Väčšinou sa ešte na hodinku otočím na druhý bok a znovu ma ovládne spánok spravodlivých... Ale dnes nie, dnes musím niečo urobiť. Zdravý rozum napovedá, že je príliš skoro, príliš tma a príliš zima na to aby som vyliezol z pod periny. Vyleziem z postele, automaticky zasvietim malú lampu a pozriem cez žalúziu na teplomer. Cez vetračku ma ofúkne studený vzduch, prvý hlboký nádych, nahlas si poviem svoje motto, pohladím náramok od dievčiny s vrkočom, ktorú keby som nepoznal, tak sa potácam po ulici a hľadám záverečnú.. Obchádzam len tak pohodené veci z tréningu a vyčítam si, že by som v tej jaskyni mal nastaviť určité pravidlá. Ako pozitívum vnímam fakt, že ten batoh vždy šmarím na rovnaké miesto. Usmejem sa nad tým náznakom poriadku a v polospánku putujem do kuchyne, 8 krokov vpred a 2 doľava, pohár vody a zrazu som oblečený vo výťahu. Dúfam, že som medzi tým niečo nepodpísal, nesľúbil. A že som ju pobozkal
Členovia nášho masochistického krúžku sú z rôznych častí Bratislavy a veľmi som sa potešil, že dnes necestujem za Ivanku na malebný okruh okolo kafilériek, čističiek a čiernych skládok. Vyzerá to tam ako zo scifi filmu, bodrel ako v osade, keby som tam chytil infarkt, tak ma nájdu až rybári, čo pôjdu v marci otvárať kaprovú sezónu. Neviem prečo, ale dajú sa tam robiť zaujímavé tempá, sem tam štartuje lietadlo a kolega má doma všetky druhy piva. Naše rady sa rozrástli aj medzinárodne. Chalan z bývalej Juhoslávie, ktorý sa ešte vlani udýchal po ôsmich schodoch, pozýva na krosovú trať Lamač – Kramáre – Kamzík, neviem, či to budeme točiť dookola 30 km, alebo pobežíme do Lozorna do roboty kuknúť. Dúfam, že má v chladničke pivo
Tí chlapi nikdy nemeškajú. Mám rád ľudí, ktorí držia slovo a tempo. Nikto nás nikdy nepochválil, že točíme kilometre vtedy, keď tí, ktorým sa chceme celý deň venovať, ešte spia.. Ale záleží nám na ich spánku a čase viac ako na akomkoľvek rekorde, či medaile. či bolesti. Podáme si ruky, prehodíme pár slov o živote a poďme teda. Hodinky zosynchronizovať s družicami a Hublovým teleskopom, možno aj astronauti na medzinárodnej stanici sa čudujú, kam to tí chlapi utekajú. Pamätám si výrok jedného známeho, ktorý v študentských časoch vyhlásil pamätnú vetu, „behať by sa malo iba za dievčatami a do krčmy“. Tie baby by sa vraj dali rozdeliť na viac skupín, no do krčmy by sa malo ponáhľať nezávisle na cenovej skupine. Verím mu každé slovo, veď vyhral olympiádu.. Zaujímavá príhoda sa stala pri letisku. Ostraha si to na jednotke šoféruje popri plote a tajne sleduje, ako na druhej strane plota fučí chlap po chodníku svoju pravidelnú tréningovú jednotku. Takú ochranku nemá ani Fico, keď bežal popod Lafranconi a ani Dzurinda. Ten už behá a pláva sám
Za tie naše spoločné behy sa vykryštalizovala určitá hierarchia, výkonnosť určuje pozíciu, zvyknem sa zavesiť meter za najlepšieho a neskutočne ma irituje, že posledných 10 kilákov ich brzdím. Štandardne zdrbem tempára, aby to držal v normálnych otáčkach, že nie sme na pretekoch a ideme na to. Dnes si dáme dvakrát Petržalku a všetky Bratislavské mosty. Možno už aj "staronový" most konečne funguje.. Hovorí sa, že každé slovo je ako 10 extra metrov, takže po prvom kilometri sa často cítime ako na polmaratóne. Prestať kecať zvykneme, keď časomiera zapípa. Hanba takému výkonu! Tak poďme páni, nie sme tu na prechádzke! Nabehali sme tam vesmírne vzdialenosti, poznáme Chorvátske rameno ako vlastnú dlaň, dokonca si tykáme s niektorými kaprami, ktorých vidno z mosta. Dlhá rovinka, mierna doľava, dlhá rovinka, esíčko, nápis na chodníku, kopeček, most, kopeček, kameň, krátka rovinka, tri kamene, ostrá vľavo, dlhá rovinka. Všetko je ako má byť, aj kapre sú na mieste
Nikde ani noha. Nečakal som, že stretneme tisíc nadšencov najprirodzenejšej pohybovej aktivity, no ani z krčmy nikto nešiel.. Na Novom moste slečna v teniskách a turista s foťákom. Kde sú všetci? Asi všetci ešte v posteli a robia druhú najprirodzenejšiu pohybovú aktivitu... Je to jednoduché, čistá fyzika, dráha a čas. Žiadna relativita, žiadne iné premenné.. Kľud, iba šuchot tenisiek, v tomto malom svete bez pravidiel, obviňovaní a výčitiek. Zrýchlený dych, pomalé myšlienky, také vláčne. Snažím sa už po tisíci krát vymyslieť svoj nový smer. Som stále bližšie bližšie. Ako moja kamarátka s náramkom povedala, „keď nevieš ako ďalej, začni odznovu“. Sledujem niektoré okná, svetielko pri rannej káve, alebo niekto sa vrátil práve domov? Čaká ho niekto, či je konečne sám? Svet sa začína pomaly prebúdzať. Mám rád mosty, pevná väzba, spojivo, ktoré vždy niekde končí a musí prísť veľká sila, aby padol. Užívam si výhľad na rieku, svetlá mesta a v diaľke vidím bod, kde sa otočím a pôjdem naspäť domov a pobozkám ju
Začala nová sezóna. Máme motiváciu a ciele. Zvyknem ich prehodnocovať na 38om kilometri, kde sa mám chuť rozplakať, len to by hneď dávali v telke. Neviem, kde to bolo, ale na 33ťom kilometri bol nad traťou transparent, že pravý maratón začína až teraz. Rozmýšľal som, že pošlem email usporiadateľom, nech ten motivačný citát zavesia otočke do druhého kola. To sa človek zrazu cíti sám, lebo 70% štartového poľa už ide na čaj. V bežeckom kalendári je toľko akcií, že človek by mal najradšej schizofréniu, aby stihol niektoré zaujímavé štarty. Ale sú aj také typy, ktoré bežia súťažných 42 kilákov dvakrát týždenne. To by možno nebola až taká dráma, len keby ten chlap nemal 70 rokov a stále to dá v slušnom tempe. Podobné typy nám to sem tam natrú aj v horských diaľkových záležitostiach. Na 90tom kilometri som si raz poplakal pod stromom, jedlička to bola, taká malá, na Vianoce by sa dala odpíliť. Veľmi pekná, súmerná, rozcítil som sa z jej vône.. Ešte aj teraz si na ňu spomínam, bol to taký môj prístav pokoja, taká krásna bola, taká tichá... No a deduško precupotal okolo mňa ako za mladi, kukol na mňa a že synak neváľaj sa tam a hraj na tie nohy! Vtedy som už chcel iba jedno pivo a kľudne ma môžete zakopať
Ranná Bratislava bola celkom pekná, po pár hodinách sme v cieli. Nie je to obrovská nafukovacie brána s reklamami hlavného sponzora. To si treba zaslúžiť a aj to bude tento rok niekoľkokrát.. Našim cieľom je pre dnes auto, kde si podáme ruky, pozrieme medzičas, zaželáme veľa zdravia a poďme domov. Veď preto to robíme. Pre zdravie... Ale aj pre ten posledný maratónsky kilometer, kde sa už nedá spomaliť, ani zastaviť. Doslova sa človek vznáša a vstanem aj o pol piatej, aby som to potom mohol prežívať
Je jedno, či zabehnete kilometer, či dvacku. Či pôjdete skoro krokom, alebo etiópskym tempom.. Nepotrebujete trénerov a drahú výstroj. Stačí len trošku chcieť a na bežeckom chodníku sa aj pre Vás nájde miesto. Každým krokom sa môžete k cieľu priblížiť
Vážení priatelia prajem pekný deň a športu zdar
