30. marca myslím že to bolo. Termín poslania prác. Zároveň som mal 30. štátnice z pedagogického minima, a tak som sa mal učiť. Večer pred odovzdávaním som si sadol k papierom a začal písať. Nemal som ani predstavu o tom, koľko asi môže 1500 slov byť. Po napísaní jeden a pol strany som zistil, že dosť. Mal som zatiaľ len 400. Tak som sa na to vrhol ešte s väčšou vervou a dotlačil to na tých 1420. Ešte som to narýchlo prepísal na comp. Na druhý deň som to odoslal a čakal. Samozrejme, že aj štátnice som bez problémov zvládol.
Niekedy koncom mája som prišiel mail: „Gratulujem, vyhrávate špeciálnu cenu poroty.“ Prvé tri miesta boli ohodnotené nasledovne: 30, 20 a desať tisíc, dve vstupenky na Pohodu a výcvik prežitia. Tešil som sa ako malé dieťa. Navyše oficiálne odovzdávanie ocenení malo prebehnúť v rámci leteckého dňa na Sliači, priamo z rúk ministra obrany Martina Fedora. Čo čert nechcel, tesne pred odovzdávaním som sa dozvedel, že špeciálna cena poroty predstavuje vecné ceny (typu: pero, čiapka, taška, píšťalka,...).
Tak som to vypustil opäť na nejaký čas z hlavy. Znovu sa veci pohli pri určitej príležitosti. Deň mojej promócie, 23. júna, ráno zdola zazvonil týpek, že „dobrý, ja som kuriér, máte balík, príďte si ho vyzdvihnúť.“ Tak idem dole a on mi podáva do ruky škatuľu od papiera (cca 20x30x40 cm). Podpísal som, išiel som hore, a keďže som mal ešte asi tak hodinku čas, otvorím. Tak preplnený balík som ešte asi ani nevidel. Tam veci od výmyslu sveta – tričko, čiapka, zimná čiapka, hrnček, zippo, lietajúci tanier, pravítko, ceruzky, farbičky, perá, karty, prívesok, tetovačky, nášivka, dvd-čko slovenské misie, agitačné cd-čko, stojan na mobil, obal na cd-čka, kompas, armbandy zelené, pravítko s kalkulačkou, podložka pod myš, froté uterák, nálepky, to všetko s logom profesionálnej armády plus ďalších x vecí, ktoré ma momentálne nenapadajú. Utekal som na promócie s príjemným pocitom. Hneď na druhý deň som potom na MO napísal, že ďakujem pekne za vecné ceny, že som sa veľmi potešil. Ešte som len tak z recesie napísal, že ak by niektorý výherca odmietol výcvik prežitia absolvovať, dobrovoľne sa hlásim ako náhradník. J
Na druhý deň mi volá baba z ministerstva obrany, že jeden výherca odmietol účasť na výcviku a že ani nenapísal náhradníka, že či chcem ísť. Aaaaaaa. Tak ja že áno. Nasledovala séria emailov, v ktorých nám popísali kopec zbytočností a nakoniec asi tak týždeň pred samotným výcvikom prišiel konečne mail s inštrukciami. Mali sme sa dostaviť dňa 25. júla do Zvolena, do hotela Poľana o 8:30. Do desiatej prišli všetci, tak nás nasáčkovali (na jedného pripadali chabé štyri miesta) do armádneho busu a odviezli na Lešť (asi 40 min.). Sadol som si k jednému chalanovi, s ktorým sme kecali už v hoteli a mali sme podobný zmysel pre humor.
