Čože je to za vlastenca

Pre mňa je to predovšetkým intímny pozitívny vzťah ku krajine. Aj keď pravdepodobne vychádza z pudového vzťahu k teritóriu, je kultúrne podmienený a do istej miery zdieľaný so širším spoločenstvom. Dojatie a istý sentiment pri stretnutí s príznakmi svojej krajiny v cudzine alebo pri návrate asi nie sú mojou výsadou.
Dokážem pochopiť, že nejeden hrubší spoluvlastenec je zmätený z abstraktného citu a potrebuje niečo materiálnejšie, o čo by mohol oprieť svoje sebavedomie, ba hádam i bicykel. Najviac ho priťahuje moc, jej inštitúcie, budovy a pelendreky. Pravda, dvadsiate storočie dostatočne preukázalo, aké nešťastné je spojenie vlastenectva a štátu.
Štát je len murín, ktorého si najímam na špinavú prácu. Potrebujem od neho, aby organizoval efektívnu represiu voči narušiteľom bezpečnosti a mieru. Aby pritom súdil, zatváral a hoci i zabíjal. Menším problémom môže byť to, že si ho na tieto služby spolunajímam a iným občanom sa môžu hnusiť aj iné činnosti, ktoré sa snažia preniesť na jeho plecia. Napríklad pomoc blížnym v núdzi, zabezpečenie vlastnej budúcnosti a zdravotnej starostlivosti. Štát je napriek svojej neosobnosti nadmieru vybavený niektorými ľudskými vlastnosťami, ako je márnivosť, hlúposť a nenásytnosť. Treba mu poskytnúť dostatočné právomoci, aby plnil svoje funkcie, a držať ho nakrátko, aby sa nezmocnil môjho života.
Paradoxne sa zdá, že v rámci výchovy k vlastenectvu by mali byť detičky vedené k nedôvere a opatrnosti k štátu. To je spoločensky užitočnejšie, než adorovanie moci a jej symbolov. Rozhodne by o obsahu môjho vlastenectva nemali rozhodovať iní a je celkom neprípustné, aby sa úrad miešal do mojich citov. Takýto štát si zaslúži okamžitú výpoveď.