Jak nás vreckár školil

V jednej z takýchto akcií sem s kolegem obsadziu autobusovú linku od Starého rozhlasu do Petržalky.
Štyri hodziny keré sme mjeli strávit pendlovaním hore dole v autobusoch byui nekonečné. Nakonec skúste si to sami takto sa vozit hore dole v horku a ešče by ostažitý a sledovat ťulpasú kerý nemajú nic na roboce enem okrádat ludzí.
Samozrejme mjeli sme vytypované skupiny keré kradnút mohli, ale kúli prípadným etnickým problémom cigáňu spomenut nemožem.
Aby sem sa šak vráciu k témje. Už dobré tri hodzinky sme takto pendlovali hore dole. Ked k nám na zástavce pri rozhlasi došue počernejší polárny cestovatel. Chvílku pri nás stáu a okúňau sa, ale potom nás osloviu.
Prvé co sem pochopiu, že co jako po nás sce, byuo to, že sme v jeho rajóne a moc sa mu nelúbi co dávau najavo romantickým rozhadzovaním rukama.
Zaujímavejší byua šak druhá vjec. Dozvjedzeli sme sa jaky, že sme to k...i, že takto neukradneme peňaženku ani z vlastných vačkú.
Evidentne sme byui dost šoknutý protože jeho asi pú hodzinovú prednášku o tem jak na to (srdečný to čovjek ked sa s nama podzeliu o roky budovane know-how) sme trávili ztuha.
Typek sa šak našú malomyselnosťu nenechau obalamúcit a na rad došua aj praktická ukážka.
Na zástavce si vyhléduo svojeho budúceho sponzora a potom už za našej asistencie iba čekau kedy dofrčí ten správny autobus.
Ked autobus došue, náš miuí inštruktor sa tesne nalepiu na sponzora a spou vlézli do busu. Než sa šak dvera scihli zavrít inštruktor sa ceperiu z neho ven.
Ale to už nás brau za zástavku gde nám ukázua peňaženku se suovama :
"Takto sa to robí!".
Kedže sme nesceli zostat pozadu tak sme mu též ukázali - naše placky.
Nevím kolko a či vúbec neco dostua za túto lopku, ale pevne vjerím, že pochopiu jednu velikú pravdu.
Know-how sa prezradzuje iba prevereným osobám.