Na jeho spodnom stupienku hierarchie potrieb uvádza fyziologické potreby. Mám pocit, že životné deje a prejavy môjho organizmu sú vrámci možností v poriadku, takže sa pozriem na ďalší stupienok.
Potreba bezpečia. Keďže žijem v mieri, o duševnom zmieri tentoraz pomlčím, našťastie nemám dôvod obávať sa o svoj život a ani o život mojich blízkych pri kontakte so zbraňou. Cítim sa v tejto krajine v bezpečí. Keďže chvalabohu, nežijem v blízkosti nejakého šialenca ani s takými ľuďmi nemám kontakt, cítim sa naozaj v bezpečí. Je krásne si to uvedomiť.
Môžem teda postúpiť o ďalší stupienok. Potreba lásky. S tým nie je tak isto problém. Z hľadiska dlhodobého šťastia je všetko tak ako má byť – jedinou a stručnou výpoveďou sú dobré vzťahy.
Potreba uznania a úcty. No a už som narazila na kameň úrazu – z hľadiska teórie o pozitívnom myslení by som si teraz mala povedať, že je to len stav dočasný, ale nedá mi nezaoberať sa touto vecou podrobnejšie. Neviem, či mávam len ja niekedy pocit, že všetci okolo mňa sú akýsi šťastní, veselí, dobre naladení, neviem, či mám len ja niekedy pocit, že každému sa darí a všetko, do čoho sa postím stroskotá hneď v základoch? Som si vedomá, že psychológovia zaoberajúci sa ľudskou dušou, ktorí majú prečítaných množstvo kníh, by ma hneď vedeli diagnostikovať, ale nemyslím si, že situácia je až taká vážna, je len miestami kritická. Neviem presne definovať od koho by sa mi tej úcty a uznania malo dostať – čo to vlastne je, je vám dúfam jasné, že nečakám žiadny zvláštny list, ani písomnú pochvalu napísanú ministrom pre udeľovanie pochvál, takže si myslí, že problém bude pravdepodobne vo mne. Mám totiž pocit, že všetko, čo robím nie je dokonalé, a to by som chcela. Nie, určite si na seba nekladiem veľké nároky, problém je asi v tom, že podľa xy teórie si máme do tridsiateho veku života vybrať určitú vec, ktorej sa máme venovať a venovať sa jej naplno. Takže je už akosi neskoro aby som sa rozhodla – no fajn, ale čo keď moje pocity zostanú stále rovnaké? A som zase na začiatku. Bol tu kúsok optimizmu, ale žil krátko a rozplynul sa ako vánok. Snáď o tom vánku napíšem báseň.
Je asizbytočné vystúpiť na vrchol pyramídy, na ktorom svieti potreba sebarealizácie, keďže som sa ešte nedostala z predchádzajúceho stupienka. Pravdepodobne si teraz všetci myslia, že treba zmeniť myslenie, prístup k životu a bla, bla, bla. Poviem vám, keby to bolo také jednoduché, bolo by to také jednoduché.
Len tak si ležím
na pláži strachu
v zrniečkach prachu
osud sa zlieva
akoby more,
piesok a blato
starosť ma zmieta
zo sveta
po zrnkách
