V poslednej dobe začína rezonovať názor, že problémy Slovenska pramenia niekde v okolí faktu, že posledné dve-tri dekády sme sa sústredili na „betón“ (materiálny progres) a neriešili sme kultúru a spoločenské ukazovatele stavu populácie ako kvalita života, šťastie, spokojnosť, dôvera...
Rád by som priložil polienko do ohňa a dotkol sa tejto skutočnosti z inej stránky. Akademickej.
Na vysokej škole som zatiaľ dokončil 4. rok, dve epizódy depresie, 57 predmetov, jedny obhajoby, zopár panických atakov, a čo je najdôležitejšie - nespočetné množstvo hodín diskusií a dialógov ohľadom štúdia alebo práce na svojej alma mater s ostatným študentstvom a učiteľstvom.
Mnoho problémov, ktoré sú na univerzitnej pôde pochádza zo zdrojov, ktoré sú (viac-menej) mimo vedenia univerzity. Je však veľa problémov, ktoré pochádzajú zo systému a systém si ich pestuje.
Z môjho pohľadu esenciálny problém, z ktorého následne vychádzajú aj ďalšie, je, že univerzitný priestor nie je orientovaný na zážitok, ale na externé hodnotenie (pre objektivitu treba dodať, že takto ale je nastavené aj financovanie).
Ponúkané služby (nielen) pre študentstvo sú doslova katastrofou, pričom výučba je 50% (áno?) toho, čo tvorí zmysel existencie univerzity (bolo by fajn začať na SK diskusiu aj o tom, čo je vlastne zmysel univerzít). Ak sa spýtate študentstva, čo sú problémy, ktorým čelia dnes a toto isté spravíte s absolventstvom, zistíte nielen to, že mnoho problémov tu je už viac ako dekádu a neriešia sa, ale aj to, že viac a viac systémov začína zlyhávať.
Na zážitok orientovaný manažment nie je na Slovensku hlavným prúdom, čo je jasne vidieť na štátnej správe, hromadnej doprave či úradoch. Napriek tomu, že predošlé generácie, ktoré sú často vo vedeniach, sa orientujú viac na rigidné pravidlá a hmotné výsledky, sociologické dáta jasne naznačujú, že pre moderných ľudí (tým nemyslím len posledné generácie mladých) sa už výrazne orientujú na to, ako sa cítia, aký zážitok majú zo školy, či z pracovného prostredia. Koniec koncov táto otázka sa netýka len študentstva, ale aj zamestnanectva.
Z toho, ako ja rozumiem komunikácií univerzity, sú ciele vedenia univerzity: 1. dostatočná publikačná činnosť zamestnanectva, 2. dostatočný počet ľudí s pomerovo silným citačným výsledkom, 3. dostatočný počet uchádzajúcich sa na vybrané odbory a ich prijatý počet.
Je jedno, ako sa manažujú prijímacie konania, je jedno, že je nedostatok vyučujúceho zamestnanectva na to, aby predmety neboli preplnené a zároveň bola dodržaná diverzita predmetov, je jedno, ako funguje podporný študijný systém, je jedno, koľko času vyučujúca osoba strávi prípravou na výučbu - hodnotená bude len za to, že predmet vedie a následne už len za publikačnú činnosť.
Zameranosť na dostupnosť služieb, na kvalitu, na modernizáciu a digitalizáciu, prinášanie nových prvkov do systému, otvorenosť systému (ako pre študentstvo, tak zamestnanectvo), podpora talentov (nie len priemeru), podpora tvorivosti, kreativity a zvedavosti – to všetko je očividne nie len druhoradé, ale často sa na to ani nemyslí.
Verím, že vedenie by teraz nesúhlasilo s polovicou vecí, pretože sú prospechové štipendiá, Erasmus, a zmenila sa grafika... Opäť sme ale pri vecnom hodnotení bez pohľadu na subjektívny zážitok. Prospechové štipendium pozerá len na výsledné hodnotenie založené na strohých a rigidných skúškach, ktoré preverujú schopnosť absorbovať fakty, nie kreatívne s nimi pracovať (viď. štátnice, ktoré skúšajú z predmetov, z ktorých skúšky už muselo študentstvo absolvovať). Ľudia, ktorí prídu z Erasmu často - a dlho - hovoria o tom, ako si začali všímať problémy, ktoré máme, aké je dôležité ísť von a často chcú na ďalšom stupni pokračovať na inej univerzite. V inom štáte.
Medziľudské vzťahy na pracoviskách sú v otrasnom stave. Toto nie je samozrejme čisto na pleciach rektorátu, ale aj dekanátov a na samotných katedrách. Avšak, systém, ktorý udržiava pracoviská uzatvorené, ktorý odmeňuje, a ktorý aj rieši prípadné problémy, je jeden a ten istý. Mnoho z problémov nie je ošetrených ani na úrovni vnútorných predpisov (len si zoberme, kedy sa začalo riešiť sexuálne obťažovanie a plagiátorstvo, nehovoriac o nezmyselných hierarchiách, ktoré sú často bez možnosti kontroly (viď. napr. doktorandské štúdium)).
Vždy treba spomenúť internáty, ktoré pre podstatnú časť študentstva tvoria súčasť vysokoškolského života. A nie je lepší príklad ako internáty o tom, že univerzita nie je nasmerovaná na zážitok. Tešiť sa z nových postelí po XY rokoch, nie je na mieste. Je to nutnosť, nie niečo na oslavu. Spoločné sociálne zariadenia. K tomu ani nie je čo dodať. Rok 2023 a niekde sú sociálne zariadenia pre jedno celé poschodie. Ak iné nevytopí, vtedy aj pre viac ako jedno. Pri novele nebol problém štrajkovať a prerušiť výučbu, lebo išlo aj o rektorské miesta. Pri internátoch stačí napísať vyhlásenie a ďalší rok bedákať o tom, ako si univerzita nemôže dovoliť 30 miliónovú investíciu (ktorú si naozaj nemôže dovoliť).
Ak by neprišiel covid, úroveň digitalizácie by nevzrástla ani o to malé minimum, o ktoré sa to podarilo. Univerzita tvrdí, že je otvorená, ale keď sa pozrieme na vekové skladby katedier, priemer je vysoký. Nechápte ma zle, samo o sebe to nie je problém, ale ak máme viac a viac ľudí na doktorandskom štúdiu a vekové priemery sú stále vysoké, asi to je nejaký typ ukazovateľa. Aha, oni to doktorandské štúdium väčšinou neštudujú na Slovensku (sme na úrovni 2003)...
A tu sa vlastne dostávame aj k problému tohto problému, UK nie je schopná ani len hodnotiť podmienky, v ktorých ľudia študujú a pracujú. Chýbajú dáta. Aj keď väčšinu problémov nie je potrebné nejako výrazne kvantifikovať či identifikovať, pretože systém ich sám pozná a niekoľko rokov už „zašíva“.
Komunikácia vedenia je ale samozrejmá a najsilnejšie argumenty sú: sme najstaršia a najväčšia univerzita. A ešte, že sme v QS rebríčku na 651.-700. mieste. Z 1422. Neviem, kto sa kedy chválil tým, že je v priemere a považoval to za svoju cnosť. Samozrejme, sme na tom lepšie ako UPJŠ, ktorá v rebríčku klesá, zatiaľ čo my sme stúpli. V pásme priemeru. A mimochodom, už zas klesáme.
Ale opäť, môžeme sa pozrieť aj na iné ukazovatele. Napríklad v spomínanom rebríčku, v kategórií mesto pre študentský život. Prekvapivo BA je na konci (140. zo 160). Univerzita má výrazný problém s financiami. Avšak, ak by sa zameriavala na problémy, ktoré možno riešiť aj v tých obmedzených a nepochopiteľných podmienkach, ktoré jej štát kladie, stále je možnosť napríklad zlepšovať život pre študentstvo v spolupráci s mestom. Zas sme však bez dát, ani nevieme, čo by bolo vhodné riešiť na úrovni rektorát - primátor. Ani nás to nezaujíma.
Využijem ďalší trend, porovnávanie SK so štátmi, s ktorými by sme sa 15 rokov dozadu maximálne pozdravili. Komenského v BA vs. Univerzita v Ľubľane.
Keď si všimneme, obe univerzity v celkovom hodnotení klesajú, čo je škoda. Je však zaujímavejšie všimnúť si, že taká UK v BA, ktorá sa hrdí poradím tohto roka, sa v skutočnosti vrátila na miesto, kde začala v roku 2016. Odporúčam sa pozrieť aj na špecifickejšie hodnoty. Ako zamestnávatelia, obe univerzity nepredstavujú miesto, kde by asi človek s titulom, ktorý znamená nadstavbu vysokej školy, chcel skončiť. My sme však dvojnásobne horší.
Index v otvorenosti a zahraničnej spolupráce je ukážkou problému našej univerzity. Ľubľana index 59,3, náš 13. Ešte aj udržateľnosť je významne vyššia v Ľubľane. Slovinsko považujem za úžasnú krajinu, nikdy by mi však nenapadlo, že v roku 2023 budem sledovať takéto rozdiely v porovnaní našich „najlepších“ univerzít.
V prírode platí zákon kompetície, ľudskú spoločnosť však robí úspešnou najmä kooperácia. Je dobré snažiť sa byť najlepším, je lepšie však fungovať a prinášať to, čo priniesť je možné. Nemyslím si, že sa v dohľadnej dobe významne zmení financovanie, a keby aj, ten investičný dlh asi nemožno zmeniť za krátke obdobie. Som však presvedčený, že ak sa univerzita začne zameriavať na to, čo je možné zmeniť – digitalizácia, úroveň ponúkaných služieb, kvalita študentskej a pracovnej skúsenosti, otvorenosť a spolupráca v rámci a aj mimo krajiny - môže to univerzitu posunúť vyššie nie len v rebríčku QS, ale najmä v očiach študentstva a zamestnanectva.
Koniec koncov platí, že najdôležitejší ukazovateľ, podľa ktorého si maturantstvo vyberá univerzitu, je odporúčanie študentstva z danej univerzity. Spokojnosť zamestnanectva ani študentstva sa nezmení s počtom fakúlt, ale s lepšou kvalitou času stráveného na pôde univerzity.
