Jednou z folklórnych lahôdok a nikdy nezhasínajúcich hviezd je predseda SNS, dobre známy pán Slota. Úprimne- čo si pomyslíte, keď ho opäť uvidíte hviezdiť v televízii, až sa vám z jeho slovného prejavu porinú slzy z očí a budete sa od rehotu po kolenách plieskať? Že haha, ten Jano ale zadelil, čo? Hahaha.
Lenže, skúsme sa teraz trochu odpútať od tradičného folklórneho správania a predstavme si, že nie sme Slováci, Slotu sme jakživ nevideli, prípadne sme osoba priamo zmienená v onom prejave, pri ktorom sme si priam temer bránicu poranili. Už to taká sranda nie je, čo? Predsa len, netreba zabúdať, že Ján Slota je predseda koaličnej strany, poslancom je z vôle občanov a jeho mandát sa neprerušuje ani po treťom, ani desiatom poldeci a všetko, čo povie ako predseda svojej strany, alebo ako poslanec Národnej Rady sa berie ako reprezentácia slovenskej politiky. My si síce môžeme povedať, že no a čo, prvýkrát to nie je, nič to neznamená. A ono to možno fakt nič neznamená. Pre nás. Ale pre niekoho, kto je dotknutý, to môže znamenať všetko. A teda,v konečnom dôsledku aj pre nás. Pamätáte sa ešte, ako SMERu pozastavili štatút v európskom Psovi (PES), práve vďaka tomu, čo bol Slota schopný vypustiť z úst? Darmo potom zaňho SMERáci orodovali, že on si vlastne len robí srandu. Niektoré z výrokov na vlastnú analýzu nájdete na Necyklopédii.
Pre ďalší príklad nemusím chodiť ďaleko. V našom meste sa už nejaký čas týčia také tie betónové štangle, čo majú držať diaľničný most. Stoja ľuďom pred oknami, buldozéry behajú medzi ich príjazdovou cestou a kurníkom. No keď sa vtedy, pred desiatimi rokmi ozvali, že predsa len tridsaťmetrový pilier meter od okna nie je najvhodnejšia ozdoba záhrady, vtedy ich značná časť verejnosti zmietla zo stola spolu s tými, ktorí stáli na ich strane! Prečo? Postaviť sa proti väčšine a brániť svoje práva je - ako som sa dozvedela v jednej diskusii- vraj „choré“. Konkrétne v tejto súvislosti. Jednoducho, nesúhlasiť s niečím, prípadne vyjadriť pochybnosti či obavy, sa u nás považuje za prejav niečoho ako spoločenské nepriateľstvo, alebo večná nespokojnosť určitých skupín ľudí. Ak sa opäť ozvú- „No jasnačka, zas debilní aktivisti.“. Folklór. Tak to jednoducho chodí. Vystrčiť nos z davu, ak sa chcem čo i len pozrieť, presvedčiť, či je všetko tak, ako má byť, je potenciálnym rizikom.
Takto by sme mohli pokračovať donekonečna. Len výpočet prúserov nielen vlády za ostatné riadne volebné obdobie by zaplnil niekoľko strán. Čo sa stalo, keď sa na nejaký priekak prišlo? Na vine boli predsa novinári, ktorí ich všetky odhalili! Klesli vláde preferencie? V žiadnom prípade. Neplatí nič také, ako „bez vetra sa ani lístok nepohne“. Vynorí sa kauza, väčšina ľudí správu ofrfle, najprv v domnienke, že tie hyeny novinárske zase nemajú o čom písať, neskôr, ak sa vážnosť kauzy potvrdí, frflú, že- no a čo, nie je to prvý ani posledný raz. A henten čo teraz kritizuje, on ešte horšie robil.- v prípade, že sa do odhaľovania krivdy pustí nedajbože nejaký opozičník.
Prečo k tomuto javu dochádza? Folklorizovanie politického a občianskeho správania musí mať tiež svoju príčinu. Ja ju vidím v tom, že takmer nič, čo sa ukáže ako problém, sa nevyrieši. Preložila sa diaľnica? Bola zmluva o predaji emisných kvót zverejnená? Bol odvolaný Počiatek po prúseri v Monaku? Čo sa stalo s Rafajom, ktorý falšoval prezenčku v parlamente? Aký trest postihol Jána Slotu za jeho reči? A čo sa stalo s ministerkou Tomanovou, ktorá už má toľko žltých kariet, že by si s nimi mohla s Kaliňákom aj partičku rozdať?
U nás majú kauzy tendenciu spľasnúť rovnako rýchlo, ako sa aj objavili. Vďakabohu, všetky nie. Verejnosť je príliš spokojná na to, aby tlačila na kompetentných. Alebo spokojná nie je, len nevie, ako na to? Alebo sa bojí, že nezapadne do toho oného- folklóru?
