Minulý týždeň som išla po dcéru na hodinu gitary, Naša pani učiteľka teraz pracuje v škôlke, tam sa uskutočnila aj hodina. Prišla som trochu neskôr, pretože ako každý štvrtok musím za ten čas stihnúť ešte nákup na celú týždeň, aby som mala koncom týždňa pokoj, mohlo byť tak čosi po piatej. Hneď pri dverách som skoro prevalcovala malinkého chlapčeka, ktorý sa tam motkal. Sadla som na malé škôlskárske stoličky, bola som ako na návšteve u trpaslíkov. Prebrali sme všeobecne veci, trochu sme povtipkovali, potom som sa spýtala na malého človiečika pobehujúceho okolo.
„Jáj Igorko? Po neho si chodí maminka neskôr.“ povedala
Neskôr, veď bolo skoro pol šiestej? Ako ? Prečo?
„Ja som tu do piatej, potom sa o neho stará pani upratovačka.“ z jej hlasu bolo zrejmé, že sa jej to nepáči...
„Ak kde je maminka?“ spýtala som sa.
„ V práci“ povedala a pomaličky sa zdvíhala na odchod.
V práci? Ja som občas tiež ostala dlhšie, deti boli posledne, učiteľky ma už netrpezlivo vyčkávali...
Aj ony sa ponáhľajú domov, aj ony majú detičky...
Je to taký začarovaný kruh. A to si neviem predstaviť, že by som bola sama, bez manžela bez opory bez podpory.
Sú ženy, ktoré sa nebáli vzdať kariéry, chodia do práce ale nie sú v nej dušou, pretože dušu upísali svojim deťom. Pretože jedno aj druhé jednoducho nejde. Nespravodlivosť a úplná strata rovnoprávnosti muža a žena v tejto spoločnosti je výber. Výber cesty a týka sa hlavne žien, pretože kým sme mladé zamestnávateľ sa bojí, že otehotnieme. Keď máme malé deti je problém s našou dochádzkou a keď už nie je problém s deťmi na rad príde vek. Pretože na to, aby sme už niekde začali od nuly sme jednoducho príliš staré.......
