Hneď k prvému bodu môžem povedať nielen z mojich osobných skúseností, že nie je pravda, že mentálne postihnuté dieťa po absolvovaní špeciálnej školy nedostane výučný list a prácu - žiaci týchto škôl môžu pokračovať vo vzdelávaní na odborných učilištiach, kde sa môžu vyučiť až v dvoch odboroch. Po absolvovaní prvého môžu pokračovať a študovať bezplatne až do 26. roku života. Viacerí tak študujú a zvýši sa tým ich perspektíva zamestnať sa. Tí, ktorí to nevyužijú, sú zvyčajne motivovaní finančne, aby nepokračovali - je pre nich výhodnejšie poberať rôzne finančné príspevky.
Aj napriek tomu ale ja osobne poznám žiakov (nie len bývalých žiakov našej školy), ktorí jeden odbor vyštudovali a zamestnali sa, alebo si robia aj ďalší odbor a vzhľadom na aktuálny dopyt a ponuku trhu im to dáva lepšie šance uplatniť sa. Čo by však naozaj reálne pomohlo, je zaviesť povinné stredoškolské vzdelávanie do 18. roku života namiesto poberania sociálnych dávok, aj napriek tomu, že vyše 90% stredoškolsky vzdelaných ľudí na Slovensku už máme. Netýka sa to práve ľudí z marginalizovaných komunít, kde je výrazným javom práve predčasný odchod žiakov zo školského prostredia, neraz už aj počas dochádzky do základnej školy.
Čo sa týka integrácie týchto žiakov medzi intaktnú populáciu v bežných základných školách - je to súčasným trendom vo vzdelávaní aj ako následok viacročnej „démonizácie" špeciálneho školstva, v súčasnosti sa zatiaľ tento trend neukazuje ako vyslovene úspešný z viacerých dôvodov napr. nepripravenosťou rómskeho žiaka z málopodnetného prostredia na vstup do vzdelávania. Súhlasím s pánom Matovičom, že je to aj dôsledok nezúčastňovania sa týchto detí na predprimárnom vzdelávaní, hoci toto je pre tieto deti vzhľadom na to, že sú zo sociálne odkázaných rodín podľa súčasnej legislatívy bezplatné. Aj napriek pomerne dobrej dostupnosti zariadení, ktoré ho môžu poskytovať, ale u rodín týchto žiakov o predprimárne vzdelávanie stále nie je dostatočný záujem (okrem prípravných - „nultých" ročníkov, ktoré sa už započítavajú do povinnej školskej dochádzky). Ďalší z dôvodov je, že v súčasnosti, keď sa už na základných školách vyučujú dva cudzie jazyky, má problém dieťa, ktoré už do prvého ročníka nastupuje ako nepripravené na komunikáciu v slovenskom jazyku a veľmi často zlyháva. Tento problém by eliminovalo, keby žiaci z marginalizovaných skupín navštevovali predškolské zariadenia - tvoril by sa im pojmový aparát v slovenskom jazyku a vedeli by ho lepšie používať. Je zjavné, že slovenský jazyk je fakticky pre týchto žiakov ako keby cudzí jazyk, a ak v krátkom čase začne s ďalším cudzím jazykom, s ktorým sa bežne nestretáva, dá sa ľahko predpokladať, že so zvládaním bude mať veľmi veľa problémov. Absentuje domáca príprava a spolupráca dominantného prostredia žiaka, komunity a rodiny, čo je nielen motivačný stimul, ale hlavne prostriedok, kde by dieťa už osvojené vedomosti zvnútornilo a mohlo používať.
Ďalšou vecou, ktorá by prispela k lepšej adaptácii týchto žiakov na školské prostredie a zvýšila by aj ich ďalšiu perspektívu úspešnosti, by bolo, keby sa zlepšovala znalosť učiteľov týchto detí v komunikácii s nimi v rómskom jazyku, najmä učiteľov primárneho a predprimárneho vzdelávania. Jedná sa hlavne o pedagógov na školách pre intaktnú populáciu, keďže mnoho učiteľov zo špeciálnych škôl častokrát ovládajú minimálne základný pojmový aparát aspoň v pasívnej podobe - rozumejú rómskemu jazyku, najmä miestnemu dialektu v oblasti, v ktorej pôsobia.
Možnosťou, ktorá by výrazne napomohla k zvýšeniu úspešnosti žiakov z marginalizovaných skupín v školskom systéme - aj pri ich integrácii (a netýkalo by sa to len žiakov so špeciálnymi výchovnými a vzdelávacími potrebami) je aj možnosť realizovania absolventskej praxe študentom sociálnej práce a sociálnej pedagogiky na školách, o čo sme už žiadali s pani prezidentkou Slovenskej komory učiteľov PaedDr. Máriou Barancovou už v decembri 2011 pri stretnutí na Úrade splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity (ÚSVRK).
Možností, ktoré ponúka už súčasné školstvo, aj keď nie sú v dostatočnej miere využívané - a bohužiaľ nie sú dostupné pre užívanie pre všetky školy, je aj tzv. celodenný systém - slovenský variant vzdelávania pre deti zo znevýhodneného prostredia, ktorá ale bola ponúknutá len 200 školám, ktoré sa zapojili do celoslovenského projektu (z tých škôl ani jedna nie je špeciálna, aj keď aj na týchto školách sú špeciálne triedy a majú tam aj žiakov s mentálnym postihnutím integrovaných v bežných triedach).
Možností riešiť nepriaznivú vzdelanosť rómskych žiakov, a tým zlepšiť ich uplatniteľnosť na trhu práce je dosť. Ide o to zapojiť do riešení prijateľným spôsobom aj školstvo, komunikovať o probléme a konzultovať prípadné zmeny aj s učiteľmi, ktorí skúsenosti s touto komunitou majú. To je ale stále hudba budúcnosti.
Z mojich osobných skúseností :
http://porubcanska.blog.sme.sk/c/267390/Jekha-jaka-rovav-alebo-o-diskriminacii-inak.html
Lucia Porubčanská
špeciálny pedagóg s 11-ročnou praxou s rómskymi žiakmi
