Ak by sme mali dať tomuto mestu nejaký prívlastok, Porto Vás možno osloví svojou históriou, legendárnym vínom, alebo zaujímavou polohou. Nad tým všetkým čnie jedna nová myšlienka, ktorá Vám však napadne až pri odchode, na letisku. Je to jednoznačne najúprimnejšie mesto v akom ste boli. Nesnaží sa byť elegantným ako Paríž, veľkým ako Londýn, alebo historickým ako Rím. Je presne tak neopakovateľne samo sebou.
Popritom ako budete schádzať zo slávnych hradieb sa môžete zamotať do mokrého prádla, ktoré práve miestni vyvesili na ulicu, aby sa usušilo. Vôbec Vám to ale nevadí. Nemáte pocit, že je to pohoršujúce a nemalo by tam byť, práve naopak. Zahľadíte sa na usmiate dievča, ktorému sa práve pri vešaní prádla nechtiac rozsypali štipce na zem. Následne sa k Vašim nohám prikotúľa loptička od miestnych detí, ktoré na jednej z historických uličiek hrajú futbal. Pridáte sa, veď päť minút mi neuškodí, poviete si. Následne je však z tých piatich minút desať, z desiatich dvadsať, deň začína nenápadne plynúť svojím dychom a vy sa prestávate cítiť ako turista.
Po ceste na starú tržnicu, kde si neskôr so smiechom vyhádate ovocie na večeru, sa pristavíte pri pouličnom gitaristovi na známej ulici v centre mesta, kde sa večer slobodne jammuje. Odspievate si povinne Maybe tommorow od Stereophonics, ktorú má gitarista perfektne zvládnutú. Pri pohľade na ostatných postávajúcich však nemáte taký distingvovaný pocit ako u nás. Ľudia sa slobodne pridávajú do spievania, podaktorí si dokonca priniesli aj vlastné nástroje. Niektorí sedia, iní stoja, alebo tancujú, no všetkým môžete čítať jednoduchú a úprimnú radosť z tváre. Večer v Porte je magicko-ľudský.
Mohol by som toho napísať veľa o Portskom víne, krásnom prístave, či histórií, ale myslím, že v prípade záujmu nájdete takých článkov na internete desiatky. Pridávam aspoň pár FOTO na inšpiráciu a malé posmelenie, že cez nízkonákladové letecké spoločnosti to vôbec nie je finančne náročný výlet.
