Odvtedy uplynuli tri roky. A ja čoraz častejšie počujem v hlave tie slová. Už ma môžeš pustiť, mami... Ešte pred rokom ma volávala do kina, chodila s nami na výlety... Dnes chodí do kina s kamarátkami, výlety ju nudia a aj nákupy sú lepšie s „babami". Prichádza ten čas, keď sa začne osamostatňovať. Uvedomujem si to. A viem, že je to prirodzené, ale strašne sa toho bojím, strašne to nechcem. Ešte nie. Zdá sa mi to rýchlo, veď len „nedávno" sa narodila. Ten čas pri deťoch naozaj letí akosi rýchlejšie. Túto vetu som vždy považovala za klišé... Pokým som to nezačala zažívať na vlastnej koži.
Pýtala som sa mojej mamy, ako to zvládla, ako jej bolo, keď som ja dospievala. Povedala mi, že sa na to pripravovala odkedy som sa narodila. Toto som ja odmietla. Odmietla som sa celé roky pripravovať na to, že dospeje a odíde, naopak, snažila som sa užívať si tie chvíle, keď sme spolu. Keď ma potrebuje, keď je len moja. Ale pochopila som, že rodičovská láska je aj o tom. Pustiť svoje dieťa. Nechať ho odísť. Dať mu slobodu, aby sa mohlo vrátiť...Nechať ho žiť svoj život, ostať mu oporou, pofúkať rany, keď treba, ale už nebyť každodennou súčasťou. Viem, že nemôžem byť pri každom jej kroku a za každých okolností ju ochraňovať, ale veľmi by som chcela.
Som veľmi rada, že je obľúbená, že kamarátky ju stále volajú von, že má stále čo robiť. Viem, že takto je to správne. Pomaly ju púšťam...Ale ešte nie celkom... Ešte ťa chcem chvíľu držať...
