Odprevadila Marienku ku škole a asi desať metrov pred vchodom sa s ňou rozlúčila. Marienka dala mame pusu na líčko a pokračovala ďalej ku vchodu do školy. Prešla asi päť metrov, keď sa hlasy ozvali znovu. „Musíš ma ťahať po zemi?“ zaznelo.
„Kto je to, kto to hovorí?“ opýtala sa Marienka.
„No predsa ja, vrecúško."
„Ty? A ty odkedy hovoríš?“ opýtala sa Marienka a zastavila sa.
„Odkedy, odkedy? Odvtedy, čo nás deti ťahajú po chodníkoch,“ odpovedalo vrecúško.
„A ako ťa mám nosiť, keď som taká malá?“
„Najlepšie by bolo, keby si ma nemusela nosiť vôbec.“
„Hej, hej, ste tu len vy dvaja?“ ozval sa ďalší hlas. "A toto kto je, kto to hovorí?" opýtala sa Marienka.
„Aktovka nám skočila do debaty," povedalo vrecúško.
„Aha," povzdychla si Marienka. „Aj teba šúcham po zemi?“
„Nie, ale idú mi prasknúť stehy, keď do mňa všetko nahádžeš,“ povedala aktovka. „Ale teraz už utekaj do školy, lebo prídeš neskoro," povedala aktovka. „Večer sa porozprávame."
V ten deň sa Marienka v škole nemohla veľmi sústrediť. Nevedela sa dočkať, kedy príde domov a porozpráva sa s vrecúškom a aktovkou. Hneď ako sa doma vyzula, prešla do detskej izby, aby ju mama nepočula a opýtala sa vrecúška: „Bolí ťa to veľmi, keď ťa šúcham po zemi?“
Vrecúško odpovedalo: „Bolí, ale najskôr si urob úlohy a potom sa porozprávame. Aj keď úlohy by ste si mali robiť v škole a doma odpočívať ako dospelí po práci,“ ešte si zahundralo.
Marienka si v ten deň urobila úlohy ako najlepšie vedela. Po večeri si všetky veci nachystala do školy. Do aktovky učebnice, zošity a peračník. Do vrecúška prezuvky. Aktovku a vrecúško si odniesla k posteli, umyla si zuby, popriala mame dobrú noc a išla si ľahnúť do postele.
„Aká si dnes bola usilovná,“ ozvalo sa vrecúško, hneď ako si Marienka ľahla do postele a prikryla sa paplónom.
„Tešila som sa na Vás,“ povedala Marienka. „Povedzte mi, ako Vám môžem pomôcť?“ opýtala sa.
„Neviem, neviem, či nám ty môžeš nejako pomôcť,“ ozvala sa aktovka.
„Najlepšie by bolo, keby si ma nemusela každý deň nosiť do školy,“ ozvalo sa vrecúško. „Keď máš telocvik, ledva nás ťaháš." „Ja by som malo visieť v škole a ty by si si, keď prídeš do školy, len vybrala prezuvky a dala do mňa topánočky.
„A mne by možno stačilo, keby neboli učebnice také veľké,“ pridala sa aktovka. „Keby bola napríklad učebnica na jeden rok rozdelená na štyri menšie učebnice, nezačali by sa mi trhať cverny a aj tvoj chrbátik by si pochvaľoval.“
Čo mám teda robiť?“ opýtala sa Marienka.
"Popros zajtra mamu, či by nezabehla na ministerstvo školstva a nepokúsila sa tam vyhľadať aspoň jedného rozumného úradníka, ktorému by predložila naše návrhy."
„Sľubujem, hneď ráno poprosím mamu. Dobrú noc aktovka, dobrú noc vrecúško,“ povedala Marienka a s úsmevom na tváričke jej spadli viečka.
Rodič
zdroj fotografie: Flickr
