No našťastie stále sú okamihy v živote, kedy sa cítime ako v rozprávke. Chvíle, keď sa cítime milovaný, počas ciest do čarokrásnych krajov, v momentoch, keď si uvedomíme, že sa nám splnili túžby...
Sú to okamihy s pozitívnym nábojom, o ktorých tvrdíme, že sú rozprávkové. Keď sa povie rozprávka, evokuje to príjemné spomienky na časy detstva. Tiež fakt, že dobro má vždy zvíťaziť nad zlom.
No uvedomila som si, že nielen toto všetko má prívlastok rozprávkové. Zázračné veci sa dejú aj v každodennom živote, dokonca aj vo chvíľach, keď si vonkoncom nepomyslíte na rozprávku.
Ja som napríklad zistila, že dokážem byť neviditeľná. Áno neviditeľná. Nie, že sa viem dobre skrývať. To nie je to na čo myslím. Ja sa jednoducho viem urobiť neviditeľnou pre svoje okolie, aj keď stojím uprostred námestia. Presvedčila som sa, že naozaj, pod lampou je najväčšia tma. Neviem, ako sa mi to podarilo, no je to fakt.
Po tomto zistení, som dospela k rozhodnutiu, posunúť svoje rozprávkové schopnosti ďalej. Kam? No predsa k schopnosti, ktorá šetrí čas a peniaze. Chcem sa naučiť presúvať z miesta na miesto, ako Rumburak so svojím plášťom. Proste som v bode A, pomyslím si a som v bode B. No nebolo by to skvelé. Ušetriť čas na cestovaní a venovať ho priateľom, ktorí si to zaslúžia. Nemíňať ťažko zarobené peniažky. Dostať sa na miesta, ktoré sú často nedosiahnuteľné.
Poviete si utópia. Nie. Zvládla som byť neviditeľnou, raz sa mi podarí postúpiť aj do druhého rozprávkového levelu. Chce to len čas a odhodlanie. A to ja našťastie mám...
