Vystupovanie z lode bola zážitková skúsenosť - chvíľka v koži imigranta. Aspoň tak som sa cítil. Noc. Úplne cudzia krajina. Schádzam dole po vratkých schodíkoch. Tam čaká množstvo policajtov so samopalmi. Vyzerajú inak ako ja. Šikmé oči. Nerozumiem im nič. Zhromaždenia nás do hlúčika, obostúpia, a postupne odvážajú v dodávkach.
Odhliadnuc od atmosféry boli všetci zdvorilí a vstup do Kazachstanu prebehol úplne hladko. Dokonca sa im ani nechcelo preskenovať môj batoh, keď colník zistil, že som zo Slovenska, len sa usmial a mávol rukou. Československo má stále v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu dobré meno. Rovnako sa však nedarilo Markovi, nemeckému motorkárovi, pri prechode s dopravnými prostriedkami ešte vládne bujná byrokracia. Z colnice vyšiel o tretej ráno. Bez motorky, zato asi so šiestimi pečiatkami. Pustili ho, lebo už zatvárali a chceli ísť spať. Ku svojmu stroju sa dostal na druhý deň poobede.
Po polnoci a vytrvalom búchaní nám otvára dvere hostelu rozospatá pani. Pár tisíc tenge, miestnej meny, jej spravilo náladu. Za v prepočte 6€ naozaj mimoriadne slušné ubytovanie. Menej sa tešil mladý Kazach, ktorého budíme na izbe. Nám nerobí radosť jeho chrápanie.
Na vlakovú stanicu idem miestnou hromadnou dopravou. V autobuse sa mi ľudia zdajú zamračení. Vo svojich krikľavých šatách a s farebnými šatkami vo vlasoch ale vyzerajú fascinujúco. V tvári exotické ázijské črty. Nakupujem zásoby, čaká ma prvá skúsenosť so sovietskymi železnicami, 24 hodinová cesta do uzbeckého Kungradu.
Rusko, Kazachstan či Uzbekistan majú na najdôležitejších tratiach nasadené moderné rýchlovlaky (mimochodom, oveľa lepšie ako sú tie naše), väčšinu vlakovej dopravy vo všetkých krajinách bývalého Sovietskeho zväzu ale stále zabezpečujú legendárne staré ruské vlaky. Na výber sú 4 možnosti- miesto na sedenie, platzkart- otvorený ležadlový vozeň, uzavreté kupé pre 4 osoby alebo len pre dve ako najluxusnejšia alternatíva.
Volím platzkart, ideálny v pomere cena-výkon. V našej časti vagóna sú dva stĺpce s dvomi poschodovými posteľami, medzi nimi stolček, na okne neustále vypadávajúca záclonka. Roleta ale na počudovanie funguje, s týmto zariadením som pritom nikdy nemal dobré skúsenosti z hľadiska životnosti. Cez uličku sa nachádza horná postel, spodná cez deň slúži ako rozkladací stolček. Teší ma, že na rozdiel od indických vlakov sú postele v stĺpci len dve, čo je podstatne komfortnejšie, batožina sa dá bezpečne uzavrieť pod spodnú postel, ktorá pripomína kuchynskú lavicu.
Vagón pôsobí ošarpane, ale relatívne čisto. Na jeho konci nesmie chýbať samovar, zariadenie na teplú vodu. Sprievodca sa ochotne podelí so svojimi zásobami vrecúšiek, požičia aj čajník. Mimochodom, nevidieť mu tvár, cítim sa ako na Slovensku. Je to taký typický železničiar, priateľský, pupkatý, trochu ťarbavejší, oblečenie takmer identické.
Pod stropom sú uložené vankúše a matrace, ktoré si treba pri spaní rozložiť na lavicu. Dostávam plachtu, obliečku na vankúš a obliečku na prikrytie. V uzatvorenom plastovom sáčku, ale len sa predstiera, že ide o nové veci. Škvrny hovoria svoju históriu.
Okolo piatej vagón pripomína ubytovňu skríženú s bazárom. Uzbeci porozkladali postele, ženy spia s deťmi, oproti babky, všade množstvo nahádzanej batožiny. Cez uličku sa dá ledva prejsť. Dobre vedia, že v noci to so spánkom nebude ružové.
Krajina za oknom je statická, občas spestrená ťavou. Nemenná step prechádzajúca do púšte Kyzylkum, piesočná pôda s nízkymi kríkmi, sa rozprestiera viac ako 1000 km na východ. Ten istý obrázok som videl toľko krát, že mi asi ostane vrytý v pamäti navždy.
Každú približne hodinu- čo znamená možno 40 km- stojíme na dve minúty pri pár domoch. Nemožno ich určite nazvať dedinou. Ženy už čakajú na nástupišti a snažia sa krikom cez okno predať nejaké jedlo. Vôbec netuším, prečo a ako tu žijú. Pestovať nemôžu nič, vidím pár kôz. Myslím, že príchod vlaku je tu udalosťou dňa, niekde na opačnej strane domov by ale mala viesť aj cesta, tak snáď aj tam sa snažia aspoň niečo zarobiť.
V neznámom mestečku je 20 minútová zastávka, na nástupišti rozložených pár diek s vodou, coca colou, mliekom. Miestne ženy sa nahrnú do vagónu a ponúkajú jedlo- manty, jahňacie mäso v obale z cesta. Pre prieberčivých to veru nie je, aj päť žien je schopných ísť v rade za sebou a každá z nich kričí len to isté: ,,Manty, manty, manty." O polnoci v meste Beyneu čakáme niekoľko hodín na druhý vlak a zmenu lokomotívy. O spánku ale môžem len snívať. Mantujúce ženy sú nezastaviteľné a naozaj vytrvalé.
Nad ránom sa blížime k uzbeckej hranici. Ide asi o vážnu vec, sprievodca zrazu vytiahol čistú bielu košeľu, z pod ktorej mu ale žiaľ vytŕča pupok. Buď ju má z mladých čias, sa mu sprala, alebo ani nie je jeho. Mám trochu obavy, Uzbekistan je známy prísnou kontrolou liečiv, zakazujú čokoľvek z čoho sa dajú vyrobiť drogy, vrátane niektorých bežných painkillerov. Je zoznam asi 200 zakázaných účinných látok, aj som sa naň pozrel ale vôbec nezmúdrel, vlastne už ani poriadne neviem, čo všetko mám.
Na moje prekvapenie je ale aj táto hranica úplne bezproblémová. Neskutočne inteligentne pôsobiaci vlčiak všetko oňuchá, odolám pokušeniu ho pohladiť. Občas ku nám nakukne nejaký pohraničník čo to sú vo vlaku za exempláre, nakoniec na nás nasadia mladú ženu. Položí len dve zákerné otázky: ,,Máte nejaké zbrane? Máte psychosomatické látky?" Po očakávaných odpovediach sa pozrie na batoh a opečiatkuje deklaračný list. To je veľmi dôležitý papier. Musel som naň napísať všetku elektroniku, čo mám zo sebou, a takisto kompletné sumy peňazí v jednotlivých menách. Podstatou je nutnosť mať pri odchode z krajiny menej dolárov ako pri príchode. Nie preto, že ich musím utratiť, prísne menové reštrikcie zakazujú vývoz valút. Asi by mi ruky bozkávali keby som vyviezol aj plný kufor somov, uzbeckej inflačnej meny.
Konečne si chvíľku spokojne spím, keď mnou niekto trasie. Ledva rozlepím oči a pár desiatok centimetrov pred nimi vráskavá tvár starej ženy: ,,Čendž?" Odpoveď ju žiaľ musela sklamať. Uzbecké ženy majú ale podstatne lepšieho obchodníckeho ducha než tie kazašské. Vozia sa už aj medzi stanicami, ruky a plecia obvešané všetkým možným. Rôznorodé jedlo, pitie, cigarety, hračky, zmenáreň, jedna pani zašmatrá vo vrecku, otvorí dlaň a s potmehúdskym úsmevom sa spýta: ,,Tabletky?"
Vagónmi chodí jediný muž, v igelitke má šašlíky- ugrilované kúsky mäsa. Zjavne gril ostáva aj tu mužskou záležitosťou. Má prepracovaný systém, z druhého sáčku vyberie cibuľu, pridá servítku. Chcem si kúpiť pirošky, vyzerajú ako naše pirohy, mohol by som im dať šancu. Na stanici vystrčím hlavu z dverí. To bola chyba. Natiahne sa päť párov rúk a všetci na mňa kričia. V panike rýchlo zatváram. Nevedel som si predstaviť, ako si v tom zhone vybrať a zaplatiť. Radšej si počkám, kým nejaké pirošky prídu za mnou do postele.
V niektorých postsovietskych krajinách je už pitie alkoholu vo vlaku zakázané, v Uzbekistane sa však tradície poctivo dodržiavajú. Keďže pred našimi lavicami je voľné miesto, muži si v ňom zriadili spoločenský kútik mimo dohľadu svojich manželiek. Predajkyne piva a vodky musia mať z tohto vagónu radosť, pravidelne a úspešne sa sem vracajú. Po dopití letí každá fľaša okamžite bezmyšlienkovite von oknom. Len meter vedľa je pritom odpadkový kôš. Ono by to ale aj tak veľký význam nemalo. Pred koncom jazdy prichádza sprievodca, otvorí okno, kôš, a plnými náručiami začne odpadky vyhadzovať. Až kým znova nie je prázdny.
Až ku koncu cesty sa začínam nudiť. Pohľad na púšť ma už fakt prestáva baviť, teplota vo vagóne rýchlo stúpa. Posledné hodiny sa vlečú slimačím tempom. Spestrenie a trochu mozgovej aktivity pri počítaní priniesla aspoň výmena peňazí, myslel som, že za prijateľný kurz, no ako potom zisťujem, za tie tri dni bez internetu stihol uzbecký som zase klesnúť. O miestnej mene a republike Karakalpakstan ale viac až v nasledujúcom článku.
