Zhodou okolností tam bol aj ten týpek, Ondro sa volal. Ešte jedného z východu nám tam dali, Lukáša. Lukáš: „Ja som ešte nemohol voliť. Ale keby som mohol, volil by som Fica.“Ja: „Lukáš, aká je tvoja obľúbená farba?“Lukáš: „Zelená.“Ja: „Gratulujem, práve si prešiel prijímacími testami do armády!“a pod. Potom sme sa mali stretnúť v spoločenskej, kde nás čakali úhľadne nastavané komínky maskáčov a na každej kôpke ceduľa. Idem ku svojej. Beriem maskáče (spodok, vrch, bundu a šiltovkoidnú čiapku), kanady, spacák, opasok a idem ďalej. Dostávam ešus, hygienickú vložku do spacáka (to asi keby sa niekto posral) a poľnú fľašu. Podpisujem, že som prevzal materiál a na iný papier podpisom potvrdzujem platnosť predchádzajúceho podpisu (po slovensky: podpisujem, že som podpísal prevzatie). Zhodím to všetko na posteľ, súkam sa do nohavíc. Obvod majú asi tak na troch takých ako som ja (zrejme násobené koeficientom počtu ľudí v jednej izbe). Idem vymeniť. Dostávam o niečo lepšie. Vrátim sa späť. Súkam sa do „blúzy“. Rukávy mám asi po kolená, idem meniť. Skúšam obúvať kanady, ale po priložení kanady k nohe sa musím smiať, lebo je zvonka asi o tri čísla menšia od mojej nohy. Idem meniť. Dostal som nakoniec o dve čísla väčšie, ale mal som dvoje ponožky. Navyše tie druhé mali protiotlakovú vložku. Človek by čakal, že po odoslaní mier vopred (výška, obvod pásu, veľkosť nohy a podobne...) bude naňho čakať plná poľná, ktorá sadne. Shit happens... Takíto naobliekaní sme sa dostavili do tej spoločenskej, kde nás už čakal major ***** ***** (mená budú zahviezdičkované z dôvodu ochrany osobnosti ), ktorý nás mal celým kurzom sprevádzať. Mjr. *****: „Tento areál má 30 x 40 kilometrov štvorcových.“ Celkom v pohode chlapík. Najprv nám asi hodinu rozprával o tom, ako to bude vyzerať. Potom nám rozdal harmonogramy, ako bude výcvik prebiehať. Hneď nato povedal, že je to blbosť a môžete to kľudne zahodiť. Potom nás rozdelil do troch skupín. V prvej bol aj Ondro a ja. Boli tam aj dve baby a jednu sme mali v skupine. Po obdržaní pokynov sme sa šli naobedovať. Chvalabohu, všetci už slintali a okusovali stoly a stoličky. Pri obede zase sranda. Tipovali sme čo s nami budú robiť a vychádzali nám samé vtipné veci. Po obede sme mali nastúpiť na prvé „zamestnanie“ (tak to volajú oni). Odviezli nás Aktisom (auto – viď obrázok) asi šesť-sedem km od ubytovne, k nejakému „poľovníckemu domu“. Tu nám kapitán ***** ukazoval, ako sa narába s kompasom, mapou, ale len veľmi v skratke. Dlhšie nám iba hovoril o meraní vzdialeností, krokoch čase a krátko zhodnotil naše kompasy s tým, že sú to shity vyrábané v Číne (najmä ten s nápisom „Profesionálna armáda“, ktorý bol mimochodom môj). Potom nám diktoval azimuty a vzdialenosti. Mali sme si (každá skupina) nakresliť náčrt a popísať ho (popis robil Lukáš, chvalabohu veľmi neprehľadne, aspoň sme zmiatli nepriateľa). Každá skupina si mala zvoliť veliteľa (jednotku som viedol ja) a postupne po danej trase vyraziť. Tak sme ako jednotka išli prví. Na určené miesto sme došli asi po polhodinke. Dostali sme sa pod skaly na nejaké ohnisko. Potom prišla aj druhá a tretia skupina. Tam sme si dookola ohniska posadali a kpt. nám hovoril o oblečení do hôr, strave, pitnom režime a tak. Keď už o hodinu poniektorí začali pospávať, prišla horolezecká výstroj a išli sme zlaňovať skalu, pod ktorou sme sedeli. Nasúkali sme sa do sedákov a mali si začať raziť cestu nahor, samozrejme okolo. Raziť preto, lebo chodníček nebol žiaden a cez malinčie sa ide veľmi ťažko vychádzkovým tempom. Navyše som išiel prvý, čo ostatní za mnou náležite mlčky ocenili. Zlanili sme asi desať-pätnásť metrovú stenu, zmotali laná a zbalili výstroj. Rutina. Keby aspoň sme mohli liezť aj nahor, ale nie. Po odnesení „materiálu“ (tak volajú všetko) do auta a po nasadnutí sme sa rútili späť na ubytovňu, kde sme dostali večeru.
