Posledné týždne začínajú ukazovať v realite, čo znamenajú tie nadpisy v denníkoch o rozdelenej spoločnosti. A ak to ešte nejakej osobe nedoplo, dopne jej to. Pravdou je, že extrémizmus a násilné činy budú pokračovať. Pravdepodobne sa aj budú stupňovať. V našich končinách to, našťastie, automaticky neznamená, že si máme zvyknúť na vraždy. Skôr to zostane v sedliackej rovine, ktorou aj žijeme - nepokoje, bitky, vulgárne protesty.
Niekto voľby označuje ako katarzívne, podľa HLASu dokonca môžu vyriešiť aj situáciu okolo alkoholu za volantom (len ukážka odbornosti odpornosti jednej strany). Osobne som nikdy nepochopil, ako by mohli byť katarzívne. Či by vyhrali tí, ktorí sa označujú za liberálov, alebo tí, ktorí sa označujú za konzervatívcov, napätie v spoločnosti bude až absurdne veľké. Takže voľby, nech už prídu kedykoľvek, nezmenia to, čo sa u nás začalo diať.
Násilnosti, nenávisť či vulgárnosť budú pokračovať ešte pár rokov, bude to vlna šíriaca sa v celej (nie len) EÚ. Tak, ako sa to už pár rokov deje. Našim špecifikom však je, že my na ňu doplatíme viac ako iní. Pretože okrem turbulencií v EÚ, máme aj turbulencie z vlastnej existencie ako štátu a "národa".
Toto nie je to strašenie, je to skôr výzva.
Každý/á z nás môže cítiť strach. Po tragédii na Zochovej, a teraz po vražde dvoch ľudí pri Teplárni, ja strach cítim. Niektorí tvrdia, že strach necítia, že treba hlavne konať. Ja s tým súhlasím, ale mám aj strach a nechcem ho z toho izolovať. Strach môžeme použiť ako silu, a vtedy nás pribije k zemi alebo niekomu ním ublížime. Strach však môžeme použiť aj ako motiváciu.
Nechcem žiť v spoločnosti, v ktorej sa niektorí ľudia musia báť o svoj život či zdravie. Nechcem žiť v spoločnosti, v ktorej klamstvá tvoria gro presvedčení. Bojím sa žiť v takej krajine.
Jediné, čo môžem spraviť, a čo môže spraviť každá a každý jeden z nás, je, že sa pokúsime o zmenu. Netreba však meniť hneď zákony. Spoločnosť za deň zmeniť ani nechceme. To, čo sa dá robiť už dnes, je, že sa začneme zaujímať.
Pre mňa je typický atribút slovenskej spoločnosti ignorantstvo. Niekedy sa zdá, že sme liberálni - je to však o tom, že nás iní nezaujímajú, nie že by sme ich akceptovali ako iných. Nie sme ani konzervatívni, nám sa len ľahko ignoruje pokrok. Ani o ňom často nevieme. Ignorujeme fakty, ignorujeme chorých, ignorujeme ľudí bez domova na ulici, ignorujeme skupinu, pretože „sú to len 4% populácie“, ignorujeme kultúru, ignorujeme nepekné, ignorujeme cudzie. Jediné, čo neignorujeme, je aktívny prejav inakosti.
Riešením, pre mňa, teda je len záujem. Začať diskusiu. Dlhý, hlboký a náročný dialóg. V spoločnosti, aj medzi jednotlivými ľuďmi. Napríklad dialóg o ľudských právach. Dialóg o tom, čo sú ľudské práva. Treba sa pripraviť aj na dialóg o tom, na čo nám ľudské práva vôbec sú (vlastná skúsenosť).
Ako spoločnosť sme otupeli voči skúsenostiam. Už nepoznáme svoj príbeh. Nezaujíma nás ani príbeh druhých. A nenechajme sa pomýliť, príbeh je významný nástroj, ktorým sa dedí „kultúrne DNA“ - mémy.
Tak, ako sa v bunke musia zdvojiť chromozómy, aby mohla vzniknúť nová bunka - a aby mohol organizmus pokračovať a fungovať, tak sa musia zdediť aj mémy, aby mohla pokračovať (a fungovať) kultúra. Hovoriť teraz o kultúre a príbehu sa mi zdá zvláštne. Avšak ja naozaj nevidím iný spôsob, akým sa môže zmeniť spoločnosť. Ako môžeme nájsť dialóg? Ako inak, keď nie cez spoločný príbeh?
Jednou z možností je, nájsť príbehy, ktoré nás oslovia, a ktoré môžeme zdieľať medzi sebou. Príbehy môžeme objaviť v knihe, v hudbe, obrazoch alebo v divadle. Jednoducho to, čo nám chýba, je pestovanie si vlastnej kultúry. Nepotrebujeme kultúru len brániť, ako tvrdia niektorí/é zástancovia „konzervativizmu“. Potrebujeme ju v prvom rade začať pestovať. Kultivovať a živiť ju.
Príbeh ale môžeme nájsť aj v utrpení, ktoré sa nás týka. Musíme ho však udržiavať, počúvať, šíriť. Príbeh musí zostať rozprávaný, zároveň sa musí stať vypočutým. Vtedy sa stáva mémom. Mém je potom zvýšenou pravdepodobnosťou zmeny. Napríklad akceptácie inakosti. Nie tolerancie, akceptácie.
Ochráni to niekoho dnes? Asi nie..., ale scitlivie nás to, skultúrni. Ako spoločnosť sa začneme stávať senzitívnymi na podnety v spoločnosti a nebude potrebné niekoho zavraždiť, aby vznikli pochody, aby vznikla občianska iniciatíva, ktorá nám u nás chýba od začiatku.
Nakoniec je možno dobré spomenúť dve-tri veci. Ako majorita, máme nie výsostné privilégium na všetky práva, ale zodpovednosť za stav spoločnosti. Ako menšina musíme robiť nadprácu. Je to nefér, ale je to jediná možnosť pre čistý boj s nádejou na výhru. Ak vidíme alebo počujeme nevhodný či klamlivý komentár, treba sa ozvať. Berie to čas, náladu, energiu, ale ak to necháme v naratíve plávať bez reakcie, zmení sa tok naratívu. Bude vyzerať tak, ako ten dnešný. Len ešte horšie. Bude to ľudský naratív bez ľudskosti.
Ako tichej väčšine, táto vražda by mala byť aj nám podnetom na sebareflexiu. Žiadame ju od Matoviča či Kollára za ich slová, pravdou však je, že my sme stále tá tichá väčšina. Ten prívlastok „tichá“ už začína byť našim hriechom, nie cnosťou. Ľudskosť nie je samozrejmosťou, je to naša voľba.
Pre mňa je táto vražda teda viac začiatkom ako vyvrcholením. Je začiatkom tej kultúrnej vojny, o ktorej sa hovorilo, avšak teraz začne aj na ďalšom fronte. Zároveň, pre mňa osobne, je začiatkom toho, že nebudem ticho. Začiatkom toho, že nebudem ignorovať svet okolo seba. Ľahko sa nenávidí ignorované. Nepoznané je zas najľahšie zabudnúť. Záujem má potenciál napraviť obe.
