Prečo si si vybrala herectvo? Vplyv rodiny alebo tvoja voľba?
Vplyv rodiny v tom nebol žiadny, hoci viem, že moja babka robila nejaké ochotnícke divadlo, môj dedo zase veľa čítal a zaujímal sa o umenie a divadlo. Ale nemali sme to doma na dennom poriadku, takže toto ma neovplyvnilo. Skôr ma ovplyvnilo navštevovanie rôznych ľudových škôl umenia v detstve, tanečná, flauta, spev a literárno- dramatický krúžok. Veľmi ma to bavilo, tak som sa rozhodla v tom pokračovať.
Vyštudovala si dve umelecké školy, konzervatórium aj VŠMU. Je pre herca škola dôležitá?
Určite. Konzervatórium je dôležité najmä po technickej stránke, herec sa tam naučí spievať, tancovať, my sme mali rôzne druhy pohybu aj základy spevu, čo je perfektné a ja z toho doteraz veľa ťažím. No čo sa týka hereckej práce, človek je ešte mladý, nevyzretý, keď ide na „konzervu" a niektoré psychologické veci a procesy hereckých postáv jednoducho nemôže tak precítiť a zahrať. Na vysokej škole je už predsa len starší a vyzretejší a aj prístup pedagógov je iný.
Myslíš, že máš nejaké výhody na rozdiel od hercov, ktorí herectvo neštudovali?
Myslím, že áno. Človek, ktorý vôbec neštudoval herectvo podľa mňa nie je taký tvárny a nedá sa použiť všade. Možno sa dá použiť vo filme, veľa nehercov dnes hrá vo filmoch, tam sa to ešte znesie. Ale myslím si, že v divadle je dôležité, aby mal človek školu alebo aspoň veľmi dlhú prax.
Po škole si odišla do Nitry, kde si sa upísala Divadlu Andreja Bagara. Nelákalo ťa ostať na voľnej nohe?
Nelákalo. V dobe, kedy som ja končila vysokú školu, sa u nás toho veľa nerobilo. Netočili sa seriály, respektíve boli tu len také pokusy, ktoré rýchlo skončili. Ostať na voľnej nohe by pre mňa znamenalo ísť cestou dabingu, čo som nechcela. Tak som začala hrať v DABe, kde som doteraz odohrala množstvo krásnych postáv, takže to vôbec neľutujem.
Prečo práve Nitra? V Bratislave je pre herca väčšia šanca, že si ho všimnú...
Dostala som ponuku z Nitry a tým pádom som ju vzala, keďže po skončení VŠMU som si nemohla veľmi vyberať miesto. Je to ťažké, lebo po škole vás v podstate nikto nepozná a presadzovať sa je potom dosť komplikované.
V DAB máš za sebou sedem sezón, vystriedala si rôzne typy postáv. Môžeš si vyberať alebo sú ti postavy pridelené?
Postavy v divadle si nemôžem vyberať. Ja som normálny zamestnanec DABu a musím spĺňať povinnosti, ktoré sú mi určené. Tým pádom, keď som na zozname obsadených ľudí, musím tu postavu zobrať bez ohľadu na to, či mám napríklad v Bratislave „kšeft" alebo či mám výhrady voči režisérovi alebo tímu, ktorý to robí.
Ktorá postava sa ti hrala najťažšie, s ktorou si sa musela napríklad najdlhšie stotožňovať?
To je ťažká otázka. Ani nie postava, ale celé skúšobné obdobie bolo ťažké napríklad pri inscenácii Všetko za národ, kde hrám Vieru. Bolo to zložitejšie aj v komunikácii s režisérom, lebo s Michalom Vajdičkom, ktorý to režíroval, som predtým nerobila. Musela som si zvykať na štýl, komunikáciu a aj na žáner, ktorý sa z toho celého vykľul. Bolo tam dosť štylizácie- napríklad behom sekundy som musela strihnúť do rôznych emócií. Bolo to veľmi namáhavé.
Ako prebieha tvoj proces prípravy pred predstavením?
Veľmi jednoducho. Šatňa, maskérňa, kostýmy a idem na javisko. Samozrejme, že sú postavy, na ktoré sa musím pripraviť a zopakovať si texty pred predstavením, to je napríklad Viera v hre Všetko za národ. Už som však prišla na to, že keď sa začne reprízovať predstavenie a ja si začnem pred ním opakovať texty, tak už to budem musieť robiť stále. Pokiaľ si to nezopakujem, tak môj mozog a myseľ sa nastavia tak, aby som si to opakovať nemusela a vypoviem všetky texty a odohrám to predstavenie rovnako. Teraz skúšam túto teóriu. Napríklad pri predstavení Edith a Marlene na Novej scéne si neopakujem nič, idem rovno hrať a zatiaľ mi to vychádza.
Na škole učia hlavne divadelné herectvo, ty si si vyskúšala aj seriál aj film. Ako sa ti točila Ordinácia v ružovej záhrade a Polčas rozpadu?
Ordinácia, to bolo pre mňa zo začiatku utrpenie. Sústrediť sa na všetko to, čo sa okolo teba deje, prispôsobiť sa kamerám, sledovať pohyb tela, povedať repliku- to musí mať človek v sebe absolútne iné cítenie ako pri divadle. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, učila som sa za pochodu. Pri Polčase rozpadu som už mala skúsenosti s kamerou z Ordinácie, no filmová kamera je omnoho citlivejšia a tam musí byť človek ešte obozretnejší ako pri televíznej výrobe. Je tam iné svetlo, farby, kamera a s tým treba vedieť pracovať. Ja sama neviem, či sa mi to podarilo, ale snažila som sa.
Momentálne natáčaš svoj druhý seriál, Panelák. Hrá sa ti inak po predchádzajúcich skúsenostiach?
Musím povedať, že teraz v Paneláku ma ta práca baví. Tiež tam hrám beštiu, ale snažila som sa ju odlíšiť od tej beštie, čo som hrala v Ordinácii. Aj tím, ktorý na seriáli pracuje, je veľmi príjemný a pozorný. Keď sa im niečo páči, tak ma pochvália, čo som doteraz nezažila a to mi dáva chuť do práce a motivuje ma vymýšľať stále niečo nové, niečo čo by mohlo dotvoriť moju postavu.
S Ordináciou prišla aj popularita. Ako si relatívne neznáma divadelná herečka zvyká na to, že ju ľudia spoznávajú na ulici?
Zvykla som si, hoci zo začiatku mi to vadilo. Najprv ma ľudia nemali radi a dosť mi to dávali najavo. Hlavne čo sa týka Ordinácie sú dosť negatívne ohlasy na moju adresu, čo sa spája s postavou, ktorú som hrala. Potom som sa chvíľu odmlčala, aj tu platí, že zíde z očí, zíde z mysle. Teraz som sa vrátila vďaka Paneláku a ohlasy už sú pozitívnejšie. Teda aspoň myslím. Ale herec si nenavyberá, koľko ľudí, toľko chutí.
Medzitým si si stihla zahrať hlavnú úlohu v hiphopovom muzikáli Príbeh ulice...
Príbeh ulice je veľmi úspešný komerčný projekt, ktorý splnil svoj účel. U vekovej kategórie, pre ktorú sa to robilo, mal veľký úspech. Obzvlášť je na tom dobré to, že mladí ľudia prišli do divadla, čo je skvelé.
Divadlo, seriál, film, dabing. Čo ti je najbližšie?
Určite divadlo. Tam pôsobím už dlho, som si istejšia. Hlavne, čo sa týka technickej stránky, čiže reč, pohyb a iné zákony, ktoré herec musí mať zautomatizované tak, aby ho to neobmedzovalo pri umeleckej a hereckej tvorbe. Ale stále by mal každú postavu začínať odznova, aby sa jednotlivé charaktery postáv nepodobali a to je veľmi ťažké. Práca pred kamerou je pre mňa stále španielska dedina, ale učím sa.
V domovskom divadle hráš niekoľko predstavení mesačne, momentálne hosťuješ aj na Novej scéne. Workoholička?
O tom by mohol veľa rozprávať môj priateľ. Som workoholička, zatiaľ to ale nemienim meniť, hoci sú obdobia, kedy ma tá práca až tak nenapĺňa. Našťastie je ich málo.
Na Novej scéne hráš v komornom muzikáli Edith a Marlene. Aká je tvoja Edith?
Skúšobné obdobie bolo veľmi namáhavé a ťažké. Prišla som do súboru, ktorý som síce poznala ľudsky, ale nevedela som ako sú na tom herecky. Edith bola pre mňa veľká výzva a stálo ma to naozaj veľa úsilia, už len preto, že je výnimočná tým, že nie je fiktívna, že naozaj žila a to sa nedá obísť. Takže som z nej musela niečo pochytiť a asi by bola nesprávna cesta, keby sme to úplne anulovali a hrala by som tam Kristínu Turjanovú, ktorá sem tam zaspieva piesne od Edith. Ja som sa snažila vytvoriť charakter- to je veľmi dôležité. Snažila som sa tou postavou niečo ľuďom dať a povedať. Ukázať im svoj názor na to, aby človek žil ďalej, napriek tomu, že prekonáva rôzne problémy a aby žil naplno a dokázal si vychutnať každý moment vo svojom živote. Presne tak, ako žila Edith.
Kritiky na predstavenie sú pozitívne, aký máš z toho pocit ty?
Myslím, že Novej scéne dalo predstavenie Edith A Marlene to, že tam chodí ešte viac ľudí do divadla, býva vypredané, čiže má asi dobrú povesť. Som rada, že som k tomu dopomohla aj ja. Toto predstavenie nie je až tak komerčne ladené, hra je zvláštne ponímaná, lebo Edith a Marlene sa stretli asi trikrát v živote a žiadne veľké kamarátky z nich neboli - je to taká fiktívna hra s útržkami zo života Edith Piaf. Niektorí ľudia hovoria, že som mala viac pridať do spevu, no texty sa spievajú v slovenčine a tá je limitujúca. Akonáhle majú ľudia napočúvané francúzske texty šansónov Edith Piaf je to iné a ja jednoducho nikdy neprekročím tieň a genialitu, ktorou Edith oplývala. No vďaka tomuto titulu som sa k nej mohla aspoň priblížiť. A keby som to spievala vo francúzštine, tak obsah piesní by mnohým ľudom ušiel a ten je u Edith veľmi dôležitý, pretože vypovedá veľa o jej živote .
V Divadle Andreja Bagara momentálne skúšate Gogoľove Mŕtve duše...
Hrám tam postavu Neznámeho. Spolu s kolegami Jurajom Hrčkom, Jurajom Lojom a Zuzanou Kanócz hráme štyria jednu postavu. Je to taká zvláštna práca, takúto postavu som ešte nehrala. Je to zatiaľ v procese príprav, takže uvidíme, čo z toho bude.
V lete začínaš točiť nový film, kde si zahráš po boku Ivana Trojana. O čom bude?
Veľa o tom ešte neviem. Film sa bude volať Viditeľný svet, režírovať ho bude Peter Krištúfek, ktorý napísal aj scenár. Pripravuje to produkčná spoločnosť, s ktorou som robila aj Polčas rozpadu, oni ma odporučili a ja som šla normálne na konkurz. Režisér si ma vypočul, porozprávali sme sa, zaujímal sa o mňa a prišiel sa pozrieť aj do divadla. Hlavne som rada, že si ma prišiel pozrieť do divadla, to veľa režisérov nerobí. Myslím si totiž, že ak nie je niekto funkčný na javisku, nemôže byť funkčný ani vo filme a nevie to až tak dobre zahrať. Je to neoddeliteľná súčasť, hoci, samozrejme, to filmové vnímanie je iné ako divadelné.
Tvoj partner Peter je tiež herec. Pozitívum?
Ako kedy. Je to pozitívne napríklad v tom, že keď ho zavolám na predstavenie, on mi povie pravdu. Má dobrý názor a napriek tomu, že je to môj priateľ, vie byť veľmi kritický voči mne, čo je dobré. Veľakrát mi pomohol, keď som už ja nevedela čo a ako, on prišiel a povedal mi pár pripomienok, ktoré ma niekam posunuli. Vie, ako funguje môj pracovný život a dokáže ma tolerovať, čo je skvelé.
Foto: Zdenko Hanout
