Viac či menej nenápadne mi týmto celé moje okolie naznačuje, že je čas opustiť detské ihrisko a sadnúť si na lavičku k ostatným mamám. Upustiť od nočného ponocovania, lacného vína, bláznivých a spontánnych výletov a všetkých rozhodnutí, ktoré sprevádza veta: „No a čo, aspoň bude sranda." Čas nezáväzných radovánok pominul, treba sa stať zodpovedným, plnohodnotným občanom. Majúc všetko toto na pamäti sme sa s kamarátkou vybrali na pravidelný rituál vítania leta. Najkratšia noc v roku, fľaša vína a šúľané cigarety. A naše sny. Aké skvelé zamestnanie si nájdeme, kde budeme žiť, kam všade sa vyberieme. Zajtra. S každým pribúdajúcim rokom sú skromnejšie, menej bombastické a zrejme viac realistickejšie. Jedným slovom nudnejšie. Posledný rok nám pripravil pôdu na to, aby sa tohoročné vítanie konalo v dospelejšom a kultivovanejšom duchu. Na diplomoch uschol atrament, pot z talárov zmizol v čistiarni a v našich internátnych posteliach už spí ďalší nádejný absolvent. A my, my sme stratené vo svete úspešných ľudí, kariéra v nedohľadne, veľké očakávania pre istotu schované vo vrecku. Môžeme robiť všetko a nerobíme nič. Pardon, otvorili sme druhú fľašu vína. Bojíme sa. Bojíme sa, že sa spreneveríme ideálom a snom. Našim i našich blízkych. A tak zatiaľ vsádzame na neistú istotu stoličky s nalomenou nohou a zostávame zaseknuté v rodnom meste na tom istom mieste. Na tej rozpadajúcej sa pevnine detstva. Je to určite ľahšie ako krok do neznáma.
Ráno sa prebudím s malou bolesťou hlavy a veľkým predsavzatým vyhnúť sa srandovným rozhodnutiam. Zrak mi padol na stôl, kde vedľa promočnej kytice schne ďalšia. Družičkovská. Presne pred mesiacom sme odprevadili našu kamarátku na jej ceste z ihriska na lavičku. Pomohli sme jej, aby sa nepotkla, nestúpila si na závoj a nezašpinila si šaty. Pomohli sme jej, aby sa na tej lavičke pohodlne usadila a ubezpečili sme jej, že jej to na nej pristane. A o tom to zrejme je, aj keď vidím svoju budúcnosť vo všetkých odtieňoch sivej farby je fajn cítiť, že sú ľudia, ktorí mojim snom ešte veria. Pretože niekto to už robiť musí. Pretože aspoň ja verím, že naše sny sú prepojené, všetci chceme v podstate to isté a úspech ostatných nás môže nakopnúť. A pretože veriť v schopnosti tých druhých je akosi ľahšie a na konci je menej sklamania z neúspechu.
Ale všichni chodíme blátem a málokdo se při tom nezašpiní.
