Sloboda nie je hodnota, na ktorej by kontinentálna Európa nejako zvlášť lipla. S obľubou ju nahrádza administráciou a donútením. Organizácia školstva, postavenie učiteľov a ich vzťahy, formy a obsah výučby sú, zvlášť v posttotalitnom priestore, doménou štátnej moci. Asi to malo svoj význam v dobe, keď škola plnila aj funkcie indoktrinácie a kontroly. Ťažko hovoriť o dôvere, keď študent nevie, čím je jeho učiteľ motivovaný, čo je diktované úradnými predpismi a v čom učiteľ len prejavuje empatiu k svojmu predstavenému. Verejnosť dôveruje štátu a rada naň prenáša zodpovednosť. Napriek tomu sa v spoločnosti vytvorili sektory, ktoré nie sú podriadené špeciálnym zákonom, kooperuje sa v nich relatívne slobode a prosperujú veľmi úspešne. Už v období renesancie, keď vznikali zárodky priemyslu a prvé európske univerzity, osvietení panovníci uznávali potrebu istej slobody v oboch týchto oblastiach a milostivo ju udeľovali. Za znak osvietenosti novodobej vrchnosti môže byť považované ponechanie relatívnej autonómie odvetviam priemyslu a služieb. Pre výskum a učenie má sloboda tiež kľúčový význam. Snáď sa politici neobávajú, že školy nebudú schopné viesť podvojné účtovníctvo? Polovičné opatrenia, prijaté najmä na podnet a v záujme akademických pohlavárov, sú často kontraproduktívne. Elementárna slušnosť pritom káže prihliadať najmä k záujmom tých, ktorí celý podnik financujú.
Študent vysokej školy dokáže uznať nutnosť vedomostí a plánuje začať pracovať na ich nadobúdaní, akonáhle si k tomu nahonobí trocha času a energie. Aktuálne však potrebuje získať nejakú kvalifikáciu, čo je v zbyrokratizovanej spoločnosti eufemistický názov dokladu o absolvovaní oficiálnych školských procesov a rituálov. Niektoré pravidlá financovania, prinášajúce fakultám peniaze na študenta, roztvárajú nožnice medzi vzdelaním a takto poňatou kvalifikáciou a privádzajú vzdelávacie inštitúcie kupčením s dušami na cestu zmaru a degenerácie. Známe sú prípady, keď vedenie určuje minimálne percentá úspešných absolventov jednotlivých kurzov, či prikazuje zahŕňať do hodnotenia študentov celkom formálne aktivity. Hlavným dôvodom je v masovom meradle poskytnúť to, čo vie škola lacno vyprodukovať a za čo dostáva od štátu zaplatené. Bezbolestné absolvovanie štúdií a dôstojný promočný obrad. Mnohý študent tejto ponuke len ťažko odoláva. Dvaja sa vždy ľahko dohodnú, ak je to na účet niekoho tretieho. Tým tretím je tu daňový poplatník. Akreditační komisári sa chytajú svojho poslania z celkom opačného konca. Pomáhajú svojim podkutým kolegom prekladať výkazy. Aby nechytili pleseň. V akademickej obci sa dokonca možno stretnúť s bizarným názorom, že komisie sú len mýtom, živeným náčelníctvom.
Permanentná akreditácia každého prvku spoločnosti je nesmierne dôležitá. A mal by ju vykonávať zákazník. Ako dôvod proti oslobodeniu vzťahu žiaka a učiteľa sa uvádza verejné financovanie školstva a z toho vyplývajúca nutnosť kontroly jeho účelného použitia. Je naozaj vzdelávanie pozitívnou externalitou, ako sa niekedy dôvodí? Teda, prinášalo by v neregulovaných podmienkach pre spoločnosť úžitok, ktorý by trh nedokázal zaplatiť a blokoval by takto jeho optimálny rozvoj? Kladnú odpoveď je namieste považovať len za dobový predsudok, ak nie je podopretá odôvodnenými finančnými odhadmi prínosov konkrétnych typov vzdelania. Odlišujme vzdelanie, vzdelávanie a jeho predstieranie. Spoločnosť potrebuje vzdelanie a ak chce sanovať jeho náklady, mali by byť adresátmi podpory jeho nositelia. A to sú žiaci a študenti, preukazujúci odpovedajúcu mieru príslušných kompetencií. Paralelne by sa našli podobné cesty podpory výskumu. Také, ktoré nebudú likvidovať trh, len napravia jeho prípadné deformácie.
Nedávno zverejnené postavenie slovenských vysokých škôl v svetových rebríčkoch spôsobilo zrumenenie tvárí nejedného akademického funkcionára. Dôvodom bola radostná skutočnosť, že niektorí novinári sa stále zmieňujú o slovenskom školstve v súvislosti so špičkovým univerzitným vzdelávaním, ledaže to mysleli ako sarkazmus. Bez zásadnej reformy nemá význam tlačiť do systému ďalšie peniaze. Relevantná zmena nevyhnutne naplní najdesivejšie obavy veľkej časti akademikov, slastne sa túliacich k moci. Prinesie im slobodu.
Čičikovova misia
Žiak a učiteľ, dve slobodné bytosti, ktoré sa stretávajú aby si na zmluvnom základe obojstranne poskytli úžitok. Žiak za odplatu očakáva od učiteľa výcvik pri získavaní vedomostí a zručností v špecifickej oblasti. Ako každý kontrakt, aj tento je spojený so značnou odkázanosťou a vyžaduje teda istý stupeň dôvery. Nezanedbateľným bonusom je vzájomné ľudské obohatenie. Stojí za zamyslenie, či by nástrojom skvalitnenia školstva nemohlo byť práve ozdravenie vzťahu týchto kľúčových aktérov. Oslobodením od zovretia byrokracie a paternalizmu.