Túto spoločnosť vídavam pri tomto obchode často a priznám sa, že mi napadlo, darovať im môj vozík s 50 centami, ale zostalo len pri úvahách. Kútikom oka som si všimla, že sa naťahujú o dve farebné školská tašky. Asi ich našli v kontajneri, pomyslela som si a a ďalej som im nevenovala pozornosť.
Sadla som za volant a myšlienkami som bola pri príprave obeda, keď tu zrazu... môj pohľad znova spočinul, ani neviem prečo, na skupinke, spoza jedného sa totiž vynoril malý chlapec. Naše pohľady sa stretli. Mohol mať najviac sedem rokov, bol slabo oblečený a na hlave mal len tenkú čiapku, hoci vonku napriek marcu nie je ešte príjemne teplo. Ale tie oči. Jeho pohľad na mňa doslova kričal. Zarazene som na neho hľadela. Premkla ma v tej chvíli nevysvetliteľná hrôza. V tom pohľade bolo pre mňa zrazu úplne všetko. Cez predné sklo auta sa ku mne valil strach, hnev, zloba a zúfalstvo. Pocítila som jeho nepokoj a nespokojnosť. Táto chvíľa trvala pár sekúnd, ale mne to pripadalo neuveriteľne dlho. Vycúvala som z parkoviska a v spätnom zrkadle som uvidela svoje oči. Ani neviem, kedy sa stihli naplniť slzami.
Niekedy totiž stačí pár sekúnd aby sme od druhého človeka prijali informáciu. Sú to práve jeho oči, ktoré nám ju odovzdajú a sú to práve oči, ktoré nikdy neklamú. Môžeme klamať gestami, slovami ale oči tie neklamú nikdy. Práv z nich podľa mňa vyžaruje, či vibruje tá „chémia“, ktorá nás k sebe priťahuje alebo nevysvetliteľne odďaľuje, či odpudzuje. Skúste sa pri najbližšej príležitosti pozrieť svojmu spoločníkovi, či prísediacemu priamo do očí a počkajte na jeho priamy pohľad. Vtedy niečo pocítite v hĺbke svojho srdca. A to je práve ONO!!!!!!
