Kapela Kolowrat vznikla v roku 1999, no trvalo sedem rokov, kým ste vydali debut Vrany sa vracajú. Prečo tak dlho?
Ona síce vznikla v roku 1999, ale pár rokov trvalo, kým sme sa, takpovediac, utriasli. Jednak personálne, ale aj hráčsky. Prvé koncerty sme odohrali až koncom roka 2001 a nejaký čas trvalo, kým sme sa vyhrali. Aj keď v otázkach tvorby sme mali od začiatku veľmi jasno, myslím, že sme to prvé roky nedokázali ľuďom sprostredkovať tak, aby medzi pódiom a hľadiskom nastal ten správny súzvuk.
V rôznych recenziách som si prečítala, že váš druhý album Slnko je vo veži je vyzretejší. Ja som sa k obom albumom dostala približne v rovnakej dobe a sú pre mňa rovnako silné. Ako to vnímaš ty?
Som rád, že to bežný poslucháč nevníma. Myslím, že je to tým, že tá zrelosť nie je v pesničkách samotných, teda v obsahovej stránke. Ale my sme už boli iní, asi trochu istejší sami sebou a tiež štúdio a prístup k nahrávaniu bol iný, dalo nám to viac kľudu. Aj pocit, ktorý z toho zostal bol omnoho lepší, ako keď sme dokončili Vrany sa vracajú. Takže to je posun pre mňa, pre nás, ale poslucháč si to vôbec nemusí všimnúť. A to je vlastne dobre.
Tento album vydalo Slnko records. Z koho strany vyšla iniciatíva a ako to zmenilo kapelu?
Slnko sme sledovali zo záujmom hneď ako sme zaznamenali jeho existenciu. Dovtedy sme premýšľali skôr o českých nezávislých labeloch, ale potom nás už zaujímalo iba Slnko. Naše posledné demo sme poslali iba Šine a ona povedala OK. A čo to spravilo s kapelou? No, neotvorilo sa nebo a nezazneli fanfáry, ale bol to pre nás dôležitý krok vpred.
Druhý album ste nahrávali v Prahe, pomáhal vám s ním Ondřej Ježek. Prečo ste si vybrali práve jeho?
Štúdio Jámor a Ondřeja Ježka nám vybrala Šina. Zo strany Slnko records bola cítiť jasná snaha posunúť nás i zvukovo kamsi na vyšší level, a tak Šina vybavila štúdio a producenta, ktorý má v Čechách dosť vysoké renomé a do Prahy s nami šiel i Dano Salontay, ktorý sa i podieľal na produkcii. Bola to zaujímavá skúsenosť. Musím povedať, že tie dni v štúdiu boli pre nás výnimočným zážitkom. Zistili sme, aké ľahké a príjemné je pracovať s ľuďmi, ktorí v štúdiu vedia čo majú robiť, majú predstavu, majú koncepciu, majú skúsenosť. No a zažili sme si trocha i druhú stranu tejto mince, keď sme neskôr s prvými mixami zistili, že predstava producentov o našom zvuku sa nezhoduje s tou našou a že vniesť do výsledku i niečo z našich predstáv bol v podstate boj. Ale nakoniec sa to utriaslo a ja som veľmi vďačný za túto skúsenosť.
Foto: Zdenko Hanout
Hudbu skladá gitarista Peter Lorko, ty píšeš texty. Ako funguje spolupráca medzi vami?
Hudbu sme predtým robili buď Peťo alebo ja, respektíve sme to zvykli robiť spolu. Väčšinou sme sa stretli, zahrali si nápady a skúsili ich pospájať do piesní. Situácia sa zmenila po príchode Pajkyho do kapely. Jednak on sám je veľmi tvorivý a nosí svoje hudobné nápady a jednak sa s jeho príchodom trochu zmenila ľudská chémia v kapele. Výsledkom bolo, že máme snahu robiť veci spolu a menej separovať i tvorivý proces. Myslím, že kapelu to viac stmeľuje a to vnímam veľmi pozitívne, aj keď ovocie zatiaľ zbierame len veľmi pomaly.
Texty píšeš iba ty, pre mňa sú to často obrazy, zhudobnené slová, ktoré by pokojne mohli fungovať aj samostatne ako básne. Ako vznikajú?
Túto otázku dostávam zakaždým. A keďže na ňu existuje iba jedna odpoveď, ktorú som už niekde povedal, dovolím si odpovedať rovnako. Útržky textov ku mne prichádzaju samé kedykoľvek, neočakávane ako záblesky a ja si ich zapisujem. V hlave sa mi to potom vždy s niečím spája a pomaly sa to buduje k sebe. Vo chvíľach voľna to potom dopracujem a je to. Žiaľ, je to pomalý proces, chvíle voľna sú už dávno úzky profil. To je aj dôvod, prečo Kolowrat nechrlí piesne ako na bežiacom páse. A o čom sú texty najčastejšie? Sme na vrchole produktívneho veku, naberáme si toho na hlavu strašne veľa a snažíme sa to všetko zvládnuť. Myslím, že tak polovica piesní na našom druhom albume je práve o tomto šialenom pracovnom strese, v ktorom ľudia uviaznu a nevedia ako z neho von. My všetci sme v tom tiež pekne hlboko.
Cítiť v nich košické reálie. Nikdy vás nelákalo odísť z východu do Bratislavy?
Nie. A nerád by som, aby to vyznelo ako nejaký vypestovaný principiálny postoj, ktorý sme si z nejakej kvázi hrdosti vytvorili. Jednoducho nás život takto vyriešil. V čase, keď Kolowrat vznikol, sme s Peťom obaja študovali v Bratislave, takže táto možnosť tu snáď aj bola, ale nijako konkrétne sa nám neponúkala. Naopak, Košice nás pútali k sebe, tu sme mali skúšobňu, zázemie a predovšetkým ľudí, ktorí v prvom rade vytvárajú väzbu na prostredie. Takže to kde sme, nie je výsledkom racionálnych rozhodnutí, ale proste len pocitu, že tu patríme a tu je tá práca, ktorú máme spraviť. Okrem toho, nemyslím, že keby sme sa presunuli tak ako to spravili Puding pani Elvisovej, že by sme tým spravili nejakú dieru do sveta. Myslím, že s akceptáciou našej tvorby, respektíve popularitou by sa asi žiadne zázraky neudiali.
Pieseň Ja a slečna Ts je podľa mňa jedno z najkrajších hudobných vyznaní. Aké to je, keď máš v kapele manželku, čiže slečnu Ts?
V kapele sme hlavne spoluhráči. Zuzka je veľmi šikovná bubeníčka a má skúsenosti s hraním vo viacerých kapelách, stále hrá okrem Kolowratu i v Dalla mattina alla sera. S love songami je to zložité. Človek musí hľadať slová, aby vyjadril čo chce vyjadriť, ale zároveň aby neskĺzol do klišé, ktoré sa pri takej príležitosti núkajú v dlhom rade. Takže vďaka, som rád, že sa ti páči.
Tých, ktorí prídu na váš koncert prvýkrát, asi prekvapí tvoj svojský prejav na pódiu. Veľmi silno prežívaš to, čo spievaš...
Hmm... neviem to veľmi posúdiť. Začne koncert, privieram oči, aby som veľmi nevnímal ľudí, automaticky idem na špičky a hýbem sa. Asi tým podvedome ventilujem napätie, aj keď ho navonok ani nepociťujem. Piesne a emócie, ktoré v nich sú, sa samozrejme s každou interpretáciou prežívajú znova. Keď sa tá emócia vyčerpá, pieseň už nemôžeme ďalej hrávať.
Foto: Dávid Doroš
Mám z vás pocit veľkej skromnosti, ako keby ste si len hrali svoje piesne a vôbec sa nestarali o to, čo sa deje na slovenskej hudobnej scéne. Mýlim sa?
V podstate sa nemýliš. Veľmi sa o to nestaráme a ani sme to nikdy veľmi nerobili. My sme sa od začiatku cítili na scéne ako takí exoti, nie v zmysle nízkeho sebavedomia, ale pocitu, že nikam nepatríme. Asi to z nás i dosť vyžarovalo a to ti len málokedy narobí kamarátov. Nejaký čas sme mali snahu hľadať si k sebe kapely, ktoré sú na scéne podobní exoti a zahrali sme tak viacero výborných spoločných koncertov a stretli viacero výborných ľudí a vytvorili priateľstvá, ktoré trvajú doteraz. No s tým ako sme starší, máme viac práce a už i rodinných povinností, sústredíme sa už najmä na seba a na to, aby sme sa stretli, na iné nám neostáva čas.
Sleduješ slovenské kapely?
Nuž, veľmi to nesledujem. Ak si púšťam hudbu, tak väčšinou je to americká a britská produkcia. Ale samozrejme, hýbeme sa v tomto našom malom rybníku, takže sa i dostávame k slovenskej hudbe, mávame spoločné koncerty, naposledy s The Ills - fajn ľudia a fajn hudba. S niektorými kapelami máme i výborné priateľské vzťahy - vypichol by som Kvety nikotínu, Živé kvety, Longital, Hvozd, Posledné decembrové dni, Dalla mattina alla sera.
Album Slnko je vo veži získal niekoľko nominácií na ceny Radio_Head Awards. Ako ste vnímali fakt, že vás niekto takto ocenil?
Nominácia kritikov na album roka pohladila naše ego. Už keď ten album vyšiel, naše sebavedomie stúplo, mali sme zo seba dobrý pocit a táto nominácia nám napovedala, že to nebol len náš pocit. Poslucháčske nominácie na album roka a singel roka však pre nás boli šokom. Nie sme takí aktívni na internete, nepracujeme s fanúšikovskou základňou tak, ako to vedia niektoré kapely a neposielame si hlasy do ankiet. Takže sme boli veľmi príjemne prekvapení a vďační.
Čo robí Kolowrat teraz a aké má plány?
Teraz pracujeme na novej pesničke, ktorá je už takmer hotová, takže ju chceme hrať už na januárových koncertoch. Robiť nové piesne a hrať zmysluplné koncerty ľuďom, ktorí nám vracajú energiu, to je všetko čo chceme. A samozrejme by sme sa radi čím skôr dopracovali k ďalšiemu albumu.
Foto:
Zdenko Hanout
Dávid Doroš
