Samarkand po stáročia udivoval cestovateľov, o jeho kráse sa šírili v Európe mýty. Križovatka Hodvábnych ciest medzi Indiou, Čínou a Perziou vždy prekvitala, najväčší rozmach však Samarkand zažil za vlády Timura, ktorý z mesta spravil okázalú hviezdu nielen svojho impéria, ale aj celého vtedajšieho sveta.
Symbolom Samarkandu, Uzbekistanu a celej Strednej Ázie je námestie Registan. Obklopené tromi veľkolepými medresami slúžilo v stredoveku ako hlavný bazár, dnes priťahuje turistov z celého sveta. Osobne som očakával námestie väčších rozmerov. To však nič neuberá z rozprávkovej krásy Registanu. Možno tu prísť ráno, cez deň, v noci, vždy si všimnem nové detaily, hra svetla všetko opakovane mení.
Pred Registanom, medzi dvoma voľne prístupnými zónami, je schodisko. Nelogicky obohnané šnúrou, pritom ideálne miesto na sedenie a pohodlné užívanie si krásy. Tu prebieha niečo ako malá revolúcia. Ľudia zákaz nerešpektujú, opakovane povrazy prekračujú. Každú približne hodinu sa niektorí z policajtov rozhodne prejaviť autoritu a za razantného vypiskovania všetkých vyženie.
So slovenskou spoločnosťou to možno nie je až tak zlé. Po prvý krát v živote som bol vyzvaný na úplatok, vôbec som tomu nepochopil a vyzeral ako čistý hlupák. O desiatej zhasne osvetlenie Registanu a začína niečo nazývané light show, v skutočnosti mení farbu len pár svetielok vo dverách medries. Práve v tom momente fotím pri povrazoch. Prichádza policajt. ,,Koniec. Light show. Chceš vidieť?" vraví. ,,To by som si ale musel kúpiť vstupenku, nie? A pokladňa je už zavretá. Aj tak ju chcem kúpiť až zajtra, aby som námestie videl za svetla," úprimne mu vysvetľujem. ,,Nie vstupenka. Ty platíš mne." Kým mi všetko v hlave docvaklo, policajt sa otáča a odchádza.
Keď píšem na druhý deň tento odstavec, musím sa poopraviť. Je to zlé. Nechal som sa skorumpovať. Prichádzam ráno k Registanu, spravím pár fotiek a už je pri mne policajt s ponukou" vstupu". Odolávam, idem k pokladni. Tam sa o okienko opiera druhý policajt. Ako vyťahujem a počítam peniaze, on postupne znižuje "cenu" za vstup bez lístka. Pri polovičnej sume, ktorú on ešte marketingovo nazýva diskont, podľahnem. Majú tu slušný biznis, dokonca natoľko, že ako jediní policajti v krajine sa naučili po anglicky.
Mauzólea som dlho pokladal za pomerne nudnú záležitosť. Až kým som neprišiel do Samarkandu. Shah-i-Zinda, ulica obklopená hrobkami, oslňuje tými najkrajší dlaždicami v moslimskom svete, žiarivými tyrkysovými kupolami. Na pútnickom mieste vládne pokoj, staré ženy sa modlia, iné družne debatujú.
To najjagavejšie mauzóleum ale nemôže patriť nikomu inému ako Timurovi. V podzemnej krypte je vládca pochovaný spoločne so svojimi dvoma synmi a dvoma vnukmi. Ľudia k dynastii prechovávajú úctu, každý, kto vojde, sa na chvíľu v tichosti modlí.
Okolo pamiatok sú parky. Zelené... a to je všetko. Minimum kvetov, fontán, hlavne žiadne lavičky. Ešte by si tam nedajbože miestni ľudia posadali. A prišli tak do kontaktu s turistami. Hotový škandál.
Okolo parkov a dvoch turistický ulíc je totižto plot. V Samarkande doviedli túto obľúbenú uzbeckú stavbu do dokonalosti. Tvári sa, akoby tam patril. Bol odjakživa. Dokonca je zdobený. No nie je to tak. Postavili ho pred pár rokmi, jedinou úlohou tohto plotu je skryť skutočné mesto. Oddeliť ho od časti určenej pre oči turistu. V tej je všetko čisté, ženy na verejných prácach vyzberajú z trávy každý lístok. Dokonca aj všetky obchody so suvenírmi sú presklené, stánok nenájdete, ani nehovorím o predaji z deky položenej na zemi. Jasné, ulicami prejdú aj Uzbeci... ale niečo tomu chýba.
Neviem, aké z toho majú pocity domáci, že ich rokmi používané ulice boli jednoducho prehradené. Pritom na to nebol absolútne žiadny dôvod. Staré mesto vôbec nepripomína brazílske slumy či indické ghetto. Chaos na križovatkách, okolo nich úzke uličky. V nich posedávajúci starí páni, debatujúci o nesmrteľnosti chrústa. Dostať sa tam nie je náročné. Každý plot má predsa svoje diery, v tomto prípade brány, tak načo celá táto hra.
Hostel, v ktorom spím v Samarkande, som si vybral preto, že na bookingu ponúkal prenájom bicyklov. Počas dvoch mesiacov som sa k bicyklovaniu zatiaľ nedostal, človek pritom tak môže veľa uvidieť. Keď to oznámim majiteľovi, zračí sa mu v očiach strach. Snaží sa ma odhovoriť, vraj bude zajtra teplo. Oponujem mu, že tu je teplo stále. Nakoniec vytiahne z garáže dva rodinné bicykle a po dlhom skúšaní vyberie jeden, ktorý sa snažil spojazdniť.
Celkom sa mu to podarilo. Hoci neviem prečo usúdil, že mi staci jedna funkčná brzda. Na radu jeho dcéry smerujem do podhorskej dedinky Agalyk, najskôr sa ale nechám dobrovoľne vytriasť na okružnej jazde po predmestiach. Akoby zázrakom sa na oblohe občas zjavia mraky, jazda do mierneho kopca je tak znesiteľná. Len mi dochádza voda, zamierim do jediných otvorených dverí po dlhšej dobe. Kaderníctvo ma prekvapí, ale zachráni. Musel som však asi pôsobiť ako dobrý sociálny prípad, za zákrutou sú zrazu tri obchody s vyloženými fľašami popri ceste.
Agalyk ponúka pekné horské scenérie, pre vytrvalých, medzi ktorých nepatrím, sa do hôr kľukatia cestičky. Ja sa vyštverám len na prvý kopec za dedinou a užívam si oddych. Vietor ma poteší, menej už, keď mi zhodí bicykel. Niežeby som bol tak citlivý k cudziemu majetku. Odteraz mi ale funguje len najmenší prevod.
Jazda naspäť tak spočíva v štyroch rýchlych zašliapnutiach a následnom voľnobehu. Musel som byť čudnou atrakciou. Rovnako je tomu v miestnej reštaurácii. Vojdem, deti sa s krikom rozbehnú za záves. O minútu vyjde prekvapený muž. Fakt mu sem nejaký cudzinec prišiel, čítam z jeho vyjavenej tváre. Predpokladám, že som naozaj historicky prvý. No teší sa a usmieva, rozradostnené deti ma obsluhujú. Podchvíľkou vchádzajú z domácnosti po jednej ženy. Nenápadné, akože sa na pár sekúnd pomotajú pri bare, popri tom si ma škúlením obzrú, a zmiznú. Po výbornom jedle bola ďalšia cesta hračkou.
Posledný deň v Samarkande chcem ísť na vychýrený trh v 50 km vzdialenom Urgute. Na mape dedina ako každá iná, prečo by práve tam mal byť výnimočný trh, uvažujem počas natriasania sa na bočných cestách. Keď ale vchádzam na parkovisko so stovkami maršrutiek už viem, že som naozaj na správnom mieste. Na poli medzi dedinami je obrovské trhovisko pripomínajúce veľké letecké hangáre.
Jedinečné miesto, jednoznačne najlepší trh v krajine, predovšetkým časť s látkami, zdobenými šatami a ručne vyšívanými kobercami nazývanými suzanne potvrdí oprávnenosť svojej slávy. Niekedy neviem, či skôr obdivovať tovar, alebo ženy, niektoré so šatami pretkávanými zlatými a striebornými niťami. Róbami, u nás by sme povedali krojmi. Tie, čo si ich nemôžu dovoliť, oslňujú aspoň zlatými zubami. Muži nosia dlhé nohavice, tričko či košeľu, tí starší majú na hlave hranatú čiernu čiapku qalpoq s bielou výšivkou. Kvety na nej symbolizujú ochranu a dlhý zdravý život, čiary veľkú rodinu. Hodiny blúdim uličkami, ľudia sú zvedaví, nespočetne krát vysvetľujem, odkiaľ som.
Do Samarkandu sa vraciam malou maršrutkou. Sú dva spôsoby, ako môžete v Uzbekistane cestovať v maršrutke. Buď natlačený systémom sardiniek, bez možnosti sa nadýchnuť. A verte či nie, to je ešte ten lepší. V druhom prípade máte trošku voľnosti, čo znamená, že po stovke skokov na všadeprítomných výmoľoch nevyhnutne skončíte s obitou hlavou a jednou polkou tela.
