Títo chlapci idú plný kotol skoro celý rok. Odfrknú si možno tak na Vianoce. Ale ani to sa nemôžu prežrať šalátom, lebo na Valentína odlietajú do Dubaja. Tu sa do programu World Tour napchal aj nejaký zazobaný šejk a kúpil si vlastnú šou. Vraj Okolo Arabských Emirátov... Tento úspešný podnik má za sebou už štyri edície. Tomu sa hovorí tradícia!... Som zvedavý, kedy si každá oáza zrobí vlastnú akciu a zrušíme aj chudobnú Tour de France. Všetci vieme, že ekonomika Perzského zálivu by to bez ropy mohla zabaliť, ale náčelník miestnych beduínov nemá problém aj z turbanu vytiahnuť takú hrču peňazí, aby mu tam veľmi rada a kedykoľvek doletela takmer celá svetová špička. Ani s organizáciou nie sú žiadne problémy... Hotelov majú dosť, diaľnice sú tiež z darov zeme a nikto nemusí ani usmerňovať divákov. V týchto končinách majú cyklistiku všetci na háku. Ani pretekári si moc neužijú, výhľady počas etáp dosť nuda, všade piesok, sem tam palma, ťava... Keď Tadeja Pogačara korunovali za kráľa púšte, tak v Belgicku začala pravá jarná zábava.
Táto malá krajinka považuje cyklistiku za národný šport. A na zemeguli, je už iba jedno kráľovstvo, kde majú viac cyklochodníkov na hlavu. Ale na rozdiel od Slovákov, to majú určite vo vyššej kvalite a o bezpečnosti sa už nemusíme ani baviť... My namaľujeme na lampu v Devínskej jedno modré céčko, ešte jedno na smetiak v Ružinove a progresívne naladený primátor machruje v telke, že odovzdal verejnosti ďalší desať kilometrový úsek. Že oni sú tu pre nás a makajú... Dokonca v tom Belgicku, ten metrový odstup, vyriešili už v medzivojnovom období. A ani dnes nezvyknú vytrubovať na cyklistu, ktorý by tiež rád prešiel križovatku.
Ako prvá sa išla klasika Omloop Het Nieuwsblad. V našom slangu sa hovorí, že na programe sú Flandry, alebo Ardeny. Tento 204 kilometrový oficiálny štart cyklistickej sezóny nás nepreviedol cez vysokohorské masívy. V týchto končinách sa moc nelyžuje, ale tých kratších kopčekov je tam požehnane. Úzka cesta, furt hore a zasa dolu, to je na hlavu. A ani nohy nemajú radi takýto kolotoč... Síce to bolo niečo ako prológ k nabitej sezóne, ale nevyzeralo to ako nedeľná prechádzka na vytrávenie obeda. Tieto jednorázovky sa idú raz, maximálne dvakrát týždenne, takže čerstvý pelotón to vie poriadne napáliť. Treba dávať bacha, sem tam ešte primrzne, tak to ešte šmýka. Štartovacia listina bola nabitá domácimi farbami a diváci okolo trate boli tiež v dosť veľkej prevahe. Samozrejme vyhral, ako sa dalo čakať, miláčik domáceho publika Wout Van Aert. Žeriem toho chlapa, je to obojživelník, univerzál, Sagan by mu v špurte určite nezdrhol a na Gerlach by vybehol rýchlejšie ako Quintana.
Druhá v poradí je ďalšia ikonická jednorázovka v talianskom Toskánsku - Strade Bianche. Na všetkých pohľadniciach z tejto populárnej turistickej destinácie majú tie vysoké husté tuje, ktoré lemujú bielu cestu. Tiež do dvesto kilákov, asi štvrtina je taký udupaný štrk, zábava pre galusky. Z jari sa to tam už krásne zelená, pučia vinice, tie krásne kamenné domčeky, fakt paráda, je čo pozerať. Samozrejme aj tento cyklo sviatok som si dal v priamom prenose. Strašne im fúkalo aj doprovodné vozidlá sa pridali a zvírili kúdol prachu. Na 116tom kilometri sa tam poskladalo asi tridsať jazdcov, aktuálny majster sveta Julian Alaphilippe tam strelil parádne salto. Poriadne sa v tom prachu vyváľal, vyzeral ako keby celý deň brúsil sadrokartón. A kým našiel bicykel, všetci mu zdrhli. Vrátane Tadeja Pogačara, ktorý sa zopár kilákov pred cieľom zdvihol zo sedla, kopol do vrtule a zvyšok mu už mohol iba zamávať. Trikrát tu vyhral Fabien Cancelara. Ale neviem neviem, lebo ho upodozrievali, že využíva zelenú energiu z tajného motorčeka v ráme.
Títo Slovinci sa s tým nepárajú. O deň neskôr, sa na štart ďalšej historickej záležitosti, závod za slnkom, Paríž – Nice, postavil Primoš Roglič. Bývalý skokan na lyžiach, sympaťák s veľkou tetovačkou na predlaktí... Po tretej etape šiel do žltého, ale v tej poslednej, horskej, skoro vypľuj dušu. Keby ho nepotiahli kamaráti z autobusu, tak celkové prvenstvo by určite nezaknihoval. Veľmi prestížne víťazstvo a zárez na riaditká, tento etapák sa ide už od roku 1933. V jeho smutnej histórii došlo k aj tragickému pádu a zomrel cyklista. A medzinárodná únia, či ako sa tí neschopní darební darmožráči volajú, konečne pohli zadkom a pri jazde bez prilby hrozia diskvalifikáciou. Posledný Francúz, ktorý to vyhral bol Laurent Jalabert. Ale v tých časoch sa dosť aktívne vyhýbal dopingovej kontrole, takže neviem neviem...
A zasa Pogačar. Po ochutnávke toskánskeho vína sa mu v Taliansku asi zapáčilo, na sociálnej sieti twítol, že tu pobudne celú jar. A tak nastúpil aj na etapáčik Tirreno – Adriatico. Prišiel, videl, zvíťazil a ešte by som pridal, čo sa dalo aj čakať, že obhájil... Tie preteky začínajú na brehu Tyrhenského mora s cieľom na plážach Jadranu. Ešte to nebolo na kúpanie, ale tento ročník bol celkom svieži a na pelotón dva dni lialo. A ani teplo veru nebolo. Ako tradične, Tadej zasa pobral všetky dresy. Asi mu bola kosa... Ten vrchársky mu ušiel o pár bodov, ale nezdalo sa mi, že by sa nejako trhal do únikov.
A prišiel prvý monument. Milano – San Remo. Najdlhšie preteky na starom kontinente. 293 kilákov! To je ako z Bratislavy do Tvrdošína. Autom za päť hodín, lebo Strečno, ŽSR vlakom za dva dni, lebo medveď... Začalo to už v roku 1907, v tej dobe došli do cieľa iba najväčší frajeri a hodinové odstupy neboli ničím výnimočné. V dnešnej dobe sa to dá zmáknuť za šesť a pol hodiny a milimetrové šprinty náš čakajú skoro v každej edícii. Napriek tomu, že to má dosť vlažný priebeh, pripomína to skôr taký cyklovýlet, ale ten záver je poriadna dráma. Postupná eskalácia na stúpaniach Capo Berta a Cipressa vytvárajú priestor pre jedinečné finále, ktoré sa odohrá na stúpaní Poggio di San Remo. A tam sa už idú bomby! Pozičná bitka, každú chvíľu niekto zaútočí, kto môže, tak mu skočí na zadné koleso, teamová vysielačka sa ide zblázniť a následný zjazd do cieľa. Ako vážne paráda!... Niektorí jazdci to majú načítané na milimetre. Poznajú každý kanál, frčia dolu tým Poggiom sedemdesiatkou, vedia, o ktorý živý plot sa dá šuchnúť, a kde to radšej iba liznúť. Tento rok všetkým vypálil rybník Macej Mohorič. Áno, zasa ďalší Slovinec! Čo tým chlapom dávajú do kebabu, fakt neviem. Po pretekoch sa priznal, že mu mechanici namontovali teleskopickú sedlovku, a tak mohol trošku zlepšiť aerodynamiku. Ale to nebol jediný dôvod. Šiel fakt skvele...
Ďalší, už viac ako storočný projekt, sa ide koncom marca v Španielsku. Sedemdňová prehliadka regiónu Katalánska s dojazdom do Barcelony, tento rok trošku viac zvlnená a bez časovky. Nabúchaní bombardéri ako Sagan a spol tu nezvyknú márniť energiu, toto je určené pre vytrvalostné maratónske typy. Mám rád tieto preteky, je to taká malá Vuelta, neštartujú tu tie najväčšie esá, a tak mám šancu vidieť v akcii ich domestikov. Dlhé roky to tu valcovali španielske hviezdy, môj obľúbený matador Alexandro Valverde tu skoro dosiahol hattrick, no pokazili mu to stále lepší a lepší Juhoameričania. Aktuálny šampión, Sergio Higuita, 54 kilový borec z Medelínu, s prezívkou Monster, si týmto víťazstvom vypýtal miestenku v teamovom autobuse Bora. A tým stokilometrovým únikom s Ekvádorčanom Carapazom si získal aj moju pozornosť. Takže idem tieto andské typy naďalej sledovať...
Ale dosť už bolo teplých krajín, poďme naspäť do Belgicka. Každé tri dni sa tu niečo dialo, na rozjazd dali rovinaté podujatie menom Brugge – De Panne. Parádne počasie, okolo sedemnásť stupňov, minimálny bočný vietor, najsilnejšie kluby sa zoradili na čele a kontrolovali celý priebeh. Dosť nuda... Takýto balík na úzkej ceste prináša aj veľa rizikových a nebezpečných situácií, hlavne keď vpáli do kruháču. V takejto tlačenici sa často cyklista ocitne na chodníku, na tráve, zrážka s divákom alebo traťovým komisárom nie je ničím výnimočným... Aj do cieľovej rovinky sa dorútili všetci pekne pohromade. Fénix Tim Merlier predstihol Dylana Groenewegena o širku chlpu z intímnej partie a keby nebolo fotofiniša, tak sa ešte dnes hádame, kto to vlastne vyhral.
Že Wout Van Aert vyhrá nasledujúce preteky E3 Harelbeke nebolo žiadnych pochýb. 204 kilákov, veľa kratších technických stúpaní, dlažba, štrk, to je jeho parketa. Aj stávkové kancelárie na neho vypísali smiešne kurzy a jednoznačne potvrdil úlohu favorita. Robil si tam čo chcel, potrhal to na malé skupiny a do cieľa prišiel už iba bok po boku s teamový kolegom Christohom Laportom. Na bedni, pri medailovej ceremónii sa tvárili ako keby sa ich to ani netýkalo. Žiadne emócie... To nie ako Sagan! Keď tu v 2014 vyhral, tak slečinke, ktorá dekoruje najlepších, pre niekoho veľmi kontroverzne, vyštípal polky.
Vždy som si myslel, že keď africkí vytrvalci už polstoročie behajú maratón tesne nad dve hodiny, tak je už iba otázkou času, kedy sa presadia aj v cyklistike. Tie genetické výhody si predsa musia všimnúť všetci skauti a lovci talentov. Síce aj Froome ťahal káčera kdesi v Keni, ale ja mám skôr na mysli vitálnu kapacitu pľúc atlétov čiernej pleti a to by ste neverili, ako dokážu regenerovať. Napríklad chlapík menom Binian Girmay, budúci minister športu a kultúry v Eritrei, zaostal za Van Aertom iba o niečo vyše minútu. A tento super talent vyhral o tri dni ďalšiu klasiku menom Gent – Wevelgen. Podobný profil, strkanica na úzkej ceste, ostré zákruty, kocky...
Ja a ostatní svetoví odborníci v tomto športe sa jednoznačne zhodujeme, že tá naj naj naj klasika je Okolo Flámska... Keď si v belgickej krčme nedáte bacha a tresnete do éteru blbosť, že žltý dres z Paríža je najcennejší, tak navrhujem dopiť a zaplatiť... Ronde je pravý cyklo sviatok, monument číslo dva... 273 kilometrov z Antwerp do nejakej dediny, hordy divákov, okolo 800 tisíc, lemujú trať, ktorá má všetko z predchádzajúcich klasík. Atmosféra neskutočná, pozičné súboje už od štartu, taktické manévre, dynamické nástupy, strategické ťahy... Ak pamätáte, tak práve tu Sagan zavadil o tú handru na zvodidle a vysypal sa na zem. Tento rok chýbal, nenastúpil ani Wout Van Aert, chytili ho priedušky či čo, Alaphilippe tiež nebol úplne fit. No v elitnej desine hotový lazaret. Ale z dlhodobej maródky sa vrátil lietajúci Holanďan Mathieu Van der Poel... A toto je veru mimozemšťan! Celý pelotón ho sleduje, všetky oči na ňom, diktuje tempo, vždy sa za neho všetci naskladajú, aby na nich nefúkalo. To by musel dostať desať defektov, aby nevyhral. Síce ho trošku potrápil Pogačar, inak nováčik na týchto klasikách, skúsil ho párkrát urvať v posledných stúpaniach, dokonca aj v cieľovom špurte, drzáň jeden. Ale Mathieu už na páske nikomu nedal šancu. O rovnako aj tri dni predtým vyhral závod Dwars door Vlaanderen
A ani sme sa nenazdali, prišiel apríl a španielsky etapák dal znovu možnosť vyniknúť vrchárom. Šesť etáp na severe, oblasť Baskicka, relatívne kratšie úseky... Dosť dobrá štartovacia listina, tí, ktorí nešli do Belgicka, tak sa objavili tu. Do poslednej chvíle boli v hre viacerí borci, ale nakoniec, najlepšie nohy mal Dany Martinez.
Digitálna technika bola v akcii aj na klasike Amstel Gold Race. 254 kilometrov po holandských cestách, polepili dohromady všetky kopce v krajine, niektoré svojim percentom celkom prekvapili. Poliak Kwiatkowski porazil Cosnefroya. Ale komentátor to poplietol. Asi bol už nacápaný, lebo hlavný sponzor je najväčší pivovar v šírom okolí. Najprv vyhlásili za víťaza Francúza, nejakú dobu ho v tom chudáka nechali, nech sa teší a potom mu ukázali fotku z cieľovej kamery. Že sorry, ale si druhý... Van Aert bol ešte v karanténe a Van der Poel bol ešte vyfľusnutý z predchádzajúcich víťazstiev, tak preto sa na tú cieľovú fotku nevošli. Určite by to vyzeralo inak, keby boli fit.
A je to tu. Náš Sagan to vyhral v roku 2018. Monument číslo tri. Paríž – Roubaix. Volá sa to aj Peklo severu, kopíruje to frontové línie v prvej svetovej. Keď sa pokazí počasie, až tak, že sa čerti ženia, tak to tam je fakt o hubu. Niektoré ročníky boli poznačené takým priebehom, že vyčerpaní, dobití a až za ušami od blata zapráskaní jazdci v cieli kopali do bicyklov a nadávali ako pohani. Víťaz tejto párty pre masochistov sa stáva nesmrteľným. Finišuje sa na historickom betónovom velodróme a veľa úsekov staval ešte Napoleón... Cestári a diaľničná spoločnosť tej doby sa tiež moc nevyznamenali. Ostré hrany, trčí to niekedy aj desať centimetrov, výtlkov skoro rovnako ako na bratislavských uliciach... Mechanici nevedia kam skôr skočiť, materiál po pretekoch skončí v šrote alebo v múzeu... Miestni to volajú pavé, po našom zámocká dlažba. Ale nie také kocky, ktoré hádzali po Ficovi a trafili do makovice Bláhu. Ani také, ktoré poletovali na ťažkoodencov, keď v Prahe potláčali štrajk proti globalizácii. Toto sú fakt poriadne kusy! Aj cena pre víťaza, je jedna kocka na podnose a zdvihnúť to nad hlavu môže robiť celkom problém. Lebo toto jazdia už aj dievčatá.
Holanďan Dylan Van Baarle si veru zaslúžil vyhrať tento ročník. Najviac toho odpracoval pre celý team a jazdil dokonale. Roubaix sa nejde v rytmickom tempe, furt rovno, do blba. Toto je technická záležitosť, treba cez tú rozbitú cestu doslova preplávať. A preto najlepšie sa ide v úniku. Človek vidí kam ide, pelotón sa každú chvíľku niekde vysype. Jeden týpek tu pred dvadsiatimi rokmi šľapal sólo 222 km. Keď sa ho pýtali, či mu to už nešlo na mozog, tak povedal, že celú cestu si spieval.
A o tri dni neskôr, Valónsky šíp, už iba 202 km a zasa ďalší Holanďan, zasa ďalší Dylan. Teuns.
Mám rád takéto závody. Tieto klasiky. Je to špecifický typ pretekov. Chlapi, ktorí berú tituly z veľkých Tour sa tu iba sem tam presadia, platí to aj naopak. Špecialisti ako Tom Bonnen, Niki Terpstra, Phillipe Gilbert, Greg Van Avermaet, Jacob Fuglsang, toto je ich svet!
Úvod sezóny je za nami. Vykryštalizovali sa pozície v teamoch a aj v celom pelotóne. Už tušíme, kto bude tlačiť na pílu a aj kto bude zaostávať, predstavili sa nové bicycle, pravidlá, doplnky, dresy… Bezpečnosť pretekárov je stale rovnako zlá ako vlani. Už sa všetci tešíme na druhú časť sezóny, kedy sa pôjde Tour, Giro, Vuelta a nejaké menšie etapky.
Ale ešte aj dva monumenty. Liége – Bastogne – Liége a na jeseň Lombardia. A ja sa už strašne moc teším.
Vážení priatelia, nech Vám maže reťaz, šlape pedál a prajem pekný deň
