I.
„Čo som komu urobil?“
Nie, vážne. Musím sa pýtať sám seba: „John Waterbi, čo si komu urobil?!“
Pozerať osem hodín na tupé tváre “študentov“ tejto Bohom opustenej kolónie menom Mawn je o osem hodín viac, než je zdraviu bezpečné.
A tým nemyslím svoje zdravie. Aj keď istú formu mentálnej retardácie som od nich už pochytiť mohol. Myslím ich zdravie. Niekedy by som ich všetkých najradšej nahádzal do jedného vreca a bil ho veľkou palicou, dokiaľ by sa neprestalo hýbať.
Nemôžu byť predsa všetci takí tupí...
...alebo môžu?“
Tieto a veľmi podobné myšlienky vírili Johnovou hlavou už celý rad posledných mesiacov.
„Ako je možné, že z celej triedy napíšu úspešne test, a to s odretými ušami, len traja ľudia?
Jediné vysvetlenie je, že zvyšok triedy má počas prednášok hlavu v prdeli alebo ich rodičia boli súrodenci. Alebo kombinácia oboch.
Za štyri to dám aj Markovi. Ten vie teda tiež úplne hovno zo základov dynamiky kvapalín, ale aspoň v tom má jasno a na hodinách väčšinou spí. To znamená o jeden ksicht menej, ktorý na mňa štyridsaťpäť minút bezradne civí. Pre Marka to znamená extra bod, ktorý ho vypoklonkuje do ďalšieho ročníka a mne preč z očí.
John odložil štós písomiek na stranu stola a letmo preletel pohľadom po triede. Ani jeden zo žiakov už nejavili najmenšiu snahu venovať pozornosť a s tým John aj počítal. Nasadil si okuliare a pripojil si ich k osobnému komunikátoru. Na vnútornej strane skiel si premietal novinky z internetu a rýchly prehľad správ.
Darmo sa budem sťažovať. Čo som si vybral, to mám. Jediné plus tejto nevďačnej profesie sú prázdniny. A tie mi začnú už o tri dni! Tento rok ma pri behu chodbou nepredbehne žiadny študent. Budem suverénne prvý, ktorý vybehne školskou bránou von z budovy a pobeží rovnou čiarou do baru.
Dva mesiace zaslúženého voľna bez tupoňov . DVA MESIACE! A ako bonus... keďže bývame na Marse, a to som asi zatiaľ nespomenul, dostanem k dobru 41 hodín voľna viac ako moji kolegovia na Zemi. Áno, je to tak. Každý deň na Marse mi voči tomu na Zemi pridá 40 minút. Wohooo! Tak či onak, ešte si na to musím chvíľu počkať. Ale pre dnešok mám fajront a balím sa dom.“
„John! John!“
Po chodbe bežal za Johnom malý mužík s plešinou a tvídovým sakom. Mal voľno plantavé nohavice s opaskom tesne obopínajúcim jeho zaoblené brucho. Spod pazuchy mu trčala aktovka a divoko na Johna mával. Popri tom si voľnou rukou upravoval okuliare, aby mu za behu nespadli z nosa. John ho neomylne rozpoznal ako svojho kolegu, učiteľa prírodných vied, Erika McCulistera. John nezastal, iba sklonil hlavu a smutne zvesil ramená. Stále však rázne kráčal k východu.
„Som rád, že som ťa zastihol. Čítal si o tom meteorite, čo dopadol v Pandoraeských horách dnes nad ránom? No je toto možné?!“
Erik rýchlo prepletal nohami, aby s Johnom udržal tempo.
„Toľké financie sa vynakladajú na to, aby bol život na Marse bezpečný a oni prehliadnu kus šutru, čo nás môže vyhladiť! Nechápem, za čo berú ľudia z Orbitálnej bezpečnosti peniaze. To tam len celý deň sedia na zadku?! Keby bolo po mojom, už dávno by som všetkých tých...“
John sa otočil a chytil Erika za ramená.
„Erik, chápem ťa. Si rozčúlený, že ťa tá hruda netrafila, a tak sa sem musíš vrátiť aj zajtra. Zdieľam tvoju frustráciu, ale kvôli tomu by si za mnou takto neutekal. Takže... čo potrebuješ?“
Vyzeralo to, ako keby rodič dohováral neposlušnému dieťaťu. Erik sa na chvíľu zajakal a rozmýšľal, ako má pokračovať.
„Si bystrý, to musím uznať,“ uchechtol sa Erik. „Tak teda bez okolkov. V labáku ma stále hnevá hydroponika. V jednom kuse sa to nejak serie a kým vypíšem žiadanku na opravu, kým sa schváli a nejaký technik sa na to príde pozrieť, môžem celý skleník vyhodiť do smetí. A to nerátam hodiny a hodiny tlačenia sa do zadku nášmu principálovi...“
„Chápem, ale nabudúce nech to z teba vypadne skôr. Pozriem sa na to zajtra, dnes si tú burinu ešte musíš poliať sám. Čau“
S poslednou vetou a zamávaním od chrbta prešiel John školským východom.
Cesta zo školy ubehla tak ako už toľkokrát pred tým. John nevyužíval príliš často možnosť autopilota, ktorý by svoju jazdu prispôsobil automatickému riadeniu križovatiek a vďaka vzájomnej komunikácii pomocou interlinku si vedel prispôsobiť jazdu tak, aby sa do cieľa dostal s najmenším možným meškaním pri optimálnej spotrebe. Jazdu si užíval a bola preňho formou relaxu. Aj preto bolo auto jeho najobľúbenejšia forma prepravy. Iste, hromadná doprava vákuových trubíc spájajúca každé väčšie mesto a na ňu navažujúca koľajovo-magnetická či autobusová preprava fungovali spoľahlivo a presne. Niekto by dokonca povedal, že marsovská infraštruktúra bola vytvorená puntičkármi tretej ríše, ale keďže tí už viac ako pätnásť desaťročí medzi nami nie sú, musí to byť zásluha schopných projektantov z Medzikoloniálnej marsovskej dopravnej spoločnosti.
John sa ale vždy vyhýbal natlačeným vagónom a ulepeným pazuchám ranných špičiek. Síce sme zvládli medziplanetárne lety, dokonca sme kolonizovali svet, z ktorého oceánov sme nevyliezli (aj tak tu žiadne nie sú), ale mapy na košeliach o veľkosti Jupiteru sú žiaľ stále u niektorých jedincov realitou.
Dvadsať minút do školy a dvadsať minút zo školy. Inak tomu nebolo ani dnes. Keď auto pomaly prichádzalo k cieľu, John pomaly zatočil na príjazdovú cestu svojho domu. Alebo skôr domčeku. Mal totiž len dve izby, ale viac ani nebolo treba. Vždy lepšie ako sa tlačiť v ubytovacej jednotke niekde v centre.
Tentoraz však bolo na ulici niečo navyše. Stálo tam auto. Iné ako bolo to Johnove. Dokonca iné ako boli všetky ostatné na ulici. Toto auto malo tmavé sklá a na sebe veľmi slušivú perleťovú čiernu. Bolo veľmi pekne naleštené a bolo oň až prehnane starané. A v takom sa určite vyvážal niekto, hmm… no povedzme neobyčajný. Určite v ňom nesedáva úradník z daňového. V tomto aute sa priviezol človek buď z farmaceutického, bankového, vládneho alebo mafiánskeho sektoru. Prvé tri majú častokrát veľa spoločného s tým posledným. Častokrát viac, než by si slušný človek pripustil. Nerobme ale hneď rýchle závery a pozrieme sa na všetky možnosti po poriadku. Tak vylúčime jednu možnosť po druhej a nakoniec zistíme, že:
Farmaceutik by ma hľadal márne. Zatiaľ som sa na žiadne drogy nedal, som u školstva iba krátko. Navyše sa liečim iba bylinkami a tie mi dodáva Mark z III.B. To je jeho ďalší extra bod k štúdiu.
Banka mi výpisy posiela elektronicky a občas mi pripomenie žalostný stav môjho účtu správou alebo mailom. Určite by sa sem neunúval nikto od tých nenažrancov, aby ma poľutoval.
Posledné dve skupiny bude ťažšie rozlúsknuť.
Jediný mafián, ktorému nejaký ten dukát za drobný hazard dlžím, je Harry. Ale to je veľmi slušný kriminálnik a ak si dobre pamätám, a ja si vždy dobre pamätám, sľúbil mi počkať do výplaty. Aj keď…, časy sú zlé a každý si svoje investície chráni.
No a ešte tu máme mojich favoritov z vlády. Mars je obyvateľstvom malá planéta, ale zdroje sú tu enormné, pretože sú relatívne čerstvé a nevyčerpané. A investície taktiež. Pripomína to trochu Ameriku v čase divokej kolonizácie, kedy sa pôda priam rozdávala a všetko bolo možné. Na našich zákonodarcov sa tu nešetrí. Nejedno také auto aké mi teraz stojí pred domom, sa pohybuje v štátnych službách.
John ešte krátko sedel v aute, zvieral volant a uvažoval.
Nuž čo, predsa neostanem sedieť v aute celý deň. Títo sa aj tak asi len tak nepoberú domov. Najlepšie je strhnúť náplasť rýchlo a bez zdržania.
John vystúpil z auta a trochu si ponaťahoval hnáty. Krok mal sebavedomý a priamy. Neistotu ani stres na ňom nebolo badať. Zásluhu na tom mal nielen jeho vojenský výcvik, aj keď ten možno považovať za dávno minulý, ale aj doznievajúce zvyšky Markových byliniek inhalovaných cestou z práce. No a v neposlednom rade jeho pištoľ, ktorú si vybral z odkladacej priehradky a teraz ho uspokojivo chladila za opaskom nohavíc.
„Rád očakávam priateľov, ale som pripravený aj na tých menej prajných.“ Spomenul si John na heslo svojho deda a sadol si na krátku lavicu na svojej verande. Snáď sa vyhneme dramatickému naťahovaniu a návšteva sa ukáže čím skôr.
Prešlo len pár sekúnd a z auta vystúpili dvaja muži. Krátky zostrih oboch bol veľmi rýchlo zakrytý vojenskými uniformovanými čapicami. Tvár prvého John veľmi dobre poznal a tento sa mu aj ako prvý s úsmevom prihovoril.
„Ahoj John. Už sme sa nejakú dobu nevideli.“
John sa bez slova postavil a vošiel do domu. Dvere nechal otvorené a tak ho obaja návštevníci nasledovali.
Keď sa dvere za nimi zatvorili, stáli všetci traja v malej kuchyni.
Vnútro domu bolo skôr funkčné než útulné. Každá polica bola obsadená niečím, čo vyzeralo byť v štádiu opravy alebo repasácie. Kedysi tu malo všetko svoje vyhradené miesto, ale postupom času sa veci presúvali a už sa nevracali tam, odkiaľ sa vzali. Tak vznikol zdanlivý chaos a neporiadok. Iba zdanlivý, pretože John sa v ňom orientoval s milimetrovou presnosťou.
Táto malá dielňa slúžila Johnovi nielen ako miesto, kde mohol zložiť hlavu, ale zároveň ako miesto, kde rozoberal, skladal a opravoval zariadenia, stroje a súčiastky, ktoré by už hocikto iný vyhodil a radšej kúpil nové. Tak vracal funkčnosť strojom, ktoré by ich majitelia buď vyhodili, alebo by sa nezaobišli bez predražených značkových servisov. Aj preto mali Johna všetci susedia v obľube. Dokázal opraviť jemné obvody robotov pomáhajúcich v domácnosti, ale aj vyčistiť ložiská v ultrasonickej práčke svojej susedy.
John podišiel k stolu, ktorý skôr než na prestieranie večere slúžil ako odkladací priestor pre knihy, mastné handry, elektronické časti turbínových rotorov a rozobratých ložísk. Odsunul si stoličku, sadol si a zahľadel sa na muža, ktorého poznal.
„Tiež ťa rád vidím Aiden. Presne je to šesť rokov, šesť mesiacov a 14 dní. Nemáme teda žiadne okrúhle výročie. Aký je teda dôvod tvojej návštevy?“
John skrivil tvár do malého úsmevu a ukázal na stoličku pred sebou..
Aiden podišiel bližšie ku stoličke, ale neposadil sa. Zložil si z hlavy čapicu, položil ju na kuchynskú linku už aj tak plnú neumytého riadu a oprel sa rukami o operadlo ponúkanej stoličky.
„Pamäť ti slúži dobre.”
Usmial sa poobzeral sa okolo seba.
„Škoda, že o tvojom zmysle pre poriadok sa to už povedať nedá. Tvoja skrinka vždy vyzerala ako reklama na pravý uhol.”
„To vieš, časy, veci aj ľudia sa menia.”
John mu opätoval krátky úsmev a snažil sa vyznieť sarkasticky. Nebolo to však až tak ľahké. Starého kamaráta totiž videl veľmi rád.
„Rozmýšľal si nad chyžnou? Stačí, ak ti príde poupratovať raz za týždeň. Nič veľké. Nahádže riad do umývačky, ustelie a zoškriabe asfalt z kľučiek.”
„Jednu som mal. Kradla mi príbor. Zakopal som ju na záhrade.”
Aiden sa uchechtol a usadil sa pred Johna. Chvíľu ticho sedel a pozeral na Johna. Úsmev sa mu postupne vytrácal až ostala iba vážna tvár bez pretvárky.
„Vráť sa späť John. Budú sa diať veľké veci a ja potrebujem, aby si bol pri tom.“
John pobavene nadvihol obočie a pozrel Avicenovi do očí.
„Asi som zle počul. Už som totiž zažil, čo to znamená, keď velenie Armády Marsovských kolónií sľubuje veľké veci. Práve kvôli týmto zážitkom žijem tu a robím konečne to, čo ma baví.“
„Tieto „veľké veci“, ako ich nazval kapitán Cox, budú mať obrovský dopad pre celé ľudstvo a môžu byť len sotva porovnateľné s niečím takým, ako bol objav Ameriky alebo pristátie na Mesiaci, či kolonizáciou Marsu.“ prehovoril druhý muž, ktorý náhle podišiel z rohu miestnosti a postavil sa pod biele kuchynské svetlo.
„Toto je plukovník Dudov z Marsovskej Tajnej Služby. Divízia výskumu a technológií.“ Povedal Aiden a ukázal rukou na plukovníka.
„Uuuu, takže vy naozaj existujete!“
Pobavene vyhŕkol John a pohodlne sa oprel do stoličky. Krátko si plukovníka premeriaval pohľadom, akoby si stále nebol istý, či si z neho tento muž len nestrieľa.
„Vždy som o vás - tajných chlapcoch počúval len ako o zjaveniach, ktoré niekto niekedy niekde videl, ale ani si tým vlastne nebol veľmi istý. Pohybujete sa v čiernych kombinézach ako komandá smrti chrániace riaditeľov mliečnej dráhy. Ste vždy tam, kde sa deje niečo super dôležité a vašej tajomnosti sa vyrovná iba vaša nedotknuteľnosť. Dokonca ani v armádnych kruhoch sa presne nevedelo, kde by ste mali sídliť.“
Plukovník sa s kamennou tvárou pozeral Johnovi do očí. Stál vzpriamene a ruky mal spojené za chrbtom.
„O to nám tak trochu ide. Oblasť nášho pôsobenia je síce široká, ale predovšetkým tajná. Práve my zabezpečujeme strategické výhody našim jednotkám.“
John sa zaprel rukami o stôl a postavil sa.
„A ja vám k tomu gratulujem! Pokiaľ ste mi však neprišli odkódovať extra balíčky v televízii, prosím... tam sú dvere.“
Napriahnutá ruka smerovala ku dverám, cez ktoré len pred chvíľou vošli dnu.
„John, počkaj do čerta! Správaš sa ako trucujúci pubertiak. Veď ani poriadne nevieš, prečo sme za tebou prišli. Nechaj plukovníka, aby ti aspoň povedal prečo sme tu a keď budeš stále trvať na svojom, už o nás viac nebudeš počuť. Sľubujem.“
Aiden bol nabudený ale aj silno sklamaný. Vedel, že to tu dnes nebude ľahké, ale dúfal, že aspoň pre staré časy bude jeho kamarát ústretovejší. Vedel tiež, že ak Johna nepresvedčí teraz, nabudúce už k tomu nebude mať šancu.
„Čo to tu na mňa títo dvaja hrajú?“
Preblesklo Johnovi v hlave, ale nič nepovedal. Proti Aidenovi nič nemal. Naopak, keby prišiel bez uniformy a tohto sprievodu, veľmi rád by ho uvidel a určite by aj vytiahol nejaké mäso na gril. Ale celá formálnosť a sivomodré uniformy vyvolávali v Johnovi nepríjemné spomienky, z ktorých mu behali po chrbte zimomriavky.
„Fajn. Vypočujem si ich. Aspoň to budú môcť všetci s pokojným svedomím uzavrieť a hodiť za hlavu.”
John sa pozrel na Aidena a späť na Dudova.
„Za triezva ma vy, smradi, nedostanete.“
Voľným krokom sa presunul do malej a zatemnenej obývačky.
„Nech sa páči panstvo. Kto si dá so mnou?”
Prstom sa dotkol skleneného panelu jednej zo skriniek a ten sa odsunul. Za ním bola poloprázdna fľaša rumu.
„Nie je to žiadna fajnovosť, ale účel splní.”
Nalial si pohárik a ponúkol fľašu dôstojníkom.
„Som ešte stále v službe, John.”
„A ja ťa z nej týmto na zvyšok dňa prepúšťam!”
John nalial pohárik rumu do nízkeho pohára, ktorý sa vzhľadom na okolité aranžmá javil až moc čisto a noblesne. Podal ho Aidenovi a ten si ho so zaváhaním nakoniec vzal.
„A druhý pre pána plukovníka.“
Proces sa zopakoval a plukovník ponúkaný pohár prijal s tichou výčitkou v pohľade patriacemu Aidenovi.
„Takže páni, počúvam. Čo pre vás vyslúžilec ako ja môže urobiť?”
Plukovník Dudov si odpil z rumu a pohárik položil na kovový stolík pred sebou.
„Pán Waterbi, najskôr Vám musím povedať, že čokoľvek zaznie v tejto miestnosti, je prísne tajné a porušenie tohto statusu sa trestá rovnako ako vlastizrada. A za tú ako iste viete, je iba jediný trest.”
„Viem. Celý deň šteklenia chodidiel tučnou aziatkou.“
Plukovník pozrel na Johna zarazeným pohľadom. Jedno obočie sa mu mierne zdvihlo a pery sa zúžili pri pochopení Johnovho sarkazmu.
„Smrť pán Waterbi. Trestom je smrť.”
„To bol môj druhý tip. Ale nemusíte sa báť, vaše tajnosti sú u mňa ako v hrobe.
A teraz som už jedno veľké ucho.”
S týmito slovami sa John pohodlne zvalil na gauč, jednu nohu si vyložil na malý stolík pred ním a s chuťou si odpil z pohára.
„Za posledných pár rokov začala téma medzihviezdnych letov nadobúdať reálne kontúry. A než sa ma pokúsite prerušiť tým, že to nie je žiadna novinka a Marsovská vesmírna agentúra hovorí o takýchto projektoch už dlho, rovno vám odpoviem, že máte pravdu. Reálne plány na výskum našej susedy Alfa Centauri sú detailne načrtnuté a dokonca sa aj pomaly napĺňajú. Ak sa nemýlim, tak už aj začali s výberom možných kandidátov na posádku. Tento prvotný plán však nebude možný bez kryogenického inžinierstva a zmrazenia posádky aspoň na dvesto rokov. Taktiež sa očakáva úspešné nasadenie iontového pohonu štvrtej generácie.”
„Upustili od EM Drive? Myslel som, že toto bude preferovaná cesta pre novú generáciu plavidiel.“
„Výkon EM Drajvu tomu naznačoval, žiaľ jeho spoľahlivosť na takto dlho požadovaný let nie je zaručená. Ionty sú zatiaľ preferovaným pohonom číslo jeden.“
„Ak z vás teraz vypadne, že som vhodným kandidátom na dvestoročný spánok v ľade, tak sa fakt naštvem.”
„Nie, pán Waterbi, to nechcem povedať. To totiž nebude nutné. Staviame totiž loď, ktorá nepotrebuje ani jeden z týchto pohonov. My to vieme spraviť aj bez spánku. My vás tam vieme dostať za tri minúty.”
Dlhý pohľad do Johnových šokovaných očí plukovníkovi Dudovi potvrdil, že trafil do čierneho.
„Presne tak, pán Waterbi, a nie je to vtip. Dôvod, prečo vám to hovorím je, že si vás kapitán Cox vyžiadal na prvý testovací let.”
„Moment, moment! Hovoríte mi, že VY máte ľudstvu dostupnú technológiu medzihviezdnych letov a nikde sa o tom ešte ani nešustlo?”
„Áno pán Waterbi, technológia stabilného warpového poľa je na svete a dokonca je aj úspešne odtestovaná v laboratórnych podmienkach. Avšak nie je dostupná ľudstvu, ale len Marsovskej tajnej službe. Teda aspoň zatiaľ nie.”
Plukovník sa na Johna usmial a prezeral si svoj pohár proti svetlu.
„Ako je to možné? Vždy som sa s takýmto pohonom stretával iba v sci-fi a vy tvrdíte, že je na svete…”
„Dva roky.”
„Dva roky?! A nikto o ničom nevie?!”
„Ako vravím. Vo svojej práci sme dôslední a pokiaľ nemusíme, ostatným sa nezdôverujeme. Myslel som, že sa dovtípite už na slove „Tajná”. Nie sme Verejná marsovská služba.”
Plukovník si tieto chvíle náležite vychutnával.
„Pripustíme, že vám verím a vy ste naozaj ten, za ktorého sa vydávate a nie ste tu kvôli nejakému pochybnému humoru, na ktorý vás naviedol Aiden.”
„Ja som reagoval podobne, nič si z toho nerob, ”povedal Aiden, ale viac to nekomentoval. Len si s úsmevom priložil pohár k perám a krátko si odpil.
„Prečo ste prišli za mnou?”
„Zo sedemnástimi zostreleniami a štrnástimi bojovými akciami ste aj dnes jeden z najskúsenejších pilotov flotily.”
„Bol som, pán plukovník. Bol som. Už nie som členom flotily. Prepustili ma bez pocty a náležitostí. To vám Aiden nepovedal?”
„Prečítal som si celú vašu zložku a viem, prečo ste odišli a viem aj to, že to bolo na vlastnú žiadosť. Teraz vám ponúkame možnosť vrátiť sa a zúčastniť sa letu, ktorý sa čoskoro zapíše do dejín ľudstva. Bude to pokrok, ktorý doposiaľ nemá obdobu. Pochopte, pán Waterbi. Náš prvý let neplánujeme na Alfu Centauri ani na žiadne blízke ciele za našou sústavou. Oči nášho pozemského suseda sú skúmavé a vzťahy ešte stále napäté. Je nanajvýš dôležité, aby celý projekt pokračoval v tajnosti. Teraz vám iba poviem, že warpovým pohonom bude vybavená loď triedy Pretorian. Teda stredne veľké plavidlo a pre tento účel vybavené prevažne výskumnou technológiou.“
„Aha. A mňa beriete na palubu ako kuchára?“
Súčasťou lode je aj hangár pre štyri stíhačky. Vás by sme chceli ako pilota jednej z nich.“
John zacítil podraz.
„Jasné. Takže výskumná misia, chápem.“
„Vesmír je temné a pre nás stále nepreskúmané miesto pán Waterbi. A aj keď budeme veriť a dúfať, že sa nič neskomplikuje, musíme byť pripravení zabezpečiť životy a zdravie posádky ako aj návrat nášho prototypu späť na Mars. O tri mesiace sa uskutoční prvý skúšobný let a my by sme boli veľmi radi, aby ste boli na palube. Všetky detaily vám budú samozrejme sprístupnené. Ak pristúpite na spoluprácu, bude z vás opäť bojový pilot. Tentoraz však nebudete podliehať armádnym zložkám Marsovskej flotily, ale priamo nám.“
John nič nepovedal. Položil svoj pohár na stôl, prekrížil si ruky cez prsia a premýšľal.
„John, je to tvoja príležitosť ako sa vrátiť späť do kokpitu a nechať minulosť za sebou. Ja ťa tam hore budem potrebovať. Ak sa niečo zomelie, nechcem, aby mi kryl chrbát niekto, koho nepoznám a nemôžem sa naňho stopercentne spoľahnúť. A ty si bol v tom, čo si robil sakra dobrý. Pre lietanie si sa narodil. Nikoho nezblbneš tým, že ti takýto život vyhovuje. Možno takto potiahneš ešte rok alebo dva a potom si prestrelíš hlavu na parkovisku pred školou.“
