Príroda v najzápadnejšej časti Kurdistanu pripomína tú karpatskú. Skalnaté dvojtisícové vrchy striedajú zelené údolia, nad tým všetkým sa vypínajú zasnežené štíty. A Marivan. Menšie, no rozťahané mesto leží asi 20 km od irackých hraníc, na hlavnom cestnom ťahu spájajúcom iránsky a iracký Kurdistan. Chýba mu jednoznačné centrum, ponúka len pár ulíc s obchodmi, je však vhodnou základňou na výlety po okolí.
Večer sa chcem ísť len rýchlo niekde najesť. Ako mnohokrát predtým ale zostáva iba pri plánoch. Pred fastfoodom sa ma ihneď ujíma žoviálny Kurd. My by sme povedali, že pripitý. Ale to by som mu krivdil. Proste sa len tak správal. Je hrdý na bojové milície kurdských pešmergov. Čoskoro sa okolo zhŕkne celé okolie. Je veľmi zaujímavé, že človek môže byť v cudzej krajine, blízko vojnou zmietaného štátu, v noci obklopený desiatimi neznámymi mužmi, ktorým rozumie približne každé sté slovo... a cítiť sa úplne bezpečne. Pohodovo.
Nie je šanca, aby ma nechali zaplatiť. Neplatí ale ani môj nový samozvaný sprievodca, nemá peniaze. Len prevrátil vrecká. Odhadujem ho na známu miestnu firmu. Asi sa to nejako neskôr vybaví. Pozvanie na noc medzi jeho štyri deti ešte dokážem odmietnuť. Som však natlačený do auta ďalšieho nešťastníka na okružnú cestu mestom. Medzitým stíham pozrieť všetky jeho zábery z mobilu, fotí hrozne. A videá z rybačiek. Pohoršene ukazujem, že na jednej mal kraťasy. Taký prečin. Nakoniec ma ale zoberú na kopec s krásnym výhľadom na mesto a potom pred polnocou pred hotelom prepustia.
5 km od Marivanu leží malebné jazero Zarivar spolu s priľahlými mokraďami. Obklopené zelenými vrchmi, priame slnko mi ale žiaľ znemožňuje kvalitnejšie fotky. Cesta k jazeru posiata obchodíkmi je nekonečná. Niežeby som nevládal. No neustále sa zdravím so všetkými okolo, zastavujem, podávam si ruky. Život celebrity je naozaj náročný.
V Zarivari žije šesť endemických druhov rýb, ekosystém však utrpel výstavbou priehrady a vypúšťaným odpadov z priľahlých obcí. Plytšie časti sú porastené trstinou, trochu pripomínajúcu bolívijsko-peruánsku Titicacu. Tentoraz ale bez obyvateľov. Teda až na jedného.
Zarivar je ideálnym miestom na výlet pre obyvateľov Marivanu. Opäť stretávam piknikujúce rodinky. Jedna z nich ma pozýva na plavbu motorovým člnom. Ide s nami aj odvážna babka. Vlastne všetci sú takí, plávať nevedia. Z babkinej tašky dostávam rivas, na horských lúkach rastúcu trochu kyslú, ale chutnú zeleninu. To však zistím až neskôr, postupne sa mi spájajú súvislosti, že čo asi tí ľudia na lúkach nad Palanganom robili. No teraz naznačujem, či je to z jazera. Rivas fakt vyzeral trochu ako čudná riasa, a prišlo mi to tematické. Im smiešne.
V uliciach pozorujem hru dáma. Volá sa naozaj rovnako ako u nás, len prízvuk je iný. A pravidlá mierne pozmené. Začína sa na druhom a treťom riadku plochy osem x osem štvorčekov, skákať sa môže aj do strán. Nemôžem hovoriť o šachovnici, hrá sa aj na chodníku, s vrchnákmi, kamienkami, cukríkmi, kto čo má. Ľudia sa neustále prekrikujú, dohadujú, radia, hráčom kľudne niekto z prísediacich vezme "figúrku" a pohne, tak ako mne zvyknú brať peniaze z peňaženky. Zaváhal som, pôvodné pozvanie odmietol s úvahou, že najskôr riadne odkukám pravidlá a taktiku a potom všetkých porazím. Postupne však plochu ovládli starí páni, všeobecne platilo, že čím starší hráč, tým bol lepší. Ani mi to ale nevadilo, bolo mi už jasné, že vyhrať by som asi mohol len zásahom nejakého kresťanského boha, hrali naozaj výborne.
Na druhý deň prší. To však má aj nasledujúce dva dni, vyberám sa preto do údolia Howraman. Aby bolo pri stopovaní všetkým aj napriek kapucni jasné, že som cudzinec, obliekam si po prvý krát trojštvrťové kraťasy. Iránci majú taký odev zakázaný, ja smiem. Doprava po krajine je naozaj jednoduchá, maximálne pár áut a vždy niekto zastaví. Väčšinou platím, systém tu proste tak funguje, že auto vezme ľudí stojacich pri ceste pokiaľ je trasa spoločná. Možno by som nemusel, keby som pri nastupovaní vyjednával, že chcem ísť zadarmo, asi by to trvalo len trochu dlhšie nájsť odvoz. No to mi prijde nefér, cena sa pohybuje okolo eura za 50km. Hoci ak sa dá, tak sa snažím nájsť páry v lepších autách, to sú výletníci, ktorí vezmú zadarmo a je aj nádej na angličtinu. Základom je však hlane omylom nestopnúť normálne taxi, čo by sa pri dlhšej vzdialenosti predražilo. Pripadá mi to ako ideálny svet, nekonečný prúd autobusov bez starostí s cestovným poriadkom.
Howraman je údolie hlboko zarezané do kurdských hôr. Kedysi nedostupné miesto si dodnes uchováva svoje tradície, obyvatelia rozprávajú jazykom hurami, dialektom kurdštiny. V poslednom desaťročí nahradila scénickú prašnú cestu vinúcu sa úbočiami novovybudovaná asfaltka, do údolia prichádza turistický ruch, tam, kde je len trochu možné odrezať z prudkých svahov, sa rozbieha výstavba. Irán sa mení, proces je neodvrátiteľný, a najmä vzdelaná populáciu vo zmeny aj silno dúfa.
Pôvodné domy sú naukladané na strmých úbočiach jeden nad druhým, okolité hory pôsobia divoko, stekajú z nich početné riavy. Určite som ovplyvnený aj pochmúrnym počasím, no ak by som si mal vybrať len jedno miesto, dedinka Palangan u mňa jednoznačne víťazí. Rozhodne však aj Howraman stál za návštevu.
