Na výber sú tri trasy z Čierneho Balogu. Do Hronca, do Vydrova a na Dobroč. Tentoraz sme zvolili kratšiu trasu do Vydrova, lebo sme ju chceli spojiť s návštevou lesníckeho skanzenu a museli sme to časovo zladiť s obedným spánkom nášho hlavného výletníka.
Parkovisko uprostred obce Čierny Balog sa pomaly zapĺňalo, prišli sme polhodinu pred odchodom vlaku a už sme vychytili posledné miesta. Na stanici sme sa po zakúpení lístka pripojili k ostatným čakajúcim. A potom to prišlo. Čosi zahúkalo a zafučalo a náš syn ostal vo vytŕžení. Neodlepil od vláčika oči. Ukazoval naň prstom, aby sme si všimli, ak sme náhodou prehliadli takú pozoruhodnosť. Podarený bol. Fotoaparáty cvakali.
Cesta vláčikom v otvorenom vozni s vetrom vo vlasoch mala svoje čaro. Popri zurčiacom potoku sme dofučali až do Vydrova. Tu sme sa všetci vyrojili, niektorí zasadli k občerstveniu a väčšina sa vracala aj naspäť, ale my sme si dali prechádzkovú prestávku. Drobec sa uvelebil v nosiči a absolvoval svoju prvú horskú turistiku. Dúfam len, že sme neodtrhli nejaký chránený kvietok, lebo stále musel mať čosi v rukách.
Záver prechádzky patril lesným strojom s veeeeeľkými kolesami a samozrejme vydrovským diviakom v ohrade. Dokonca sme pri horárni nakŕmili aj koníky.
Čakanie na vlakový spoj naspäť do Balogu sme si pri bufete, kde väčšina pútnikov obedovala, krátili hádzaním kameňov do potoka (náš syn), dotlačením posledných zvyškov proviantu (my všetci ostatní) a nevyhnutnou návštevou wc. Keďže nebola ešte sezóna, toalety boli zatvorené, ale ako náhradné riešenie bola otvorená koliba na poschodí, kde boli toalety, dokonca dole pri vstupe sa aj kúrilo v krbe a tak sme tu mohli drobca aj prebaliť.
Vláčik nás bezpečne doviezol späť na Balog, kde sme presadli na nášho štvorkolesového tátoša a vyrazili sme domov. Náš malý cestovateľ zaspal od únavy, len čo sme ho posadili do sedačky. Viac fotografií nájdete na www.mybedeker.eu
