Podľa štatistík je na Slovensku každý rok asi 100 až 120 pacientov hospitalizovaných s otravou hubami... Ak títo skončia v špitáli, tak ani sa neodvažujem tipnúť koľkým iba vypláchnu žalúdok a vykopnú ich domov. A ešte koľkí to nejako svojpomocne doma rozdýchajú, do záchoda… Ono to vyzerá, že tie huby fakt nie sú žiadna sranda. Dokonca pre niekoho ani tie jedlé… Už len taký hlivový perkelt alebo sedmička zaváraných šampiónov pri telke dokáže narobiť v žalúdku galibu. A keď to ešte niekto zaleje fľaškou červeného, jáj, to chudák pečeň dostane pekne na frak!... Ale pri tej stovke pacientov na intenzívke sa do praženice určite priplichtila nejaká parádna muchotrávka zelená. Áno, stalo sa to. Viackrát... Väčšinou to schytá celá rodina. Sakra prúser je, keď to nasušia do vianočnej kapustnice a aj susedom, či kolegom z lásky dajú ochutnať. Táto huba má takú úspešnosť, že ju použili na odpratanie niekoľkých rímskych cisárov, dokonca a aj jeden pápež z nej zahučal. A páchateľ bol v suchu, už za horami, lebo tu platí pravidlo, že čím silnejší toxín, tým neskôr zaúčinkuje. V tomto prípade je s vami amen za sedem dní. Amatéri si ju vraj mýlia so šampiónmi a bedľami. Ten rozdiel síce vidno na kilometer, ale možno niekto rád zbiera v noci a má vybitú čelovku.
Táto huba je na prvom mieste v rebríčku TOP 10 najjedovatejších húb. Ako každý zdroj má svojich favoritov, ale hlavní hráči sa dajú nájsť v každom výbere. Ďalšia chuťovka na urýchlenie dedičského konania je muchotrávka tigrovaná. Tá je hlavne nebezpečná pre tých, ktorí majú problém so srdcom a ani tie cievy už nie sú čo za mladi. Rýchly nástup účinku, už za hodinu vám bude dosť špatne a pozvoľne sa dopracujete až do kómy. Ak to rozbeháte, tak sa môžete prihlásiť na transplantáciu pečene. Aj tu vraj môže veľmi rýchlo dôjsť k omylu. Opäť tá údajná podoba s bedľou, ktoré sa vyprážajú ako rezeň.
Asi najznámejšia a najrozšírenejšia je muchotrávka červená. Určite ju už každý našiel. Niekedy trčia meter od chodníka a predsa sa nájde nejaký blázon, ktorý si ju zoberie. Keď mu ani trošku nebude čudné, že sa tadiaľ už ten deň prehnalo stádo hubárov a nikto ich nezbieral, tak taký človek by okrem výplachu mal vyfasovať aj permanentku na lobotómiu bez narkózy. Dokonca príroda to tak zariadila, že väčšina toho, čo je červené, žlté, alebo výrazne sfarbené, nie je pre zábavu, ale pre výstrahu. Niekto by mi mohol oponovať, že aj paradajka na mňa kričí zo záhonu, ale to je tiež ďalší adept na hlbokú dieru do mozgu.
Táto červená nemá také grády ako ostatné, v mnohých častiach sveta sa uplatnila dokonca v ľudovom liečiteľstve. Ale pozor, to boli časy, kedy sme ešte nepoznali penicilín. Keď miestnemu šamanovi dovliekli lovca dotrhaného po útoku vlkov, tak mu dal zhltnúť zopár klobúčikov. A ak sa ten rozbitý típek začal zrazu usmievať, tak dlho mu to veru nevydržalo. Jej halucinogénne účinky popísali už Vikingovia a Kelti, ktorí si tiež radi vyhodili z kopýtka. Ale keby si mali vybrať medzi fľaškou fernetu a kýblom vylúhovaných hríbov, myslím si, že by nezaváhali. Okrem zábavy si zvykli urobiť zásoby aj na horšie časy, a keď si to išli rozdať so susedom, tak si dali na odvahu. Samozrejme, že to vždy prehnali a predávkovali sa. Až do stavu nepríčetnosti a posekali sa často aj navzájom. A neplytvali. Keď boli nahríbení, tak čurali do fľašky. Tá mala ešte aj po obličkách stále poriadne volty a ponúkali to po dedine ako vlastný bioprodukt.
Niektorí súčasní progresívci využívajú muchotrávku pri výrobe rôznych prípravkov. Že vraj vnímajú všetky veci cez zelený závoj a každá depresia sa stráca ako šibnutím kúzelného prútika... Toto je tiež skupinka, ktorým by som predpísal liečenie. Ale škoda cicať naše zdravotníctvo. Pri lopate by sa na svet pozerali z inej perspektívy, krompáč by im naštartoval všetky čakry a veľmi rýchlo by vyzdraveli... Ako klamal by som, keby som tvrdil, že som nikdy neovoňal lysohlávku. To je celkom zaujímavá hubička. Dlhé roky som sa čudoval, prečo tí chlapíci s rozšírenými zorničkami chodia po lúke za mojim domom a niečo hľadajú. Som myslel, že tam stratili kľúče. Ale keď to robili každý rok, práve v septembri, tak som dostal takého tušáka. Odchytil som si ich, nazrel do košíka, kokso, mali tam celé trsy! V našich zemepisných šírkach sú také, malinké, slabšie, ale v Mexiku sú iné pecky! Kamaráti si kúpili také turbo, že v eufórii behali po ubytovni až do rána...
Nerozumiem tejto skupinke... Veď keď sa chcem chechtať, sadnem na pivo a chechcem sa. Keď sa chcem uvoľniť, tak urobím dvesto klikov a hneď lepšie. Keď ma niečo trápi, tak mu vynadám a pošlem ho do hajzlu! Keď ma niečo bolí, tak som asi urobil niečo zlé a liečim sa... Nechápem, prečo si človek musí zasierať hlavu nejakými alkaloidmi... Veď keď mu to vyprchá, tak zasa spadne tam, kde bol včera... A možno skončí na pohotovosti. Lebo mu ten muchotrávkový vývar nemusí sadnúť! Alebo mu to zaberie až príliš... Čo sa mi s pivom za posledných dvadsať rokov ešte ani z ďaleka nestalo. A to som niekedy dosť tlačil na pílu.
Kdesi v Japonsku vraj pláva nejaká ryba. Taká krpatá, škaredá. A filet z toho stojí majland. Ale kuchár, ktorý to pitve, tak musí byť fakt frajer pri zmysloch, lebo ak tam pretne nejakú žilku, tak vyhladí celú reštiku. Človek by si myslel, že takýto podnik skrachuje. Ale čuduj sa svete, tržby majú neskutočné... Aj vo svete húb existuje zopár takýchto výziev. Vyguglite si Ušiaka obyčajného. Vyzerá to celkom srandovne, ale ak na to pôjdete presne podľa kuchárskej knižky, tak je to vraj luxusné žrádlo. A prežijete... Ale ak ste pri šporáku úplne ľavý, tak to potom dopadne nem dobre. Takže toto je ďalší dôvod, kedy vás obyčajná huba môže dostať do problémov. Síce aj sushi, kebab a ostrokyslá už tiež majú niečo na rováši, ale to už je iná rozprávka...
Kedysi sa hubám hovorilo, že je to jedlo chudobných. Keďže ich ríša odhaduje približne 250 000 druhov, tak človek by si myslel, že najnižšia vrstva mala celkom pestrý jedálniček. Ale drvivá väčšina patrí medzi tie, ktoré nájde len mikroskop a aj medzi prstami na nohách sa dá všeličo vypestovať. V súčasnosti je situácia iná. Chudobní chodia do roboty a hubárčenie je národným športom strednej triedy. Síce malé cigánčatá ponúkajú na ceste pri Brezne plné tašky, ale určite by som ich neľutoval. Ich rodičia berú strašné prachy od štátu, takže s nimi kľudne zjednávajte... A ešte dobre, že u nás nerastie hľuzovka čierna. Francúzi sa idú za ňou potrhať. To musí byť nóbl krčma, aby to bolo v menučku. Je to taký poklad, že sa s ňou už obchoduje na burze! 2000 éčiek za kilo!... Keby sa to dalo nájsť v lesoch okolo Podbrezovej, tak miestni nájazdníci by zruinovali Wall Street za víkend.
Ja osobne chodím na hríby z rôznych dôvodov. Naposledy, aby som pretriezvel... Boli sme na chate, na Liptove, samota neskutočná, okrem nás ešte tri domáce autá. Ráno som sa ešte tackal, za volant som sa ešte určite necítil, ale policajti by určite zacítili... Že idem teda skúsiť. Som trošku zásadový, beriem iba hríby. Atlas ich pozná asi 70 rôznych. Väčšinou sa delia podľa stromov, raz som sa potkol o jeden sosnový klenot na Záhorí. U nás na severe sú to väčšinou smrekové, dubové a podobne. A veľké neberiem, lebo sa mi v košíku dopučia. Maličké tiež nie, veď si ešte nič neužili. A tak ich prikryjem lístím. Modráky absolútne nie, suchohríby iba keď je hrozná kríza, kozák iba jeden. Ale aj to iba ten pekný, oranžový, osikový. A to je všetko... A teda ak sa jedného dňa niečím otrávim, tak iba blbými ľuďmi.
Vleziem do prvej húštiny, okrem dvoch medveďov ich tam bolo asi dvesto. Aj hubárska appka mi vraví, že v tejto oblasti to bude eldorádo. Zdrhnem pred tými premnoženými ľudožravými potvorami, inak oni utekali tiež, skočím do druhej hory, tam ich bolo tristo. Na každom metri niečo rašilo zo zeme. Kosiť sa to dalo... Čo ja budem s toľkými hubami robiť? Ono to nie je problém nájsť a nazbierať. To dokáže každý. Ale tralágať sa s tým domov, spracovať to, sušiť to, zavárať, no hrozne veľa roboty. Ešte by som to mohol podarovať alebo postaviť sa do radu za tie deti na krajnicu a zarobiť nejakú korunu... Začal som zbierať, čupnem si po jeden, už už som ho chcel vyrvať a kukám, aha, ďalší. A páčil sa mi viac! Tak teda idem radšej očistiť tento. Takto som tam ako debil kačákoval v kruhu, ešte mi asi ten rum fungoval. Nabral som tašku a hybaj domov. Na parkovisku ma odchytil miestny poľovník, že ukáž chlapče ako sa darilo! Noooo, tak to máš na tento rok vystarané!
Inak viete že v národnom parku je zakázané zbierať lesné plody. Nejaká tupá sebranka sa rozhodla, že bude buzerovať každého, kto si odtrhne čučoriedku, alebo zhltne malinu. Dokonca keď niekoho načapajú, tak ho donútia úlovok vysypať na zem a rozdupať to! Fakt, nekecám, tie deti na Pohroní kšeftujú so všetkým, a takto ich tam šikanujú!... Takže ak sa pýtate, ako vznikajú vnadiská na medvede, tak aj toto je možnosť. Samozrejme, že ja som sa pohyboval presne na hranici chráneného územia a ten dedo s flintou asi videl, že som po opici, a tak sa so mnou nechcel hádať. A keďže nevyzerám ako kaviarenský značkový čávo, tak ani necítil potrebu mi to trošku preriediť. Či si tam neodnášam nejaký druh, ktorý by mi pokazil trávenie...
Ale ono by to bolo treba... Na zvážniciach by som postavil hliadky, ktoré by sa venovali hlavne mykologickým panicom, ktorí zbierajú hlava nehlava. Košík sa im hemží farbami, nerozoznajú ani tie najznámejšie kúsky a v lese sú po prvýkrát v živote. Kdesi čítali, že hríby sú delikatesa a treba sa po nich iba zohnúť. V prípade nejasností, smartfón to zaručene identifikuje, takže nie je o čom... Musím uznať, že načítané to majú dokonale. Dokonca ma jeden taký chcel strápniť pred dievčatami, že či viem, že huby nie sú rastliny, ale majú bližšie k živočíchom. Zúrivá debata sa strhla, keď nepanovala všeobecná zhoda, či sa huby vyrezávajú, alebo vytrhávajú. Ja viem, že je to úplne jedno...
Tento rok si huby dali na čas. Pršalo pomenej, niekde vôbec, teplo ako v pekle. Vychýrené lokality na Orave a Kysuciach zívali prázdnotou, picérky vyškrtli z ponuky pizzu funghi. A tak keď sa to v polke septembra konečne rozbehlo, všetci nabrúsili nože a hajde do hôr... U nás doma sme tiež túžobne očakávali, kedy to vypukne, samozrejme som si neodpustil pripomenúť základné pravidlá formou hravého školenia. Drvivá väčšina húb má na podhubí vejárik, alebo špongiu. Takto ma to učili v začiatkom 80tich rokoch a ja túto múdrosť šírim ďalej. Touto technikou sa pravdepodobnosť otravy výrazne zníži. Áno, taký hríb satan, ten vygrcia z podoby aj statného chlapa a ten má „jedlé“ podhubie. Ale nájsť ho, to je dosť umenie, to by som aj nešetril chválou...
Takže je mi jedno, že plávky sú vraj jedlé. Ja ich domov nepoveziem! Veď to je lesná burina, my sme prišli po hodnoty... A daj mi pokoj aj s tými bielymi lopúchmi. Vyprážať sa má mäso, maximálne syr, žiadne bedle! Kým to vyložíme, bude z toho kaša. A prečo si odrthla ten šampión? A čo chceš robiť s tými kuriatkami?... Áno, rýdzik má síce vejárik, taká výnimka, ale je to asi najchutnejšia huba. Ale iba jeden druh a iba keď ho okamžite opečieme na ohni. Tak ho nechaj na pokoji, grilovačky v lese požiarnici zarazili...
A tento je fakt nádherný! Veru parádny si našla!...
Keby som takúto raziu vykonal v košíkoch, tak veľa hubárov by ostala smutná. Že im tam ostane iba jeden červivý, starý, slimákmi vyžratý smrekáč a tri slizké masliaky... Aj tie by som mu najradšej zobral a roztrúsil po okolí!... To si treba zaslúžiť, vycapiť dvesto dubákov na Instagram! To nie je len tak, akože okolo obeda vybehnúť na hodku do vojenského priestoru a vysmiaty domov. Na to zabudni... Ráno to tam už prekutrali dôchodcovia a fanaticky nadržané typy, ktorým sa o hubách aj sníva. Tí to tam preliezli na kompletku. Aj tie lacné plávky brali a nechali iba tie muchotrávky. Takže ak chce človek niečo poriadne nájsť, treba budík natiahnuť a aj 15 kilometrov nachodiť. Niekto tvrdí, že má osvedčené miesta, v hubárskom slangu „fleky“, kde zaručene niečo nájde. Veľmi s tým nesúhlasím, lebo to miesto poznajú viacerí, hlavne v ľahko prístupnom teréne a husto obývanej oblasti.
Takže vychádzkoví hubári budú mať v košíku maximálne tri hríby… A čo že sú iba tri! Veď podstatné je, že sme sa do sýta vyprdeli v prírode, nadýchali čerstvého vzduchu, vyplašili tie krvilačné chlapaté príšery, pohádali sa s ochranármi a doniesli domov huby, z ktorých sa určite neotrávime.
Ekoterotisti by mohli oponovať, že zberom húb chránime našu krásnu planétu. Vedci zistili, že huby pri rozklade dreva uvoľnia vo forme oxidu uhličitého ročne do atmosféry 80 miliárd ton uhlíka... Tak teda ja ešte jeden víkend pozbieram.
A skúsim aj tie muchotrávky. Vraj keď sa do klobúčikov nasype cukor, naletia tam muchy a podobná háveď, začnú to sosať a vykape to. Som zvedavý, či to funguje...
Vážení priatelia, berte iba dubáky a prajem pekný deň.
