Tak mu vravím, že to všetko by ma v momente zabilo, ale že počkajme, až bude za 80, potom to bookneme. A on mi na to, ty blb, to kilo je aj spiatočná. A pre dvoch!... Rátam, rátam, kokso, 25 éčiek som naposledy oprášil v obchode za tretinu igelitky a toľko teraz stojí cesta do teplých krajín? No nekúp to!... Kým som sa ešte tri dni škrábal na zadku, tak to zdvihli na 40, ale furt dobre. Síce nízkonákladovka, kolená som mal pri brade, nenaliali, ale chalan s tým pristál načas a ani moc s nami nehádzal.
Tá Malaga je inak v Španielsku... Históriu si naštudujte, stojí zato, príroda a kultúra tiež... Tristo slnečných dní v roku, kým u nás cestári nestíhajú odhadzovať sneh po Troch kráľoch, tam 18 stupňov. Ideálny čas na poznávačku, tak nabitý program by sme v letných štyridsiatkach nedali...
Už z domu sme mali natlačený itinerár tak na tesno, že ak som ráno nestihol v kúpeľni vyjadriť, ďalšia šanca už v ten deň nebola. Aj ten môj parťák Riči. Legenda fatranských štítov, ten je povestný svojím hyperaktívnym prístupom k životu. Rýchlo rozpráva, rýchlo obeduje, ani chodiť nevie ako normálny človek. Furt uteká... Neznáša, keď ho niekto brzdí, na trnavskej stovke mi zakázal čúrať, v Slovinsku som skoro chcípol pri jeho cyklotempe. A keď som sa sťažoval, tak sa ešte urazil. Ale inak celkom fajn chlap... Ešte dobre, že okrem cestovnej horúčky mal aj tú normálnu, lebo by sa dobíjal do pilotnej kabíny, aby na to trošku dupli.
Ako som spomínal, s kvalitnou prípravou budete vedieť o lokalite viac ako miestni veksláci. Dá sa naplánovať trajektória, ktorá popretína všetky vybraté turistické atrakcie s ohľadom na všetky predvídateľné a aj náhodné okolnosti v rekordnom čase. Samozrejme, že sme tam nebehali ako besné chrty, večer v krčme sme sa aj posadili... Načítal som nejaké cestovateľské blogy, TOP 10 podľa Google, tentokrát som skúsil aj AI, vypľulo to rovnaké adresy. Ale netreba sa ani hanbiť opýtať na cestu nejakej domorodkyne. Ona vám môže poukazovať také prírodné divy, že aj zabudnete ísť domov.
Doprava:
Lietadlo za babku, auto sa tiež da vychytať za pár šupov. Nafta za 1.20 eura, bicykel za 20 eur/deň, cyklotrasy celkom fajn, šoféri nás tolerujú. Aj miestna MHDčka sa dá naštudovať, no a z baru domov už len Boltom... Alebo peškom. Po plážovej promenáde, pre romantikov na boso, po piesku.
Ubytko:
Zopár chudákov zaparkovalo svoje nablýskané štvorposchodové jachty v prístave, inak hotelov tam je kopa. V zimnej sezóne lacnejšie, menej ľudí, my sme si bookli taký menší byt, s výhľadom na more. Pol kilometra od pláže, 60 EUR noc aj s raňajkami, teta bývala hneď vedľa, upratovala ako drak každý deň. Hostely a podobné nocľahárne tam tiež majú, ale ako ma tam raz dosekali ploštice, tak už tam neleziem.
Gastro:
Ako drvivá väčšina národov, tak ani Španieli nevedia variť. Ale je tu ešte jeden problém. Všetky reštiky štartujú kuchyne najskôr o deviatej večer. O jedenástej sa ešte podáva zákusok... Strašne neskoro na moje trávenie, takto v noci už mám za sebou druhú REM fázu, možno aj niečo zaujímavejšie... Tak či tak, ja takto neskoro málokedy som ešte hore. Hlavne preto, lebo ráno o šiestej budíček. Keď sa teta opýtala, že kedy má servírovať praženicu, tak sme jej povedali, najneskôr 6.15... Si myslela, že si robíme srandu... Samozrejme, že keď beriem na dovolenku nejakú babu, tak ju nechám vyspať do krásy, aby na pláži zažiarila, ale my sa tu neprišli poflakovať...
Deň 1.
Hneď ako sme vypadli z lietadla, zobrali sme auto z požičovne a hybaj rovno do Alcabazy a na Gibralfaro... Afrika za rohom, takže 800 rokov to tam okupovali moslimovia. A keďže dobre vedeli, že ich tam niekto jedného krásneho dňa príde násilím vystriedať, tak si postavili na kopci pevnosť. Treba vidieť, keď ste už tu. Pekný výhľad na mesto a more, ale že by ma to nejako nadchlo, no neviem. Ale 7 eur na osobu, nie je taká dráma, aspoň trošku pokrčené nohy rozhýbať hore tým kopcom. Asi 250 výškových metrov, trošku dosť zanedbané, posperejované, študentská brigáda by sa tam zišla. Muzeálna expozícia, taká, nejaká, WCko im tieklo, smrdelo to až ku výstavke dobových zbraní. Ale dve hodinky sme sa tam pomotali, pofotili, samozrejme sme išli ešte raz, neskôr, v noci.
Dohodli sme sa, že Rímsky amfiteáter a Corridu nemusíme ísť, ako každá správna španielska pamiatka, všade lešenia, miešačky, už od stredoveku na to furt niečo renovujú. Poďme sa radšej pomotať do mesta, na pláž, do prístavu a ešte Katedrála. Riči je umiernený pohan, ja som radikálny bezverec, ale dosť vysadený na sakrálne stavby. Cirkev mala vždy kopu peňazí, tak mohli veľkolepo murovať. Aj tu zahučalo aspoň tisíc otrokov, ale keď to bola Božia vôľa, tak nevadí. Najprv som si myslel, že tú jednu vežičku niekto zbombardoval, ale keď som sa ponoril do histórie, tak oni to vlastne naschvál odflákli... Za 10 eur vstupného na ňu časom naškrabkajú... No nič, tu sa ešte v noci vrátime, poďme na pivo.
Prikladám link na požičovňu bicyklov.
Cesťák, gravel, horský, jaký chcete, odporúčam nosiť helmu.
Deň 2.
Rodný dom Pabla Picassa a Múzeum sme len tak prefrčali, neviem, či by som si to na stenu zavesil, poďme rýchlo na mieste trhy Ataranzas. Kým do 12.00 nezavrú. Je to taká menšia Miletička, bez čínskeho žrádla a handier, čisto farmárske veci. A musím uznať, že tu mali fajnové dobroty. Olivy, šunky, syry, joj, to môžem. Orezávajú to rovno od kosti, možno aj nejakú školu na to treba. Samozrejme stredomorská klasika, morské príšery, to ma už moc neberie, ale tak hoď to na panvicu, uvidíme.
Šľapeme cez celú Malagu, historická štvrť, obchodná zóna, milionárske haciendy, lúza v panelákoch, je to veľké asi ako Bratislava. Tiahneme na sever, sledujeme mesto, no tuto by mohli hodiť nový brizolit, tuto pozametať, no neporiadnici sú tí Španieli... Ako správny fanúšik prírody si nikdy nenechám ujsť Botanickú záhradu. Sedem, či osem eur sme platili. Už po ceste všade rástli pomaranče a citróny. Ale tie sú také divé, ako naše plánky. Ale v záhrade sme si utrhli nejaké nóbl citrusy, tie už chutili lepšie. Sekvoju nemali, ale paliem a bambusov od výmyslu sveta. Kaktusová sekcia, tisíce stromčekov z celej zemegule... A keďže sme v Stredomorí, miestni záhradníci sa nešli moc pretrhnúť. Takže pol šichty je siesta, a tak to tam aj vyzeralo, sem tam, nejaká tabuľka, info skoro žiadne, mali tam nejaký bazén na lekná a podobné vodné rastlinky. Ale naposledy to tam čistil ešte asi Kolumbus. Ale fajn miesto na prechádzku oddych a schladenie. Napríklad keď dostanete blbý nápad tu prísť na letnú dovolenku. Doplnili sme zásoby vody a poďme na to.
Andalúzia je Mekkou zimnej cyklistiky, chodia tu trénovať najväčší profíci, tak sme si aj mi jednu etapu naplánovali. Taký okruh, 64 km, na Puerto De Leon, 900 m.n.m., hore sú dve krčmy. Niečo ako Pezinská baba, tiež tam blbli motorkári... Uvidíme, možno to natiahneme na stovku, hore to dáme po lese a naspäť zjadom plný kotol po asfaltke až ku moru. Nám to na meralo 1000 výškových, lebo sme sa ako vždy, dvakrát stratili... Parádny výšľap, príjemne pofukovalo, úplne iná príroda ako u nás pod Tatrami. Pekné výhľady na údolia, neskôr sa aj more ukázalo... Trošku sme sa pomotali, pofotili do albumov, po domácej klobáske zahryzli, čo sme ešte prepašovali z domoviny a hybaj dolu. Lbo o chvíľu bude tma a treba ešte na pivo ísť.
Odporúčam brzdiť...
Deň 3.
Teta asi ľutuje, že nás ubytovala. Poniektorí sa ešte iba vracali z diskotéky, slnko ešte ani v Japonsku nevyšlo a my sme už chálovali praženicu. Dnes máme v pláne celodenný výlet do vnútrozemia, začíname kaňonom Caminito del Rey. Niečo podobné ako tiesňava Slovenský raj. Len asi 100krát vyššie a 100krát dlhšie...
Vlak, bus, ale my sme boli mobilní, za hodinku a pol sme na záchytnom parkovisku. Pozor, treba lístky booknuť dopredu! 10 éčiek sólo, 18 so sprievodcom. A celkom zima, asi 10 stupňov menej ako v Malage... Vyfasujete helmy a aj krátke školenie, aby ste chovali ako ľudia. Neskákali do rokliny, nehádzali šutre a podobne...
Veľmi pekné, bezpečné, ľudí pomenej, dve tri hodinky máte čo robiť. Na konci je zberný autobus, ktorý vás hodí k autu. Ani sa nenazdáte a je obed. Presne ako všade na svete, zásadne sa nestravujem v turistických centrách... Prečo? Lebo kvalita a kvantita je úbohá... Veď stačí ešte polhodinku vydržať zastavíme v nejakej dedinke cestou... Oni ich volajú Pueblos Blancos. V niektorých, ako keby bolo stanné právo, alebo zastal čas. Všetky steny natreté na bielo, kvety, pokoj, kľud, cez otvorené dvere často vidíte ľuďom až do hrnca. Také typické pre Andalúziu, niečo ako drevenice u nás doma na Orave. Úzke uličky, často do takého kopca, že sme sa celkom zadýchali a sem tam aj späťák mal na mále. Centrum je zvyčajne malé námestie, biely kostol a nejaké malé krčmičky – taverny. Miestni nemajú problém po obede do seba kopnúť pol deci, alebo dve deci vínka. Inak pol promile za volant je ešte OK...
A poďme ešte niekam! Ronda, Alhambra, Granada, Sevilla, Marbella, ale to je všetko na jedno kopyto. Nedbám, keď sa do týchto končín ešte vrátite, tak treba skúsiť, ale tieto mini dedinky sa mi mega páčili. Poďme ešte aspoň dve tri-kuknúť... A najradšej takú, kde je nejaká vyhliadka, napríklad Alóra.
To už bolo trošku väčšie, vyštverali sme sa až nad mesto, aj tu bola, ako všade, nejaká pevnosť. Parádny výhľad, furt som sa zamýšľal nad tým, kde tí ľudia chodia do roboty. Veď Seat, či čo to tu vyrábali, tak ten skrachoval, ten jazdím už iba ja, ani priemysel tu široko ďaleko žiadny nedymil... Je tu pekne. Pozerám do diaľky, snívam, zapadá slnko, už zasa, moje myšlienky posielam domov, do tej diaľky... A snívam... Riči má nervy, už dve hodiny nemal kávu... A podľa plánu už sme mali byť naspäť v Malage. Lebo našiel na nete nejaký bar, kde čapovali 20 druhov pív a chce si to ísť overiť...
Deň 4.
Tetuška je už vycvičená. Ráno búchajú hrnce a my ešte v posteli... Trošku sme si prispali, lebo dnes ťaháme na Gibraltár. Odtiaľ v noci naspäť, ráno letíme domov a hneď do roboty. Tak to bude záhul... Keď máte auto, dá ísť aj do Tramtárie. Môžete po platenej diaľnici, alebo po štvorprúdovke, ktorá kopíruje Slnečné pobrežie... Bacha na to, jazdia tam cyklisti a každých kilometer je taký výtlk, že pri troške šťastia by sa dala aj náprava urvať... Dolaďujeme posledné detaily, ešte gúglim, či fakt stačí občiansky, parking zadara na pláži asi kilometer od hranice. Aktuálne nefunguje lanovka, ženil sa tu John Lennon, točili tu Bondovky, randila tu Lady Diana. Celý štátik má sedem kilometrov, ale sídli tu asi 32tisíc firiem... Asi priaznivé podnikateľské prostredie.
Colník na mňa kašľal, pustil ma aj keby som mu ukázal preukážku do knižnice. Ako prvé musíte prejsť peškom pristávaciu dráhu, ktorá križuje prístupovú cestu. Keď sa tam motá nejaké lietadlo, tak zhodia rampy, čaká sa... Potom okolo futbalového štadióna, kde naši sokoli uhrali cennú remízu, no a už ste tam... Všade cítiť Angličana... Jazdia tam síce ako normálni ľudia, ale veksluje sa libra, britský prízvuk, v stánkoch podávali fish a chips, či ako sa ten hnus volá. Človek má pocit, že je v Londýne, len tu vôbec neprší... Ani sa im nečudujem, že kolonizovali celý svet, kto by na tom ich začmudenom ostrove chcel žiť...
Netreba sa škrábať na zadku a vystávať radu na selfíčko pri typickej červenej telefónnej búdke, treba začať šľapať na skalu. The Rock. Ak máte po osemdesiatke, alebo pár dní po operácii kolena, tak dá sa využiť malý autobus. Zvyšok sa nemá na čo vyhovoriť. Je to iba smiešnych 430 výškových. Vstupné 30 libier na hlavu na celú Skalu, vlastne pol dňa sa budete motať po kopci a pozerať ako je dolu krásne.
Tento fliačik zeme má strategickú polohu. Pokiaľ pamäť siaha, všetci čo tu vládli, vedeli parádne kontrolovať morskú úžinu do Atlantiku. Tú skalu prevŕtali na komplet, 50 kilometrov tunelov, aj lietadla tam skladovali, delo trčalo na každom kroku, vedeli ostreľovať všetko, čo sa dolu na mori len mihlo... V cene máte aj vstupenku do podzemia, vyhrabali tam komplet kasárne a celkom pekne to majú pre turistov spracované...
Keď sa dostanete na hrebeň, po obidvoch stranách perfektný výhľad a postupujete na juh. Cestou vás čakajú všelijaké atrakcie, najpopulárnejšia je Kŕmenie opíc, nejaké vyhliadky, keď nevládzete tak sa dá zbehnúť do mesta. Odporúčam schádzať po Mediterranean steps – Stredozemské schody, a keď ste už tu, tak pokračovať na Trinity point. Je tam pekný maják, mešita, fungel nové lavičky, kde sa môžete do nekonečna dívať na more...
Cestou naspäť na hranice jazdí kyvadlovka. Internet píše, že 1.8 libry na jednu jazdu, ale chlapík nás hodil zadara. Boh žehnaj kráľovnej!... Asi videl, že sme už celkom dobre rozobratí z celého dňa... Ešte sme sa do noci motali po meste, príjemných 17 stupňov, lebo o pár hodín sme doma a pomrzneme.
Vážení priatelia, hor sa do Malagy a prajem pekný deň.
