Rómski žiaci sú umiestňovaní do špeciálnych škôl po potvrdení diagnózy - mentálne postihnutie rovnako, ako bieli žiaci. Dokonca aj tí, ktorým výsledky vyšetrení poukazujú na hraničné pásmo mentálnej retardácie, zostávajú ešte v základných školách. Etiológia mentálneho postihnutia je rôzna, okrem organických príčin býva príčinou MP aj sociálne prostredia dieťaťa, potom sa jedná o sociálnej podmienenú mentálnu retardáciu. Tzn., že deťom, ktoré žijú v extrémne nevhodnom sociálnom prostredí, pri výchovnej a vzdelávacej zanedbanosti, pri nesprávnej výchove, môžu natoľko retardovať mentálne funkcie, že môže dieťa zostúpiť do pásma MR. V našich podmienkach sa jedná o deti z neúplných, rozvrátených, asociálnych rodín, žijúcich v ekonomicky a sociokultúrne primitívnych podmienkach.
Túto problematiku však treba riešiť podstatne skôr ako v období školopovinnosti a samozrejme rovnako tak v bielych ako aj v rómskych rodinách. Nedávno koloval prostredníctvom internetu, sociálnych sietí list učiteliek z východného Slovenska, ktoré podrobne opísali situáciu v ich škole. Žiaci prichádzajú do škôl bez vybudovaných základných hygienických návykov, prvýkrát držia v ruke pero, ceruzku atď. Preto je jedným z riešení zaviesť povinnú dochádzku do MŠ už od troch rokov veku dieťaťa s tým, že absencia dieťaťa musí byť už lekársky ospravedlnená, aby si rodičia nesplnili povinnosť len tým, že dieťa do MŠ zapíšu a potom ho už nebudú vodiť. Porušenie dochádzky dieťaťa do MŠ treba systematicky, zákonom ošetriť napr. pokutovaním rodičov, zadržaním rodinných príspevkov a pod. Nedá nám však nepodotknúť skutočnosť, že materské školy tu boli aj doteraz. Tieto predškolské zariadenia boli pre všetky deti bez rozdielu pleti, pôvodu cca od veku 3 rokov života. Pýtame sa, kde boli sociálni pracovníci, kde bol štát, keď sa nesnažili pomôcť týmto deťom už v tomto období ich výchovy a vzdelávania? Kto dobrovoľne dotoval rodinnými prídavkami rodičov takýchto detí? A možno aj nežijúcich detí (viď mnohé kauzy zo života ,napr. 3 roky mŕtva Lucka z Bratislavy)? Nezlyhal náhodou sociálny systém? Prečo sa mnohé deti dostávajú zo sociálne znevýhodnených rodín do školy až ako 8-ročné, možno neskôr? Je to problematika výchovy a vzdelávania, alebo problematika nesprávne nastaveného sociálneho systému? Táto téma je na širokú a odbornú debatu.
Ak existuje v súčasnosti podozrenie, že žiaci sú v špeciálnych školách zaradení neprávom, nie je riešením zavrieť teraz všetky špeciálne školy na Slovensku. V tomto prípade stačí nariadiť povinnú rediagnostiku žiakov špeciálnych škôl, v prípade nedôvery centrám špeciálnopedagogického poradenstva (CŠPP), ktoré sú súčasťou týchto škôl, môžu rediagnostiku žiakov vykonať pedagogicko-psychologické poradne. Veľmi nás mrzí, že CŠPP stavajú niektorí politici do pózy akýchsi organizácií, ktoré „naháňajú" žiakov do špeciálnych škôl. Treba si uvedomiť, že klientmi CŠPP nie sú len žiaci špeciálnych škôl, ale aj žiaci bežných ZŠ napr. s poruchami učenia, rečovými, či telesnými postihnutiami, ktorí však nie sú mentálne postihnutí. V CŠPP pracujú odborní zamestnanci - psychológ, somatopéd, logopéd, fyzioterapeut popr. surdopéd a pod., ktorí poskytujú žiakom intervencie podľa potreby.
Z politických kruhov znejú názory, že dieťa s akýmkoľvek handicapom má byť integrované a vzdelávané v bežnej ZŠ. Tieto názory sú podľa nás len akýmisi teóriami, ktoré by mali ušetriť peniaze štátu. Je všeobecne známe, že systém financovania škôl sa odvíja podľa počtu žiakov. Čo žiak, to viac peňazí. Okrem toho na zdravotne znevýhodneného žiaka dostáva škola väčší normatív. A tu vzniká obchod. Každá základná škola sa snaží udržať si (aj v dôsledku populačnej krízy) čo najviac žiakov. V poslednom období sme zaregistrovali úbytok žiakov aj v špeciálnom školstve a to najmä preto, lebo začína akýsi „boom" žiakov integrovať, prípadne otvárať špeciálne triedy pri bežných ZŠ. Na tento postup však doplácajú samotní žiaci. Bežnému riaditeľovi je jedno, či ten-ktorý konkrétny žiak ukončí školskú dochádzku v šiestej triede, nakoľko viackrát opakuje ročníky. Hlavne, aby bol normatív. Pochybujeme o tom, že by vznikali špeciálne triedy pri ZŠ, aj keby bol systém financovania iný. Rovnako nám nedá nespomenúť poslednú dokumentovanú situáciu so vzdelávaním rómskych žiakov v bežnej základnej škole v Plaveckom Štvrtku, kde situáciu so vzdelávaním rómskych žiakov nezvládajú samotní učitelia, starosta obce, či polícia. Toto sú deti, ktorých mentálna úroveň je taká, že sa vzdelávajú v bežnej škole a predsa sú problémy s ich socializáciou. Kto je v tejto súvislosti zodpovedný? Sú to učitelia či zriaďovateľ školy? Veď títo sa snažia školu budovať, zveľaďovať, zabezpečiť žiakom nadštandardné podmienky a aký je výsledok? Kto pomôže riešiť situáciu tak, aby deti nedevastovali to, na čo prispievame my všetci ostatní?
Myšlienku integrácie zdravotne znevýhodnených žiakov do ZŠ môže presadzovať len človek bez praxe. Nevieme si ani len predstaviť, aký by mala táto reforma negatívny dopad na celý výchovno-vzdelávací proces, keby sa v jednej triede mali vzdelávať zdravé deti spolu s mentálne postihnutými a ešte aj inak zdravotne znenýhodnenými deťmi. Za vyučovaciu hodinu, ktorá trvá 45 minút nie je ani len fyzicky možné, aby učiteľ kvalitne sprostredkoval učivo všetkým týmto žiakom. Nedá nám nespomenúť velikánov pedagogiky ako J. A. Komenského či M. Montessori, nestora špeciálnej pedagogiky Viliama Gaňu a mnohých iných, ktorí položili základy aj špeciálnej pedagogike a poukazovali na nutnosť špeciálneho prístupu k týmto žiakom. Ďalšou samozrejmosťou špeciálno-pedagogickej výchovy a vzdelávania je individuálny prístup k postihnutým deťom, žiakom, využívanie špeciálnych a kompenzačných pomôcok, vybudovanie bezbariérovosti a mnohé iné oblasti, na ktoré by sa nemalo zabúdať!
V súčasnosti sa na nás s hrôzou obracajú rodičia našich žiakov ako aj samotní žiaci s otázkami, či je pravda, že špeciálne školy sa majú rušiť. Nikoho nezaujíma, koľko utrpenia, ponižovania, neúspechu a výsmechov si títo žiaci prežili, kým boli vzdelávaní v bežných ZŠ? Kto z tých, ktorí presadzujú myšlienku rušenia špeciálnych škôl má skúsenosti s prácou s týmito deťmi, ktoré často nie sú len ľahko mentálne postihnuté, ale majú ďalšie pridružené psychické až psychiatrické poruchy? Kto má právo siahať na ubolené osobnosti týchto detí? Prečo sa nikto nepýta rodičov detí, prečo naozaj nikto nechce počuť hlas odborníkov - špeciálnych pedagógov, psychiatrov, neurológov? U nás našli títo žiaci konečne seberovných spolužiakov, zažívajú úspech, zvyšuje sa im sebavedomie. To, že z týchto žiakov nebudú vysokoškolsky vzdelaní ľudia je jasné. Ale nie je tomu tak kvôli farbe pleti ale kvôli zdravotnému znevýhodneniu - mentálnemu postihnutiu. Je bežné, že nie každý človek má rovnakú úroveň IQ, že nie všetci sú predurčení na to, stať sa lekármi, inžiniermi, právnikmi. To si treba uvedomiť v prvom rade. Tak, ako sú učilištia, stredné školy, vysoké školy diferencované, tak musia byť v týchto prípadoch diferencované aj základné a špeciálne základné školy. Prečo by potom mali vôbec existovať školy pre žiakov nadaných a talentovaných, keď chcete každého hádzať „do jedného vreca"? Výsledkom bude to, že bude celý národ hlúpy, maximálne sa zníži kvalita vzdelávania na ZŠ. V školskom zákone sa píše o výchovno-vzdelávacej potrebe ako o požiadavke na zabezpečenie podmienok, organizácie a realizácie výchovno-vzdelávacieho procesu spôsobom, ktorý primerane zodpovedá potrebám telesného, psychického a sociálneho vývinu detí a žiakov. Ako budú tieto potreby zabezpečené v bežnej ZŠ? Špeciálne školy pre MP žiakov mali v obsahu vzdelávania týždenný počet vyučovacích hodín pracovného vyučovania šesť. Školská reforma so svojim štátnym vzdelávacím programom už ochudobnila tento predmet o dve hodiny týždenne. Školy si však hodiny pracovného vyučovania dopĺňajú vo svojom školskom programe. Na základnej škole je počet hodín pracovného vyučovania: jedna. Ako chce základná škola pripraviť žiakov na manuálne profesie? Každý predsa nebude vysokoškolsky vzdelaný a určite nie mentálne postihnuté dieťa, ktorého budú „živiť" hlavne ruky.
Opýtajte sa učiteľov špeciálnych škôl na problematiku integrácie. Opýtajte sa nie riaditeľov ale učiteľov základných škôl, spýtajte sa rodičov mentálne postihnutých žiakov a spýtajte sa na názor samotné tieto deti. Je maximálne nezodpovedné riešiť túto problematiku z politických funkcií, z teoretického hľadiska, z pozície moci. Aký prieskum prebehol, keď sa tu predkladá ako jediné riešenie rómskej problematiky rušenie špeciálnych škôl, do ktorých opakujem, chodia aj Nerómovia. Od kompetentných očakávame argumenty podložené štatistikami, ekonomickými prepočtami a samozrejme dôveryhodnými podkladmi, ktoré budú reálne dokumentovať, ako sa tieto deti v budúcnosti uplatnia na trhu práce, aká bude ich zamestnanosť.
Spýtajte sa majstrov odborného výcviku v odborných učilištiach pre mentálne postihnutých, ako sú pripravení na ďalšie vzdelávanie žiaci špeciálnych škôl a žiaci, ktorí boli integrovaní v bežných ZŠ.
Netreba zabúdať na jedincov s ťažkým a hlbokým stupňom MP. Špeciálne školy existujú zhruba 60 rokov. Za tento čas majú konečne k dispozícii všetky potrebné potreby, pomôcky, pre týchto žiakov majú vybudované špeciálne miestnosti - Snoezelen a pod., vykazujú takmer 100% kvalifikovanosť zamestnancov. Teraz, akoby šibnutím čarovného prútika, má všetko toto zmiznúť? V našom štáte sa všetko, čo bolo dobré akurát narýchlo ruší a rozpredáva a až neskôr sa príde na to, že to vlastne bolo ideálne.
Naša škola má už niekoľko rokov družbu s nemeckou špeciálnou školou vo Weissenburgu. Podľa nášho názoru je práve toto model, ktorý by sa mal na Slovensku a aj v iných krajinách nasledovať. O žiakov je postarané už od škôlky až do dospelosti, kedy majú títo jedinci ďalej zabezpečenú prácu v chránených dielňach a chránené bývanie. Dokonca jednotlivé stroje sú vo výrobnom procese prispôsobené konkrétnym jedincom, ak to telesné postihnutie vyžaduje.
V našej špeciálnej škole sa snažíme žiakov zapájať do rôznych súťaží, ktoré sú vyhlásené pre bežné základné školy. V minulom roku bol veľmi úspešný jeden náš žiak (Róm) v tanečnej súťaži The School Dance, ktorá bola vyhlásená pre základné a stredné školy. S istotou tvrdíme, že tento konkrétny žiak, keby navštevoval bežnú ZŠ, by takýto úspech nikdy nezažil. Tam by nebol čas ani priestor venovať sa mu, podporovať ho a vôbec ho niekam prihlásiť, pretože prednosť bude mať vždy väčšina, „normálni" žiaci, ktorí sa zúčastňujú olympiád a rôznych iných súťaží, na „nášho" žiaka už nezostane. Špeciálni pedagógovia vidíme možnosť integrácie či inklúzie práve zapájaním týchto žiakov do súťaží či podujatí, ktoré sú určené pre všetkých žiakov bez rozdielu, akú školu navštevujú. Treba si uvedomiť, že naše deti - deti vzdelávané v špeciálnych školách nežijú izolovane, nikto sa za ne nehanbí, každý dospelý ich usmerňuje tak, aby sa deti usilovali dosiahnuť maximum vedomostí, ktoré uplatnia pri začlenení do intaktnej spoločnosti. Existujú rôzne športové podujatia, unifikované športy, záujmové oblasti, kde by bola integrácia možná tak, aby neublížila mentálne postihnutému žiakovi. Naši žiaci sú často úspešní vo výtvarných, tanečných, speváckych oblastiach. Preto treba podporovať najmä tieto formy integrácie.
V súčasnosti zákon ukladá 10-ročnú povinnú školskú dochádzku. Jedným z riešení rómskej problematiky by bolo podľa nášho názoru zaviesť aj povinnosť trojročnej učňovky s možnosťou vyštudovať aj viacero učebných odborov. Aj my máme skúsenosť s tým, že naši žiaci ukončili jeden odbor na odbornom učilišti a keď nenašli zamestnanie, prihlásili sa na ďalší. Podporovať treba tieto snahy štipendiami a pod. Zavedenie povinnej trojročnej učňovskej dochádzky je potrebné uplatniť u všetkých mladých ľudí, nielen u Rómov, aby tak nedochádzalo ku diskriminácii ostatných skupín.
Tieto postrehy sme adresovali p. Pollákovi, poslancovi NR SR, ktorého žiadame o návštevu Špeciálnej základnej školy internátnej v Bytči, kde sa s ním radi stretneme - vedenie školy, pedagogickí zamestnanci a rodičia žiakov, aby sme spoločne diskutovali o problematike vzdelávania detí s mentálnym postihnutím v celosti, aby táto téma nerezonovala len v problematike vzdelávania rómskych detí, pretože u nás bude mať možnosť vidieť a lepšie spoznať, ako špeciálna výchova a vzdelávanie prebieha v praxi. Odbornou debatou, pozorovaním a poznaním skutočnosti chceme byť nápomocní spoločne hľadať riešenie ako pomôcť zvládnuť ťažkú a zložitú situáciu v problematike vzdelávania a socializácie Rómov v našej spoločnosti. Radi medzi nami privítame aj pána Igora Matoviča - poslanca NR SR. Podľa nás sa treba zamýšľať nad zmenou sociálneho systému, ktorý je v mnohých oblastiach nespravodlivý, často nevšímavý a podporujúci taký stav, s akým teraz zápasí celá spoločnosť.
V duchu loga našej školy „Sme iní, ale nie horší".
Mgr. Júlia Moravíková
Špeciálna základná škola internátna Bytča
Zdroj obrázka: stock.xchng
