To by som aj bratovi pokradol, aj zo školy priniesol. Vyhliadol by som si nejakého spolužiaka, ktorý na čítaní spomínal, že sa mu kýve a na záchodoch by sme mu pomohli... V tej dobe som mal veľmi malý príjem. Vreckové dostávali iba zazobanci, zvyšná lúza musela vláčiť odpad do zberných surovín... Dokonca som sa dopočul, že aj preventívky a flourizácie boli tiež dôvod na dotáciu. Vraj ako bolestné. To som ani počuť nemal, lebo ako žiačik som chodil k zubárke ako na klavír a mohol som zarobiť majland. Ak by som to dobre zahral, tak okrem výplat, by som videl aj niečo z dôchodkov. Fakt to bolo so mnou zlé. Ak je pravda, že piloti stíhačiek nemôžu mať plomby, tak ja by som nemal jazdiť ani na bicykli. Čo vyrástlo, to sa do týždňa aj pokazilo. Drhol som si ich poctivo každé tri dni, ale asi to bolo málo. Kazy by možno ani neboli problém, ale rástlo to kadejako, na divoko, keď som sa usmial, tak niektorí ľudia ostávali v šoku, iní sa začali chechtať. To, že sa mi predný rezák otočil o 90 stupňov, som v tom čase nepovažoval za tragédiu. Ale ako benefit, ktorý prinášal superschopnosti. Do tej medzery mi vošla cigareta a vedel som cez ňu pľuť do diaľky. A dosť presne!
Ale mama asi nechcela, aby som ostal na ocot. S takými zubami by o mňa žiadna ani nezakopla. Báli by sa, že ich dorežem a aj som sem tam zavadil o rohy stien. A tak ma dotiahla k Orthodontovi. Doteraz si pamätám ten nápis v čakárni a pán doktor sa volal Straka. Ten už videl všeličo. Môj rotujúci rezák ho len trošku prekvapil, ale skoro ho kleplo, keď zistil, že nie vedľa, ale za ním, rástol druhý. Oči mu skoro vypadli, aj kolegu zavolal. Chvíľku hútali, ako mi tam narvú tú plastelínu a môj sádrový odliatok dlhé roky desil deti vo vitrínke. Spodok sa tiež rozbehol na všetky strany, celé zle, dva roky som šušľal cez strojčeky. Ale to neboli také decentné zdravotnícke pomôcky ako dnes. Ja som tam mal hromozvod! Keď bola búrka, nevychádzal som z domu. Tie drôty boli rôzne napružené, v jedálni som na ňom lyžicou v pohode vycinkal kohútika jarabého. Možno preto som za túto etapu života nedostal ani fuka, lebo som si z toho robil srandu. Pre niekoho by to bolo trápenie, a tak by ho za to aj ohodnotili... Ale ja som nikdy nedostal a neskôr nenechal, ani cent.
Ďalších dvadsať rokov som zubárke kýval u okna. Sem tam som sa tam objavil na kus reči a prehliadku. Keďže žeriem a hlcem ako krokodíl, kosť, chrupavka, chrúmem všetko, tak som tam riešil dokopy už tri zlomeniny. Rodinná známa, na otázku, čo som dlžný za tie korunky, tak odpovedala, že pozdrav mamu.
Ja som fakt netušil, že sa to tak zvrtlo... Zachytil som, že zdravotníctvo už nie je čo bolo kedysi, ľudovo povedané, je úplne v prdeli. Funkcionári furt štrajkujú za lepšie platy, bohatšie prémie, zlaté padáky, doktori a sestričky si tie svoje smiešne mzdy zvyšujú cez nadčasy a brigády. Takže na tie bonusy pre biele goliere sa musia poskladať pacienti. Skončili staré dobré časy, kedy každý zúbok mal svoju cenu. Ak dnes by mal rodič zaplatiť za ošetrenie a ešte aj do pokladničky hodiť niečo od zúbkovej víly, tak pri dvoch troch malých ozubencoch si môže hľadať ešte jednu robotu. Jeden kolega mi povedal, že ten jeho malý hajzlík si počkal na dobrý dátum a vytasil dva kúsky, ktoré si šporil na najlepšiu príležitosť.
Ja som fakt nikdy na ten cenník vycapený na dverách ordinácie nepozeral... Myslel som si, že tam sú nejaké symbolické sumičky, veď ono sa to musí predsa od niečoho odvíjať. A hlavne, v porovnaní s inými medicínskymi zákrokmi tam predsa musí byť nejaký pomer. A nezabudnime na poisťovne. Tie majú hromady peňazí.
Uvediem príklad... Pred koronou som si urval rameno. Ale kvalitne!... Dve vyšetrenia po 50 eur, magnetická rezonancia za 70 eur, operácia za 320 v akcii, suma sumárum, za päť kíl som to vybavil. A dnes sa poškrabkám aj na takých miestach, kde som nedočiahol a musel som sa šúchať o brizolit. Alebo požiadať okoloidúcich... Čo je to v dnešnej dobre 500 éčiek? Za novú ruku? Taká smeť... A to sa o mňa staralo, od príjmu až po výdaj, asi desať ľudí. Izba ako v hoteli, plazma na stene, sestrička sa na mňa furt chodila pozerať, že dajte, dám Vám vyššie vankúš, aby ste mali pohodlie... A že čo dávajú v telke? Dokonca na sále mi dali šľuknúť rajského! Za 500... Taký zub, taká blbosť, to nemôže stáť viac ako desať!... A dám aj tringelt, to zvyknem ak je dobrý servis.
A zasa som bol nenažraný, ládoval som do seba koláč a zahryzol som schuti do orecha. V škrupine... Povolila, ale s ňou aj jedna stolička. Domov sa mi trepať nechcelo, benzín šiel hore, skočím teda do nejakej zubárne, veď jednu mám aj cez ulicu. A keď som už tu, tak si zriadim osobný účet, lebo doma došlo ku generačnej výmene a mladšia vlna už neuznáva staré vzťahy a princípy. A už by som platil aj tam.
Sedím si v pohodlnom kresle, v takej namakanej ambulancii, všade kopa svetielok, displayov, spomínam na tie časy, keď to všetko vyzeralo ako u nás vo fabrike na údržbe. Tak tu musí poisťovňa posielať nejaké tajné fondy, keď to tu tak pekne vyzerá. Dve baby sa na mňa vrhli, že 20 eur za vstupnú prehliadku... Dvadsať? Dobre, ešte sa nepoznáme, nejdem im ešte vyrozprávať môj životný príbeh, že ja som nikdy neplatil, lebo som nikdy nič nedostal...
Začala mi klepkať po sklovine, vraj udržiavané, ale tú päťku, vpravo hore, som si poriadne rozlámal. Dve tretiny hmoty sú fuč, ale koreň je zdravý. Takže tam postavíme úplne nový, za 120 eur... Koľko? Mal som sto chutí sa opýtať, že či bude zo zlata a či aj s gravírovaním. A akého rapera tu mali naposledy, aby som sa popýtal na referencie. Ale nezvyknem si robiť srandu z ľudí, ktorí pre mňa varia, alebo na mne pracujú s ostrými predmetmi.
A tieto dva odhalené krčky? To sa stáva, to by sme ešte dnes stihli. 40 eur. Štyridsať? Chcel som rozdebatovať tieto taxy, či to je od hodiny alebo od výkonu. A navrhnúť, že ak jedna si odskočí na obed, nástroje môžem podávať ja. Tak by to mohlo byť lacnejšie, či? Ale mal som v papuli taký plastový chránič, rozťahovač čeľustí, veľmi efektívne riešenie pre obidve strany... A tak mi bolo prd rozumieť. Tak som len zakýval hlavou a dievčence sa pustili do ďalšej práce.
Vyše hodiny sa so mnou zabávali. Ja som sa ukrutne nudil, ale ocenil som ich rýchlosť, lebo išli bez prestávky. Veľmi pozitívne hodnotím tú odsávačku. Slintal som im tam ako drak, sem tam, len tak zo srandy, som strčil do hadičky jazyk, že čo urobia. Pri druhom pokuse už na mňa inštrumentárka zazrela. Tak že radšej nejdem blbnúť, lebo mi to zrátajú nielen na pokladni.
Keby som vedel, že umŕtvenie stojí 8 eur, tak si radšej šľahnem štyri borovičky. Ešte mi naúčtovali zopár odborných výrazov. Na účtenke bolo asi dvadsať položiek, jediná, ktorej som rozumel bola „medzisúčet“... Všetko dohromady 210 eur. Samozrejme, že všetko treba zdokumentovať a aj tie röntgen snímky neboli za štátne. Mám dojem, že 15 eur, neviem, tak nejako. Už som začínal strácať prehľad, bankovky som rozhadzoval na všetky strany. Ja som známy tým, že nepustím mincu len tak ľahko, ale v určitých situáciách upadnem do takého záhadného tranzu a z držgroša sa stane dojná krava. A asi som sa pri tom fotení mykal, lebo ma poslali ešte na panoramatické snímkovanie, kde mi zafixovali bradu a začalo sa okolo mňa točiť také zariadenie. Cítil som sa ako vo vesmírnej lodi, ale neteleportovalo ma to nikam. 20 alebo 30? Neviem. Títo boli progresívni, cinkol som to kreditkou...
A že sa ešte uvidíme...
Fakt? Zvykol som si na to, že ľudia, ktorí ma raz spoznajú, tak sa so mnou veľmi radi stretávajú aj naďalej, ale mal som taký blbý tušák, že tieto dve majú so mnou iné plány. Moja predtucha sa potvrdila, keď vyhlásila, že vraj ešte musíme riešiť jeden kaz... Hneď som to začal rátať, kebyže mi termín vyšiel na meniny, možno by mi dali zľavu. Tak či tak, narkózu odmietnem a tentokrát im hneď z dverí hodím kartičku poistenca. V prvom kole to ako džentlmen vždy zatiahnem. Nezvyknem nechať dámy platiť, ale druhé rande platí všeobecná. Na tom budem trvať...
Ale najprv sa musí chirurgicky odstrániť osmička, ľudovo zub múdrosti...
To ma trošku zarazilo. Vysokú som vychodil, ale to v dnešnej dobe zvládne každý debil. A preto by sa mal človek celý život vzdelávať, aby nezomrel sprostý. Vraj musí ísť von, lebo rastie úplne nakrivo, tlačí na všetko okolo a už sa mi pod ním vytvorilo nejaké ložisko hnisu. Keď som toto počul, tak som chcel okamžite konať. Ale v dnešnej dobe sa treba objednať, nedá sa to vybaviť cestou do roboty. V Indii som priamo na ulici videl ako sa takéto veci riešia na počkanie. Chlapík si tam rozložil nástroje ako zo stredoveku, vysypal sáčok náhrad, za tie roky praxe mal parádnu zbierku, stačilo si vybrať. Chorý zub vyrval von holými rukami, nový natlačil dnu, kladivkom pobúchal, parádička. Pohotovosť za pár rupií!
Radosť žiť v takej ekonomike! Ja som dnes za jeden vytrhnutý zub vycáloval dve stovky? 230, aby som bol presný... Nezdá sa mi to, musím zistiť, že koľko tá vŕtačka žerie elektriky. Áno, išlo to hore, citlivo vnímam situáciu, ale zasa toľko jej na mne spáliť nemohli. Možno to bolo preto, že na tej ortópedii som to prespal, ale celý proces páčenia osmičky vpravo dolu som videl v priamom prenose. A tak som si musel priplatiť. Mal som super výhľad, odrážalo sa mi to v tej parabolickej lampe. Na úvod to bola celkom mäsiarina, krvi ako z prasaťa, potom som si už zvykol. Hrdinsky som to zvládol, ani som nemukol. Ešte som frajersky vyhlásil, že ak tam počas zákroku našli niečo ďalšie, čo by sa mohlo vybrať, tak do toho. Dnes mám dovolenku celý deň... Za tie prachy si zaslúžim oveľa viac!
Ale až na konci som bol macher... Lebo ja mám taký problém... Ako mám ich oveľa viac, ale v tomto prípade je jeden špeciálny... Kamarát ma raz kopol do hlavy a vykĺbil mi sánku. Bola to strašná rana, strašná. Takže dokážem vyhodiť pánty a otvoriť tlamu ako anakonda. Lenže ona to vie ovládať a po chutnom obede jej to samo od seba skočí naspäť. Ja si musím dávať bacha. Ja riskujem, už len keď si zívnem. Ono to je celkom sranda, brada vám padne asi 5 centimetrov a mne extra ešte ide asi dva čísla doľava. Mám taký pretiahnutý ksicht, ako z toho hororu „Scream“ a ťažko sa to poskladá do pôvodného stavu. Samozrejme, že aj tu, keď som rozcapil dokorán už pri injekcii, hop a už som nezavrel. Popri tom mi vždy vybehnú slzy, asi tam je nejaký nerv alebo čo. Mohol som im to povedať už na štarte, kedy som podpisoval všetky vedľajšie účinky a katastrofy ako naše spoločné stretnutie mohlo skončiť... Troška ich to zaskočilo, ale ja som platiaci zákazník, tak si srandu mohli robiť až keď som odtiaľ vypadol... Huba mi spuchla a zmeravela na pár hodín, cestou okolo recepcie som ešte chcel prehodiť slovko. Ale nedalo sa. Tak sa tam ešte musím zastaviť, lebo potrebujem papier do roboty. Dúfam, že si ma tam budú ešte pamätať, lebo už im nedám ani halier!
Ale títo zubári vraj boli odjakživa niečo extra. Tiež chodili na medicínu, ale vraj to mali trošku inak nastavené ako takí, ktorí sa rýpu v mozgoch alebo črevách. Či už štúdium, skúšky a aj prax. Osobne som poznal jedného kardiochirurga, ktorý po desiatich rokoch na sále ešte stále býval u mamy a druhý, dentista, vystaval takú haciendu pod Kubínskou hoľou, že všetci miestni zlodeji mu verejne závideli...
Počítam, že tento rok investujem do úsmevu dokopy asi päťsto eur. A to mi robili iba také prkotinky. Ani si neviem predstaviť, koľko stojí komplet umelý chrup. Na to sa musí brať hypotéka!
Ale je to moja chyba. Tie dva kazy tam nemali čo robiť! Tým kecom o genetike a hormonálnych zmenách už neveria ani najväčší konšpirátori. Ako sa človek stará, také má!... A keď sa nestará, alebo to trošku zanedbá, tak to niečo bude stáť. Počas služobky v Indii sa nie každému podarí lacno vybaviť, tak ak človek nechce trpieť ako Kristus, musí sa šľahnúť po kešeni... Ale zubári si veru zaslúžia! Musia sa hrabať niekomu v zahnívajúcej papuli, to treba ohodnotiť. Keď vidím, čo niektorí ľudia ceria do sveta, tie rozožraté, čierno zelené, plesnivé tesáky, ktoré by nezvládli ani jablko, no na grc... Ďalší odtieň na žlto, až do modra, svedčí, že tu niekto zhúli krabičku denne, ale zubnú pastu už roky nevidel... A ten smrad, čo z toho ide! V štrbinách sa rozkladá ešte nejaký kebab z piatka, lenivý bol si to odtiaľ vydlabať. Ani špáratko nemusel zháňať, veď zvládol by to aj so zastrúhanou ceruzkou!... To je taký mrtvolný zápach. Ty vole, to je na bombu. Keď je po vetre, tak zamorí celé okolie... Si predstavte, že by ste si mali s takým človekom struhnúť francuzáka. To by vyhodilo obed zo žalúdka a sánku z pántov asi každému. To ani fľaša borovičky neprebije... Niekto to tam má ako po výbuchu granátu. Každý druhý chýba, každý tretí je urvaný do polovice. Tento už drží iba silou vôle, keď si kýchne, tak ho vystrelí do priestoru. Toto upratať, to je fakt výzva, takže tie prachy pre zubárov sú zaslúžené...
No nič, vytrhnutý zub mi nedali, asi ho poslali do Indie, ale lekárska správa by mohla stačiť. Strčím to pod vankúš a nechám tam aj čelovku, aby si to zúbková víla mohla prečítať a zhodnotiť, koľko by mohla nechať. Už som ju presvedčil o tej genetike a že som ani nemukol, dokonca ma doktor pochválil. Za osmičku si zaslúžim aj osem eur...
Ďalšia návšteva zubárky, už posledná v tomto živote, bude na Mikuláša. Už sme zavtipkovali v telefóne, že vraj dostanem aj darček. Tak to som zvedavý!
Vážení priatelia, starajte sa o zuby a prajem pekný deň.
