Štyria boli. Tak sme si všetci polosadli, poloľahli, ale skôr to malo najbližšie k aerodynamickému účupu na kolenách. Postupne nás vyťahovali von z auta. Stále pri tom strieľali. Vonku ma hodili na zem, kázali „ruky za hlavu! Rátať! Rátaj!“, sem tam sa nejaký ten kopanec utŕžil a tak. Kým povyťahovali všetkých, narátal som nad 600. Potom nás postupne postavili a ťahali po jednom k boku auta. Tam sme sa mali postaviť čelom k autu a ruky samozrejme za hlavou a stále sme sa mali pozerať dole. Tu nás zviazali, všetkých na jedno lano, a to takým spôsobom, že keď sa jeden predklonil, ťahalo to toho za ním za gule a keď sa príliš vystrel, tak toho pred ním. Počas toho sa stále strieľalo a mali sme rátať. Keď sme dostali príkaz odstúpiť od auta o tri kroky a prestať rátať, tak som si vydýchol, však som mal úplne sucho v ústach. A to som asi nemal robiť. Zozadu som dostal takú do chrbta, že ma podržali tie laná, aby som neoznačil hubou cestu. „Kto ti dovolil vzdychať, ku..a?“ Potom sme sa mali dať do pochodu a rátať: „Funguj! Rátaj!“ a zopár striel opäť. Tak sme pochodovali a rátali. „Teraz od sto dole rátaj!“. Rátali sme od sto, dokonca asi do mínus 75, proste haluz. Keď sme sa dostali k jednej závore, mali sme podliezť, tak sme podliezali. Tam bol aj taký nejaký buzerplac, na ktorom nás zastavili a mali sme si kľaknúť. K niektorým prišli a pýtali sa na meno, čo tu robíme a podobne. Po tom, čo sme vstali, sa jeden chlapík z druhej skupiny (ročník ´66, cez dva metre a sto kilo) mierne vyjadril, že mu to nie je po vôli: „Ku..a, pi.i, to sa nedá, tu ma to ťahá, nemožem sa vystreť, lebo mi to tlačí na gule. Je..m ja takýto výcvik.“ Na to sa ho kukláč spýtal: „Už si skončil?! Ešte jedno slovo a rozkopem ti tie tvoje smradľavé gule!!!“ Potom nás zase viedli popod tú závoru a za ňou čakal Aktis, do ktorého nás naložili, takých poviazaných. Potom tam aj dvaja nastúpili. Mali sme sa pozerať do zeme. V aute ticho, teplo, smrad, vlhko. Ale hlavne to ticho. Sem tam na nás zhúkli, aby sme im náhodou nezaspali: „Nespi, ku..y!“ Ale kto už by tam spal? Alebo: „Smrdíte, ku..y. Popi.i sa máte!“ Nad logickou podstatou týchto slov sa netreba zamýšľať, žiadna tam nie je. Je to v dôsledku toho, že výrok vznikol po niekoľkých minútach trápneho ticha. Chvíľu sme sa motkali autom a točili sa, aby nás zmiatli a nakoniec zastali. Po jednom nás pri dverách rozviazali a povyťahovali z auta. Mali sme prejsť k takej budove bez okien, dverí, len taká kostra. Dovnútra cez okno, k stene. Keď sme tam boli nastúpení všetci, došli kukláči a začali tam strieľať. Niečo ako hromadná poprava. Potom bolo chvíľu ticho, niekto sa výstižne spýtal, či sa niekto neposral. Kukláči sa vytratili tak rýchlo, ako na začiatku prišli. Do miestnosti vošiel major, a so zasvietenou baterkou povedal: „Práve ste absolvovali detský odvar z toho, čo tu učíme.“ Tak sme sa len tak pre seba uchechtli. To divadlo trvalo asi jeden a pol hodiny. Spať sme mohli ďalej už tu. Niekoho hláška „myslíte, že to tu schválil hygienik?“ sa nám zdala úplne zbytočná a cítili sme sa tam ako v hoteli Hilton. Zložili sme sa na zem, zaspali ako deti.
