Nerád by som niekoho opomenul, ale na prvý pohľad sa javí celá táto technológia hrôzy pozostávajúca z nasledujúcich prvkov. Na začiatku to bola ideológia škodcu a celosvetového sprisahanca. Nasledovala legislatíva, ktorá dala priechod dehumanizovaniu a ostrakizácii. Ídea konečného riešenia. Organizovanie aparátu a mašinérie pre jej realizáciu. Zhromažďovanie a výkon transportov. Selekcia. Usmrtenie. Spopolnenie.
Na kom spočíva väčšia ťarcha viny - na politickom reprezentantovi myšlienky odvekého nepriateľa slovenského národa alebo na obyčajnom žilinskom posunovačovi? Jednou z najzločineckejších súčasti holokaustu bolo zbavenie časti obyvateľstva ich ľudských práv a ich vypudenie z ľudského spoločenstva. Jediným členom slovenského parlamentu, ktorý preukázateľne hlasoval proti židovskému kódexu, bol gróf Eszterházy. Vzácny príklad statočnosti v slovenskej histórii. Prečo dnes nie sú po ňom pomenované ulice a školy? Jednoducho postrádal populárne atribúty ľudovosti a národnosti. János Eszterházy bol odvlečený do Sovietskeho zväzu, kde pracoval v sibírskej bani na olovo. Boľševik vedel veľmi správne rozoznať, že jeho najväčším nepriateľom je odvážny zástanca pravdy a humanizmu. Nakoniec umrel r. 1957 vo väzenskej nemocnici v Mírove. Rozsudok československého súdu, ktorým bol odsúdený na trest smrti, nebol dodnes anulovaný. Ľudia, ktorí sa priamo či nepriamo podieľali na transportoch, alebo len prišli s nimi do kontaktu, sa museli s touto desivou skutočnosťou tiež nejako vyrovnať. Mentálne najprijateľnejší a najmenej bolestný spôsob je racionalizácia a identifikácia. Posolstvo takéhoto vyrovnávania odovzdávali aj svojim potomkom, ktorí dnes pochodujú slovenskými mestami.
Kľúčovým poučením z tejto etapy našich dejín je nepríjemná skutočnosť zla v ľudskej podstate, len ľahko prekrytá škrupinkou kultúry a vždy pripravená prasknúť. Môžeme predpokladať, že pri súčasnej úrovni techniky a citlivosti k právam zvierat budú obete nasledujúcich holokaustov odchádzať v komforte a eufórii. Kto bude k týmto obetiam patriť je dnes ťažko povedať. Sme svedkami vydeľovania istých skupín na základe malých koníkov a krivých nôh ich predkov, nezrozumiteľnosti jazyka, na základe vrodenej lenivosti, neprispôsobivosti či len odlišnej farby. Nejaké kritérium, skutočné alebo len domnelé, sa vždy nakoniec nájde. Rovnako ako niekoľko miest v transportoch navyše pre kverulantov a zmäkčilých humanistov. Mali by sme sa usilovať túto dobu čím viac oddialiť. Neverím, že sa jej môžeme definitívne vyhnúť. Vzbury proti rozumu sa do spoločenstiev ustavične vracajú. Ohromnú časť ľudskej zodpovednosti za seba a svojich blížnych sme preniesli na mocenský aparát. Štát za nás prežíva veľkú časť našich životov. Zdá sa, akoby sa dokonca snažil zaujať i miesto v nebi, pôvodne vyhradené pre nás. Opraty sú prihotovené. Čaká sa len na odhodlaného vodcu, čo sa ich chopí.
Holokausty naše každodenné
Apologéti vojnového slovenského štátu neraz potešia obhajobou jeho predstaviteľov. Hlavným argumentom je údajná neinformovanosť či nevedomosť, žiada sa dodať, že hádam až hlúposť, protagonistov tohto štátu. Genocídy sa spomínajú už v biblii a nevyhli sa im ani v antike. Pogromy potom sprevádzali stredovek až po modernú dobu. Nóvum holokaustu bol v jeho priemyselnom charaktere založenom na vysokej organizovanosti a technike. Mal množstvo účastníkov, možno by sa dalo povedať, že väčšinu, ktorých príspevok bol nepatrný a bol súčasťou ich bežnej profesionálnej činnosti. Ktorí aktéri v tomto reťazci boli kľúčoví? Boli to plynové komory a kremačné pece, ako nám nahovára infantilná interpretácia strašnej doby? Veď ich obsluhu tvorili samotní väzni tohto obludária.
