schmetterling, ktoré budeme v blízkej dobe predávať. Chcem vytvoriť uvoľnenú atmosféru, aby sme nadviazali hlbšie vzťahy a vybudovali skvelú komunitu. Priestor má kapacitu okolo 65 ľudí a to je obrovské množstvo ľudí, ktoré môžem stretnúť.
Ďalšia vec, vďaka vydavateľstvu Interez píšem momentálne knihu. Chalani ma oslovili a ja som hneď súhlasil, pretože ambíciu napísať knihu som mal už veľmi dlho. Keby ma neoslovili, tak by som asi ešte nič nepísal. Čo sa týka podcastu, ten sa snažíme stále zlepšovať. Chceme expandovať na YouTube, postupom času si vytvoriť vlastné štúdio a písať blogy na náš web. Chcem dať do toho úplne všetko, pretože je to vec, na ktorú sa sústredím najviac. Do budúcna máme ambíciu produkovať podcasty, nájdeme si ľudí, vyberieme témy, vytvoríme podcast a bude to vychádzať pod nami. Zatiaľ však nič nie je isté, no určite by som sa tomu chcel venovať do budúcna.
Ja ti veľmi pekne ďakujem za rozhovor a prajem veľa šťastia do budúcna!
