Maturitným večierkom ďalším krôčikom preč

„Nesmieš začať pochybnosťou!“ zahriakla ma moja profesorka potom, čo som ju pozval do učiteľského tanca a dopredu sa ospravedlnil, že mi to vôbec nejde. Spomínam si presne na hodinu slovenčiny, keď to povedala prvý krát. Pamätám si to preto, lebo som typ človeka, ktorý najskôr pochybuje, až potom uverí – ktorý najskôr rozmýšľa, až potom koná. Začal by som tu na seba kydať popol, len kvôli tomu, lebo mám strach, že tento článok bude nudný a dopredu sa ospravedlním... ale z tohto klbka nešťastia ma zachránila ďalšia spomienka. Spomienka na to ako som sedával (a, našťastie, ešte stále sedávam) na tých ukrutne dlhých hodinách plných poznatkov, v ktorých sa strácame. A zabúdame na to podstatné...

Strach- poznáme ho každý a sprevádza nás celým životom. Ani nie tak sprevádza, ako ženie... Máme strach o seba, partnera, rodinu, priateľov, a možno nejaké materiálne zabezpečenie, no momenty šťastia nám pomáhajú zabúdať na náš život plný strachu z toho, čoho sa vlastne bojíme. Nie som si istý či to náhodou nie je neistota. Včerajší maturitný večierok mi na to pomohol zabudnúť.

Stačí si spomenúť ako som tancoval s mojim dievčaťom a pospevovali sme si refrén Stužkovej od Elánu- a cítim sa byť šťastným. Priživujem svoj život presne na takýchto spomienkach, ale presne v tom momente si uvedomujem, že spomínam len preto, lebo mi niečo chýba.

Prestal som fajčiť. Nepíšem to preto, lebo mi chýba cigareta, práve naopak – už mi nechýba. Prestal som preto, lebo som vedel, že je to zbytočné. Cigareta mi dodávala pocit pokoja, no svojimi myšlienkami sa dokážem oklamať ešte lepšie, ale stále mi niečo chýba.

Presne ten pocit šťastia, ako keď som sedel v Monaku a pozeral sa na večerné mesto. Ten pocit šťastia keď dostanete prvý bozk. Pocit šťastia, ako keď dostane dieťa pochvalu a jemné pohladenie od mamy. Šťastie, ktoré zažívate, keď tancujete na svojej stužkovej s osobou, ktorú nosíte v srdci.

Pocit šťastia pominul a ostáva len spomienka. Spomienka na to, že musím začať niečo robiť. Veď predsa nechcem žiť v spomienkach. Už sa nechcem vyhovárať, že nechcem nič robiť, lebo sa dopredu bojím, že to možno nevyjde. Asi len nechcem len sedieť a nadávať, ale stáť (a možno aj chodiť, ak nie utekať) a konať!

A to nechcem žiť v neistote...

Môj život je len mojou vlastnou ilúziou, čiže v pohode zvládam ostať v oblakoch. Veď napríklad aj taká hmla je v podstate oblak (je to kúsok pary, že?). Hoci v hmle sa pohybuje ťažko, hlavne keď nevidno ani na nos, ale aspoň sa nebudem báť toho čo ma čaká. O jedno bremeno menej... Ciest je, našťastie, mnoho, ale cieľ je len jeden.

Vydávam sa na tú moju (cestu)...