Ten exotický foodcourt na najznámejšom trhovisku v strednej Európe mi pravidelne v sobotu ráno prerážal zahlienené dutiny... Najveselšie obdobie v živote priemerného alergika je jar. Peľová sezóna dokáže spustiť nekontrolovateľné vodopády rôznych sekrétov aj v situáciách, kedy by ste si to najmenej želali. Je to umenie na úrovni šaolinského mnícha, ovládnuť náhle kýchnutie, keď máte zamestnané obidve ruky a aj ostatné časti tela... Takže rýchly pohľad na slizkú ostrokyslú špecialitu mi podstrčil humusácku myšlienku, že aj miestny šéfkuchár je tiež iba človek. A keď sú v tej minikuchynke naprataní šiesti, minimálne polovica tam aj býva, tak sa môže stať hocičo! Ale v stredu tá polievka už pripomínala puding! A keď som videl niektorých maškrtníkov, ako sa v tom rôsole lahodne hrabali s lyžicami, a ako si to želé pochvaľovali... Tak aby som nehodil šabľu, radšej som zastrel žalúziu! A tak odporúčam návštevu imunológa. Alebo stačí nabehnúť do lekárne, tam tiež vedia ako zastaviť rôzne sople
Ako druhé si väčšina kulinárskych analfabetov dáva nejaké rezance s nejakým mäsom, ktorých prípravu som mal tiež ako na dlani. Minimálne zásobovanie som si mohol natočiť a vydierať majiteľa... Tieto porcie sa leskli už na obrázkoch v menučku, takže ani tu určite nešetrili čarovnou slizovitou ingredienciou. Jediné, čo by ma na tom lákalo, je tá pestrá zelenina! Ale keď tú hromadu výhonkov odvalíte, celé sa to kúpe v masti. A ktovie kam vylievali tie kýble prepáleného oleja?... Raz im to vytekalo na chodník. Ľudia na tej škvrne dávali šnúry a jedno auto skoro dostalo hodiny!
Trošku iný level sú kamenné reštaurácie... Tieto vývarovne majú vyčačkanú fasádu, už zrozumiteľný názov ako napríklad U veselej pandy, U zlatého stafylokoka, U červeného draka a jedálenskú časť by kľudne ukázali aj hygienikom. No za dverami do kuchyne je to už zasa rovnaký príbeh... Posádka za hrncami sú bývalí neúspešní šmelinári, so špinavými nechtami, ktorých nadšený čašník prezentuje ako michelinskú elitu. Svoje výtvory hrdo posielajú na stoly, no nečudoval by som sa, keby na večeru servírovali to, čo sa nestihlo predať na tržnici. A všetci sa držia základného pravidla, že túto „čínu“ varia iba pre hostí. Personál by to určite nejedol, ani keby ste mu držali nabrúsenú katanu na krčnej tepne
Keď už variť neviete, tak si tu aspoň poupratujte! Ani kung-fu Vám nepomôže, keď Vás začnem šľahať tými varechami! Ešte stále sa spoliehate, že kontrolné orgány odbijete jednoduchým „nerozumiem“ a zľavou na kung-pao?! No túto sezónu začnú iné pravidlá...
A zabudnite na svoje zvyky! Tie hygienické sú samozrejmosť, ale nech Vás Budha chráni, ak zderiete z kože niečo mimo klasickej ponuky v našom tradičnom mäsiarstve. Tu nie ste doma! Ak chcete praktizovať tie svoje kulinárske nezmysly, tak šťastnú cestu! Lebo niečo na tom pravdy asi bude, že keď chceli na mokrom trhu ugrilovať toho netopiera, tak sa chudák zľakol a v panike pohrýzol všetky ostatné zvieratká v klietkovom chove. A potom to už išlo hlava nehlava a skončilo to tak, že tankujem naftu za euro. A v tom rúšku ma hrozne svrbí papuľa!
Ale späť k tanieru...
To bol koho nápad žrať restované kobylky a podobnú háveď?! Všetci sa odjakživa smejú z Afriky, aj teraz im to tam poletuje v miliardových rojoch, no nikto si ich nedáva do žemle s kečupom! To je aký civilizovaný región, že?... Že vraj sú bohaté na proteíny!... To fakt?... To aj v pornofilmoch sa sem tam spomínajú špeciálne zdroje kvalitných bielkovín, a niektoré baby na to skočia... No keď ich má niekto nedostatok, nech si radšej kúpi jogurt
Alebo pečené húsenice, larvy, pavúky a škorpióny a podobné pouličné pochúťky! Chutí to ako čipsy, turisti sa za tým idú zblázniť. Má to silný marketing, dokonca v jednom stánku si stravník mohol ukázať na ktorúkoľvek tarantulu v sklenej fľaši a na počkanie mu ju osmahli... To som zvedavý, ako by sa cítil, keby mu také niečo vliezlo do trenírok!
Nakŕmiť tie miliardy vyžaduje komplexnú likvidáciu celého ekosystému, ale načo je dobré zožrať pokazené vajcia, nenarodené káčatko, surové vnútornosti a sušenú opicu na octe podávanú v banánovom liste?! To už musí byť fakt zúfalý občan, alebo retardovaný turista, kto si toto nechá naložiť na tanier!
Niektorí mi oponovali, že na konzumáciou živej chobotnice treba kus odvahy... Keď to nasekajú na kúsky, tak to ešte nejakú chvíľku uteká po obruse, a vraj sa to vie vzpriečiť v krku. Tak im treba!... Ale keďže sa predtým a aj potom pije tá ich odporná šošovicová pálenka, tak to chápadlo to už chce mať čím skôr za sebou. A už nerobí problémy... Ďakujem, neprosím, ale keď sa začneš dusiť, dám Ti Heimlicha a potom to zavesíme na youtube, dobre? Ale tú čínsku frdžalicu, to im uznávam, je to fakt hnus a treba na to mať poriadne gule! Volali sme to Červená hviezda, ale voľný preklad znel niečo ako „Panvicou po čele“. Kamarátovi som to doniesol ako suvenír, vytiahol to na oslave narodenia svojej dcéry. A vraj trpel viac ako jeho žena pri pôrode
A za to, ako za živa porcujú kobry, tigre, medvede, a to len preto, že im miestny nahúlený šaman nakecal, že budú z toho mať mimoriadnu erekciu... Tak za tie jatky im prajem, aby sa im takéto zvieratko postavilo do cesty počas prechádzky v prírode! A nech má tiež chúťky - páriť sa!... V tom bordeli, v ktorom žijú, sa kotia megakolónie potkanov a tie hady ich aspoň trošku rozháňali. Ale v niektorých okresoch už aj krysy končia v trojobale na pekáči, a tak podľa motta – láska ide cez žalúdok, im prajem romantický večer.
No celé zle! Kultúru národa, spoznáš podľa záchoda, a okrem toho ako ...erú, ide o to, aj čo žerú!
Ako s duseným psíkom na cesnaku v ženšenovom náleve nemám žiadny problém! Je to veľmi osviežujúca energetická bomba, hlavne v monzúnovom období, keď som sa potil aj na takých miestach, kde sa fyziologicky ani potiť nedá. Bolo to drahšie ako pravá sviečková, ale riaditeľ bol veľmi pohostinný, a tak sme si užívali. Ale to musel byť overený podnik, kde si tykal s prevádzkarom, aby tam vôbec sadol na podlahu ku krpatému stolu. Vraj tam kedysi ponúkali aj mačičky, ale toto zvieratko ani za živa moc nemusím, a tak by som si ju určite nedal.
Keď ma tam nechal mesiac samého, tak mi na mapke centra vyškrtal miesta, kde sa môžem stravovať. Na to, že na každom rohu niečo varili, tak tých možností moc neostalo. A hlavne som mal vyslovený zákaz čokoľvek zjesť z pojazdných sporákov, ktorých tam parkovalo neúrekom. Maximálne poldeci som si mohol u nich kopnúť... Ale iba z tej miniflaštičky, čo majú v lietadlách! Že ak by na mňa nejaký lokálny barman vytiahol nejakú bandasku a lievik, tak mám zdrhať!.. Na druhej strane, keď ujo Ming, kráľ miestneho streetfoodu, nacúval svoje živobytie vedľa našej banky, tak kým ho policajti nevyhodili, zbehli sme sa všetci na trošku kuracinky.
Robili sme si srandu, že je asi bývalý chirurg, lebo krájal v latexových rukaviciach. A keď si zasvinil zásteru, tak mu jeho pekná dcéra s pestovanými rukami, prezliekla čistú... Servírovali to do takých keramických misiek, riaditeľ to vraj odsledoval, po šichte to chodili chemicky čistiť. Niekedy tam mali celkom nátresk, mali čo robiť, aby nás všetkých nakŕmili. A keďže závisť je ľudská vlastnosť bez ohľadu na časové pásmo, aj ostatní si chceli zarobiť a dotiahli svoje rikše s plynovou bombou. Človek nemusel byť hlavný hygienik, aby spoznal rozdiel...
A práve za takouto stánkovou formou gastronómie sa idú cudzinci zblázniť! Že to je najlepšia možnosť splynúť s davom a vychutnať si tie farby vône a zážitky... Sedieť na obrubníku, okolo ktorého sa zakráda rodinka švábov a z nejakej tácky vyjedať lákavé kombinácie, ktorých pôvod na obale zabudli spomenúť... Nemám tráviaci trakt z ušľachtilých materiálov, ale nie som ani žiadna fajnovka. Kedysi som riadil heslom, že zjem všetko, čo nezje mňa. Ale už som dospel! Lebo raz som zažil také črevné ródeo, že faraónova pomsta bola oproti tomu jemné poprdkávanie a pred spaním mi šľahli vždy jednu infúzku
Skôr ako som riaditeľa našej Ázijskej divízie stihol pohostiť na Slovensku, dostal som výpoveď... Škoda, naša kuchyňa je pestrá, zdravá a s vhodným aperitívom sa dá pri večeri zažiť aj kopa zábavy! A určite by som ho z tej srandy zobral na audit do niektorého z početných ázijských bistier. Že čo by na to povedal... A dal by som mu úlohu, aby si objednal nejakého netopiera, alebo niečo podobné. A ja by som zatiaľ číhal za múrom... No neviem, čo by som robil, keby mu zo zákulisia cez okienko podali záhadný polystyrénový obal s kelímkom sójovej omáčky...
Ale pamätám si jeden jeho výrok, keď sme sa vylodili vo Yokohame.
„Že poďme si dať konečne poriadne sushi!“
Milí priatelia, idem variť segedín a prajem pekný deň
