Aký bude zatiaľ nevieme, no vzhľadom na nenáročnosť slovenských politických elít bude spĺňať zásadnú (a zároveň banálnu) podmienku – pochádzať z konzervatívneho spektra. To môže znamenať všeličo aj nič. Výber súčasného xy – tého ministra (počítať ich definitívne stratilo zmysel) už neovplyvníme, takže mu aspoň držíme palce. Natíska sa povedať: smelo a odvážne!, všetko ostatné je v tejto chvíli iba mlátenie prázdnej slamy. No obrovské množstvo očakávaní od ministra rezortu, ktorý je kľúčom ku kvalite vychovanosti a vzdelanosti, a zároveň pripravenosti ďalšej generácie na výzvy nehostinnej blízkej budúcnosti, je horúcou témou už teraz. Nie zajtra, teraz. Azda preto, že za viac ako 30 rokov sme úspešného adepta nespoznali. Ktoré princípy by bolo dobré na ministerstve školstva (či čohokoľvek) bez ohľadu na osobnostné anomálie a genézu životných škandálov bezpodmienečne rešpektovať?
Profesia vs. služba
Byť ministrom (rovnako ako byť politikom) nie je profesia. Na to, aby sa jedinec stal politikom či ministrom, nemusí absolvovať žiadne profesijné vzdelávanie, stačí dosiahnuť (nejaké) vzdelanie (bohužiaľ). Ak nie je politika profesia, nie je to ani žiadna seriózna práca. No ak to teda nie je práca, tak čo je to? Odpoveď bola zodpovedaná dávno pred Kristom – už starovekí Gréci poznali, čo je dnes mnohým neznáme. Podľa Sokrata majú štát riadiť najmúdrejší a najlepší, teda tí, ktorí pochopili podstatu dobra. Lebo vládnutie je kráľovským umením, na ktoré sú predurčení len tí, ktorí dospeli ku skutočnej pravde a cnosti. Dnes by Sokrates so svojim voľnomyšlienkárstvom opäť narazil, len zrejme menej smrteľne – skôr by ostal nepochopený, ako by niekoho z prítomných urazil. Platón myšlienku posunul na vyššiu úroveň: Najvznešenejšou a najkrajšou formou myslenia je tá, ktorá sa vzťahuje na riadenie štátu. No zrejme z osobnej skúsenosti odporúčal nespoliehať sa len na myslenie tých, ktorí sú práve pri moci, ale poistiť sa nadosobnou autoritou zákonov. Asi tušil, prečo. Aristotelov zoón politikon, predstava jedinca prirodzene túžiaceho po spolunažívaní v spoločenstve seberovných za účelom dosiahnutia blaženého života ako najvyššej forme kultúrnohistorického bytia len ťažko ladí so slovenskou politickou realitou. Absenciu politickej kultúry, mentálny, komunikačný a často aj morálny suterén nenahradí premávanie sa v perfektne sediacom obleku/šatočkách po školách v druhý septembrový deň ani vyleštená sebaprezentácia na sociálnych sieťach. Byť politikom/ministrom/premiérom je služba občanom, na čas určitý, s presne definovaným zadaním a s plnou zodpovednosťou na konci dňa.
Expert vs. odborník
Expert je niekto, kto zabudol pochybovať o vlastnej expertnosti. Nediskutuje o témach do diskusie, nepýta sa, lebo už vie. Expert všetkému rozumie skôr ako tí, ktorých sa to týka. Neradí sa a nedá si poradiť. Slovenské ministerstvá sú plné expertov, ale prázdne odborníkov. Odborník vie, že veľa toho ešte nevie. Preto sa pýta a diskutuje, inak viac vedieť skrátka nebude. Chápe, že okrúhly stôl je preto okrúhly, lebo všetci okolo sú na tom rovnako (nie rovnakí). Odborník nerobí pre ľudí, ale s ľuďmi. Tuší, že je jeden z mnohých. Pre ministra je uvedené zväčša neprekonateľnou výzvou, lebo byť prvým neznamená byť najlepším. Slovenskej politickej scéne často chýba Aristotelov fronésis (praktický rozum), prezieravosť a schopnosť správne konať (dosiahnuteľné jedine skúsenosťou v čase a priestore). Hľadanie spoločnej dohody, v ktorej sú víťazi všetci a porazený nikto, je nedosiahnuteľné bez počúvania s porozumením a sebakorekcie.
Rozhodovanie vs. spolurozhodovanie
Čím viac sa moci vzdáme, tým menej zodpovednosti na vlastných pleciach máme. Kumulácia moci neveští nič dobré – v minulosti ani dnes. Zdieľať moc a rozhodovanie so spolupracovníkmi znamená zdieľať s nimi aj zodpovednosť. Umožniť im byť aktívnymi, kreatívnymi a angažovanými, dôležitými a užitočnými. Absencia zdravého rozumu a sebareflexie vedie k doživotnej slepote a hluchote voči malým dôležitým veciam, na ktorých naozaj záleží. Ten, kto podľahne vábeniu moci, je pravdepodobne stratený. Pocit samojedinosti, sebastrednosti, sebaadorácie a ješitnosti ho diskvalifikuje skôr, ako si to stihne uvedomiť. Byť jediným zodpovedným je skrátka nepraktické. No tejto diagnóze podliehajú ľudia radi a intenzívne, a to bez ohľadu na mieru vzdelania a výšku IQ. Terry Pratchet zhrnul prekliatie generácií v myšlienke „rozum zatiaľ nedorazil do cieľa“. We love it.
No ukazovať prstom na tých „hore“ (a neupratať si „dole“) už asi nebude stačiť. Skúsme v pokoji domovov popremýšľať nad otázkou: je v poriadku, že tí, ktorí sú zodpovední za vodu, ktorú pijem, jedlo, ktoré jem, dom, v ktorom bývam, auto, do ktorého si denne sadám, nebudú mať šancu zažiť dobrých učiteľov? Takých, ktorí zo systému pre ignoráciu spoločnosti denne odchádzajú, bez okázalého kriku a medializovaných hromadných výpovedí? Ak v nemocniciach nebudú lekári, bude to určite zlé. Ak tam budú lekári, ktorí nemali dobrých učiteľov, bude to rovnako zlé – a možno ešte horšie. Školou sa všetko začína. Ale môže to byť aj inak.
Silvia Dončevová
Katedra pedagogiky a andragogiky
Filozofická fakulta Univerzity Komenského
