Príde mi to detinské. Také otrepané. Písať niečo, len abysom to dostal zo seba. Ako z nejakého blbého amerického seriálu. Nemášprachy na terapeuta? Vydaj to zo seba von, napríklad napíš o tom.
Občas sa strácam sám v sebe. Alebo, lepšie povedané, vosvojich hodnotách. Od všetkých a všetkého očakávam, že bude perfektné,a pritom sám taký nie som. Všetky tie vysoko hodnotené knihy,nadčasové seriály, moderné umelecké štýly... Všetko mi príde otrepané. Lenjediné vždy prekvapí, poteší... Ľudské dobro. To otrepané nie je. Až na túsamotnú repliku.
Často dostávam pocit, akoby mi niekto ukradol myšlienku. Tútoskladbu akoby som zložil ja, tento text kľudne mohol byť napísaný na mojombooku, túto vetu by som v tomto momente povedal ja. Je to akoby takáslučka v čase (ale nie, nie je to déja-vu, niečo iné). Čas sa zastaví. Alečisto filozoficky rozprávať o čase je irelevantné, pretože v momentekeď sa zamýšľame nad touto chvíľou, tá je už preč. V nedohľadne.Racionálnejšie je rozprávať o dobe. A dobu tvoria ľudia. Akoby zosamotnej doby plynuli samotné myšlienky. Aj pocity. A vo svojej podstatevšetko. Ale dobu tvoria ľudia – všetko vyplýva len z ľudí. Aj pocity. To čo cítim vdanú chvíľu nie je podmienené ňou samou, ani prostredím, ani ničím iným, iba mnou - človekom.
Ach tá racionalita, prečo občas nenechá človeku spánok.Aj keď emocionalita vie poblúzniť hlavu ešte viac. Iracionálne.
Občas sa strácam. Aj vo svojom vlastnom texte.
