STREDA
S každým kilometrom, ktorý sme pokorili sa ráz krajiny menil. Kopcov a zelene pribúdalo, až sa naše dve triedy ocitli celkom objaté slovenskými sýtozlelenými vrchmi.
Cesta ubiehala rýchlo. Ak nudu neodohnali spolucestujúci, pomohla hudba do uší, povinné čítanie do školy, prípadne dámsky časopis.
Poprad-Tatry. Vystupujeme.
Stanica v Poprade bola veľká, rozsadnutá budova, typicky komunisticky škaredá. Nepomohol ani park, ktorý Európska únia dala vysadiť. Pár minút čakania skracoval skorý obed. Cestovať vyše 300 kilometrov je predsa iná fuška, nie?
Nástupište Tatranských Elektrických železníc.
Situované na úplnom konci stanice, jediné svojho druhu. Ako inak, Tatry nie sú nikde inde na Slovensku, okrem Popradu.
Zmeníme zasadací poriadok, podľa ktorého sme sedeli vo vlaku (treba sa predsa porozprávať aj s ďalšími ľuďmi, nie?) a cestujeme asi trištvrte hodinu do nášho úplného cieľa.
Električka, ktorý nás vezie, (nazvať náš cestovný prostriedok vlakom by bolo dosť nepresné, vzhľadom na jeho rozmery, rýchlosť a hustotu zastávok) sa zastavuje na každom kilometri.
Doslova.
A tak cestu, ktorá by autom trvala sotva 15 minút zvládame za 2x taký dlhý čas. Ale to vôbec nevadí, kraj ktorým prechádzame je totiž plný svojho vlastného čara. Stromy namaľované vyberanou zelenou farbou vytvárajú stenu na jednej strane a roklina na druhej strane poskytuje obrovský výhľad. Navyše, na každej malej staničke, na ktorej sa zastavíme, stojí postarší pán v modrom obleku, červenej kravate a bielej čiapke, ktorý s píšťalkou a paličkou, ktorá pripomína obrovské zelené lízatko púšťa električky ďalej. A k tomu, inojazyční spolucestujúci sú tiež zaujímavým objektom, ktorý skracuje čas.
Starý Smokovec.
Sme ubytovaní do pár minút. Máme hodniku času na oddych než pôjdeme na prvú túru tohto výletu. Postupne sa začíname zhromažďovať dolu, pred hotelom. Na túru odchádzame s 10-minútovým meškaním.
Vždy sa niečo nájde.
Cestujeme opäť električkou. Koho z nás by napadlo, že tieto pomalé, dlhé a nemotorné stroje sa stanú našími významnými spoločníkmi na najbližšie 3 dni?
Vystupujeme na zastávke s dvojslovným názvom, blízko cesty, no aj tak uprostred lesa.
Kráčame hore kopcom, veľmi pozvoľna a po modernej asfaltke. Čakáme dážď a blesky no namiesto toho svieti slnko! Pekne si sa vyfarbilo, ty tatranské počasie...takto nás oklamať?
Počasie si naše rozhorčené slová vzalo k srdcu a až do konca výletu nás neprekvapilo.
Asfaltka sa postupne menila v kameňmi a hlinou vykladaný chodník, po ktorom sme sa dostali až k niečomu nesmierne peknému.
Priezračne čisté, svieže, vysokohorsky nepoškvrnené a nádherne modrozelené. Priam prosilo aby sme doňho niekto skočili ale darmo: Národný park je národný park.
Nad Popradským plesom sa až do výšky ťahajú štíty, ktoré neviem pomenovať. Pohltili ich smotanové oblaky a hmla. Ťažko tu rozoznať jedno od druhého.
Ten pohľad bol úchvatne epický.
Obe triedy si spravíme pár fotiek a rovnou čiarou sa hýbeme k chate pri Popradskom plese. Tiež ju neviem pomenovať.
Zastavujeme sa tam na krátky čas aby sme zistli ako chutí vysokohorský hot-dog, čaj či polievka.
Chutia dobre.
Cesta späť sa nesie v rovnakom duchu smotanovobielej hmly, prastarých kameňov a vlhkej hliny. Dorazíme na Štrbské pleso no na jazero nieto času. Sadáme si do električky, ktorú stihneme len o chlp. Túra sa skončila, môžeme sa vrátiť na hotel, kde nás netrpezlivo čaká večera.
Guláš s knedľami.
Musím úprimne uznať že chutil dobre a jeho najväčšou nevýhodou bolo jeho množstvo. Každý sme dostali porciu ako pre škôlkarov. Ale nič to, zásoby na izbách a štedrý duch spolužiakov nikoho z nás nesklamali. Nadišiel večer a večer, ktorý postupne prešiel do noci.
O 22:00 bola večierka. Nie každý večierku dodržal, to je snáď jasné. Každý, kto bol kedy na výlete s dvoma triedami pubertiakov vie, o čom hovorím.
Postele nášho trojhviezdičkového hotela boli priemerné, no po celom dni chodenia a cestovania boli jedinou bránou k spánku.
Nuž sme sa nesťažovali.
ŠTVRTOK
Štvrtkové ráno sa nieslo v znamení jesene. Nebo nevyzeralo, že by chcelo pustiť dážď, no ničím nenaznačovalo ani to, že by chcelo pustiť slnko.
Ráno sa tiež nieslo v znamení malých raňajok a nedostatku uvarených párkov. Upratujeme si postele a rozbiehame sa do izieb aby sme si užili poslednú chvíľu pred turistikou.
Učiteľka mocným hlasom oznamuje, že si máme zbaliť veci na celý deň. Poobede nás vraj čaká mokré prekvapenie.
Električka nás opäť sprevádza pomedzi zelené steny stromov, machu, kríkov, popri stĺpov s elektrickým vedením veľmi opatrne rozloženými v tomto národnom parku a popri cintorínu stromov, ktorý sa nepomíňa už od roku 2004.
Stanica Štrbské pleso. Položená vyše jeden a pol kilometra na morom, práve sa kúpajúca v hmle. Učiteľka opäť mocne oznamuje, že ju máme nasledovať. Vedení ako najposlušnejšie ovečky (až na pár baranov, každé stádo predsa nejakých má) sa dostávame až do niečoho, čo je vraj centrom Štrbského plesa. Stojíme pod zjazdovkou a zatvoreným obchodom so športovým oblečením.
Prosím?
Hromový hlas nám oznámi, že o necelé 2 hodiny máme byť opäť na stanici, kde sme sa vylodili. Máme rozchod. No keďže lanovka na Solisko pre hmlu nepremáva a tam, kde sme, skutočne toho veľa na pozeranie neni, všetci sa postupne trháme, no aj tak ideme jedným smerom: dolu kopcom.
Hmla sa rozhodla, že sa zmení na dažďové mraky. V skutočnosti sa na nej nič nezmenilo, akurát tak pustila vodu.
V tej chvíli sa ako najrozumnejší nápad zdá milá drevenička, ktorá nás veľmi prosila, aby sme ju navštívili a pomohli jej majiteľom v už beztak slabej turistickej sezóne. Obsadíme dva stoly a od mladého, dobovo oblečeného čašníka si vypítame jedlo, čaje a čokoládu. Túžba byť pozitívni nám nedovolí sťažovať sa.
Drevenicu treba pochváliť za to, že je naozaj drevenná. Dubové drevo vonia silnejšie než hocktorý čaj na stole a vytvára v celej miestnosti takú komornú atmosféru. Keď zistíme, že čas nás pomaly tlačí, vstávame a ideme von, kde sa už celkom rozpršalo. Ešteže tu mám svoju milú kučeravú spolužiačku, ktorá mi požičala dáždnik a to úplne sama od seba!
Beriem dáždnik a uvedomím si že je oranžový.
V tej sivej krajine poliatej hmlou musím vyzerať ako koliesko pomaranča.
Hľadím na zem a vyhýbam sa mlákam. Stretnem dve spolužiačky pod jedným pršiplášťom, hľadajúce cestu k jazeru. Tak hľadáme spolu. O chvíľu nás stretne šípka smerujúca k nemu.
Jazero Štrbské pleso. Malebné so všetkými svojimi zákutiami. Každý kameň, napoli ponorený do vody, robí toto jazero nesmierne jedinečným. Nepoznám iné jazero, ktoré by malo takú atmosféru. Postavím sa na kameň a snažím sa urobiť čo najlepšiu fotku. Núti ma to spomenúť si na jeden deň v mojom živote, kedy som bol ešte malý chlapec, sedem, možno osem ročný. Bolo to práve tu, na Štrbskom plese, rovnako ako teraz, no v oveľa letnejšom počasí. Chcel som sa v ňom vykúpať, veď tá priezračná voda po tom priam túžila aby do nej niekto šiel! Racionálna mama mi to však zatrhla. Vraj voda bola studená a ja som vraj nemal plavky. Znie azda toto ako neprekonateľné problémy pre malého chlapca túžiaceho po dobrodružstve? Tak, keďže som nemohol inak, strčil som do jazera aspoň hlavu. Kompletne celú. Bol to zážitok vtedajšieho leta a najväčšia rebélia v národnom parku, akej som sa kedy dopustil.
Nestalo sa to vlastne aj na tomto kameni?
Kráčame pomaly okolo jazera. Ani jeden z nás nič nehovorí, tá vysokohorská hmla si ticho priam vyžaduje. Oproti nám uteká bežec v čiernom termoprádle. Vyzerá ako Batman v obtiahnutejšom kostýme. Za 20 minút strávených na chodníku pri jazere oproti nám uteká ešte 2 krát.
Ach, všetka tá jeseň je príliš úžasná na to, aby ju niekto vyrušoval slovami.
Tak radšej mlčíme a dýchame čerstvý vzduch.
Opäť na modernej asfaltke, kráčame v jemnom daždi ku hlavnej stanici.
Tatranské elektircké železnice nám robia spoločnosť najbližšiu hodinu a pol, až do Popradu. V ňom nás čaká to mokré prekvapenie.
Aquapark.
Naozaj je to aquapark. Termálny vonkajší bazén je skvelé miesto na trávenie času. Zistili to asi všetci ľudia z nášho výletu lebo sa v ňom zrazu naraz ocitli. Pomedzi jeden otvorený tobogán, mokré schody a bar ponorený spolovice do rovnako termálnej vody si užívame tie 3 hodiny čo máme. Želáme si, aby sa táto chvíľa nikdy neskončila. Termálna voda, tropický vzduch, príjemní ľudia okolo a nealkoholické mojito.
Môže byť tento výlet ešte lepší?
No všetkého veľa škodí a tak v duchu tejto zásady prichádzame na hotel, kde nás večera netrpezlivo čaká na tanieroch. Máme povolenie ísť na dupľu a toto povolenie s radosťou využívame. Celodenný výlet je predsa iná fuška!
Zrazu nám do jedálne vpochoduje nízky malý chlap. Tesne za ním ide náš spolužiak s niečím červeným na ruke. Presnejšie, v ruke. Malý mužíček má holú hlavu a záchranársku kombinézu. Má aj svojho kolegu, ktorý ho celý čas fotil. Mužíček rozpráva o prvej pomoci. Bola by radosť počúvať ho, keby nám viečka nezatvárala gravitácia rýchlejšie ako obyčajne. Hoci rozprával poučne, všetkým nám odľahlo, keď skončil. Spolužiak-simulant mal v ruke zapichnutý črep. Samozrejme, že len akože. Ak by to nebolo akože, isto by sa tak zoširoka. neusmieval.
Opisovať čokoľvek súvisiace s večerom by nebolo autentické, lebo pisateľ týchto riadkov, ja osobne, si toho veľa nezapamätal. Unavené nohy ho odniesli do horúcej sprchy a odtiaľ rovno do postele. Predtým si však vyšiel na najvyššie poschodie hotela.
Bol odtiaľ parádny výhľad.
PIATOK
Najpozitívnejšia vec, o ktorej sme sa presvedčili hneď v piatok ráno, boli raňajky. Akosi výdatnejšie než predošlé dni. Veru, boli aj namieste, pretože nás čakal posledný výstup. Alebo skôr prechádzka?
Studenovodské vodopády neboli až tak ďaleko. Vyviezli sme sa horskou zubačkou na hrebienok a pohodlným chodníkom zišli mierne do doliny, až ku nim. Bola to ohromná masa vody. Spenená voda hučala silnejšie ako motor v zaoceánskom parníku. Kĺzala sa nebezpečnou rýchlosťou po skalách, lietala všetkými smermi, podmáčala a obmývala všetko. Odfotíme sa, pretože mať fotku je cool. Voda vo vodopádoch je priezračne čistá. Už sa z nej len napiť. Náš dozor nám však nedovoľuje odpútavať sa od hocičoho iného okrem plošiny, na ktorej môžeme byť.
Najúžasnejšie na týchto vodopádoch je ich neúnavnosť. Voda v nich hučí a hučí, stále rovnako silno, dvadsaťštyri hodín denne. Dokonca aj keď sa vrátime do našich školských lavíc a nastane hodina, v ktorej triedu vyplní hromové ticho lebo žiak pri tabuli nebude vedieť odpoveď na otázku, Studenovodské vodopády budú hučať na celý národný park rovnako silno, ako doteraz. Napĺňa nás to bázňou lebo vieme, že všetok ten pohyb nie je len tak.
Celá skupina sa otáčame a so slabnúcim zvukom vodopádov za chrbtom sa vraciame ku zubačke. Ideme nazad do Smokovca a balíme si veci.
Tatranské elektrické železnice sa nás chystajú sprevádzať posledný raz. Sadáme si do električky smerom do Popradu a v jemne nostalgickej nálade...mlčíme. Nechce sa nám veľa toho hovoriť. Vieme, že realita školského života sa s každou sekundou viac a viac približuje.
Rýchlik do Bratislavy má už teraz 5 minút meškanie. Žiadny školský výlet sa nezaobíde bez problémov. Vo vlaku nám dve milé ukrajinské panie omylom sadli do rezervovaného kupé, no po chvíli si ochotne presadli. Dovolili nám dokonca, aby sme sa cítili užitoční, my chlapci teda, lebo sme im mohli preniesť veľa tašiek, ktoré niesli.
Prisľúbime im, že pri Žiline im pomôžeme z vlaku von. Ako im tak vyložíme všetky tašky, ktoré mali so sebou, von na nástupište, tá staršia pani, úplne starušká babička aké dnes občas vidieť na dedinách, sa otočí a so širokým úsmevom nám dá cennú radu: „Nechoďte na Ukrajinu.“
Znie to ako smutný vtip. Taká vážna správa vyšla z takých usmiatych pier, ktoré toho v živote veľa zažili. Táto myšlienka sa nám drží v hlave ešte dlho za Žilinou.
Vlak si teraz vyžaduje prieskum. Je dlhý, až príliš, zdá sa. Vyfarbil sa dokonca aj ako nebezpečný, lebo len tak si dovolil otvoriť dvere (za jazdy) kým popri nich prechádzal jeden mladík.
Búrkové mračná sa sťahovali už od Púchova a pri Považskej Bystrici už začali vypúšťať ťažké kvapky. V Piešťanoch, za silného dažďa, sa postupne začíname rozpadávať – vystupujú tu prví spolužiaci nášho výletu. Ďalší vystupujú v Leopoldove a všetci napokon vystupujeme v Trnave.
V Trnave sa práve začal jarmok.
Meškáme naň 35 minút.
