Keď zavŕtame do histórie, zistíme, ženašinec sa s politikou a participáciou na nej začal zoznamovať až poprvej svetovej vojne. Rozpadla sa monarchia a Slovákovi zrazu niektopovedal, že má volebné právo. Tak šiel voliť. Zatiaľ čo v Anglicku poznalitento inštitút dávno a stihol sa stať tradíciou a vo Francúzsku ľudiav uliciach bojovali za svoje práva, tu za všetkých bojovalo zopár intelektuálov,pričom radový človek bol mimo diania. Preto si veľa Slovákov myslí, že politikaje „panské huncútstvo“ a že jediný spôsob, ako do nej zasiahnuť, je ísťvoliť, čo ale tiež nie je bohviečo. A to sa radšej nezmieňujemo nasledujúcich päťdesiatich rokoch po druhej svetovej vojne.
Pritom je politický systém (a nielen tennáš) konštruovaný ako zastupiteľská demokracia. Tam väčšinou končia všetkyznalosti našich spoluobčanov (dovolím si tvrdiť, že väčšina nevie ani to). Aleje tu jeden záludný faktor, ktorý sa nazýva politická participácia. Zjednodušene povedané, umožňujezáujmovým skupinám vyvíjať tlaky na ústavné orgány a tak si prispôsobiťprostredie podľa seba. Keď sa občania spoja v jednej myšlienke, pričom sizískajú podporu, trebárs médií, hneď sa začne niečo diať. V Holandsku jetento systém známy ako „polder model“- vyjednávanie vlády a nátlakovýchzdružení a je aj v hojnej miere využívaný.
A tu sa dostávame k ďalšiemufaktu, ktorým sa vyznačuje naša spoločnosť, a síce k ľahostajnosti.Opakujem, neplatí to pre všetkých, rozoberme si len skupinu, ktorá sa tvári, žesa jej nič netýka. Hovorím o skupine, ktorá len nadáva, aký drahý jechleba a ako bolo za komančov dobre keď borovička stála 3 koruny....aletáto skupina nemá konkrétne požiadavky ani návrhy, jej poslaním je nadávať a prežívaťv duchu hesla „akosi bolo, akosi bude“. Voliť nechodia, v domnienkeže jeden hlas aj tak nič nerieši. Ja to napríklad považujem za veľký hendikep. V politikea jej reprezentácii sa totiž zrkadlí obraz jej voličov. Čísla, ukazujúcenízku volebnú účasť môžeme chápať ako znechutenie a nezáujem. Víťaznástrana tak nemusí naozaj predstavovať názor väčšiny, ale len malej časti celku.
No a najväčšie fiasko, aké našademokracia pravidelne zažíva, sú regionálne voľby. K voľbám idú lenpríbuzní kandidátov a ostatní „majú na saláme“. Pritom regionálna politikamá úžasný potenciál, ktorý, bohužiaľ, nie je schopný takmer nikto rozvíjať. Žev meste jazdia nové autobusy, vybuduje sa nová čistička alebo detskéihrisko, obyvatelia nadšene vítajú. Ale kto za týmto rozhodnutím stojí, je imsrdečne jedno. Kto má moc v regióne obvykle zistia až vtedy, keď sa objavínejaký problém a nikto nie je schopný ho riešiť.
Nezáujem o politiku vyplýva podľa mňaz veľkej časti z toho, že demokratické praktiky nemajú u nástakú tradíciu, ako v iných, dlhoročných systémoch. Možno by pomohloprispôsobenie politiky viac našim podmienkam, lenže to by musel niekto prísťa urobiť to. A predovšetkým, urobiť to tak, aby nikto neprotestoval.
Ale vlastne- ľuďom to vadiť nebude.
