Človek je tvor plný emócii. To je fakt. Práve oni nás robia ľuďmi. Obohacujú náš život a vnášajú city do jednotvárnosti dní. Ale niekedy dokážu zastrieť zrak natoľko, že pre strom nevidíme les.
Je asi prirodzenou túžbou človeka, že očakáva za svoju prácu ohodnotenie. Nevravím teraz len o tom finančnom, na ktoré má každý určite oprávnený nárok, ale skôr o tom morálnom. Ktoré je niekedy ešte hodnotnejšie. Potlapkanie po pleci, prejavenie uznania, pochvala... Najmä v aktivitách, ktoré robí človek nad rámec povinností, je to viac ako peniaze.
Bez toho je asi ťažko vydávať svoju energiu a ešte sa pri tom tváriť nadšene. No stále sú ľudia, ktorý sú ochotný venovať svoj čas, svoju energiu, svoje nadanie, či obyčajné chcenie a urobiť niečo viac...
Bohužiaľ čo je svet svetom existujú i ľudia, ktorý to nikdy nedocenia, ale naopak to zdegradujú, pošľapú, znechutia. Áno pocit znechutenia je známy vedľajší produkt, nadšenia... podotýkam - nechcený.
Ale tu si treba položiť jednoduchú otázku. Pre koho to robím. Pre niekoho kto nie je ochotný opustiť vlastnú obmedzenosť, či pre tých, ktorý sú frflači z povolania???
Alebo v prvom rade pre seba...pre možnosť stráviť čas pri spoločnej aktivite so skvelými ľuďmi...pre príležitosť prekonať vlastné limity...pre priestor ukázať čo vo mne je...pre radosť tých, ktorý to dokážu oceniť...
Ja som tiež pár krát prekonala pocit znechutenia, našťastie nadšenie zatiaľ vždy prevážilo...
Podľa mňa je odpoveď jasná. Stojí za to robiť veci aj nad rámec povinností. Nikdy nemôžeme vyhovieť všetkým, ale treba si vážiť tých, ktorý nám veria a tešia sa s nami.
