Skĺbiť akciu nie je ľahké, keďže slniečko vylieza v poslednom čase len zriedkavo a väčšinou uplakané a keď si človiečik ešte vyberá jeden deň bikovanie a ďalší korčuľovanie.
Nakoniec sa to všetko podarilo, slniečko vycerilo svoj krásny úsmev, mráčiky zmizli nevedno kam a štvrtok bol ako vyšitý. Maťo ma mal vyzdvihnúť autom pri zastávke Nad Lúčkami niečo okolo 17:30. Ja teda spokojný si doma ešte chystám výbavu do ruksaku, ako chrániče, po poslednej akcii okrem dlaňových aj kolenné, uterák, náhradné tričko, ponožky a samozrejme vodu. Však treba čo to popiť (pifčo som po ruke nemal J). Ešte som mal chvíľku čas, tak som si spokojne poklikal na domácom PC, keď tu zazvonil mobil a ja som sa mohol vybrať smerom dole kopcom od Konečnej ku zastávke Nad Lúčkami. Tam už ma čakal s kolegom, ktorého meno si nepamätám. Nuž moja hlavička makovička si to zapíše až na druhý krát J, teda dúfam.
Vyrazili sme teda smerom ku Slovnaftu. Cestou som sa dozvedel, že tá časť v okolí hrádze je kľudnejšia, menej ľudkov a viacej zelene. Prišli sme skackajúc a uhýňajúc sa oproti idúcim autám až na v poradí tretie parkovisko, kde sme spokojne zaparkovali vedľa čierneho kabrioletu Porsche Carrera. Vtedy som ešte s vtipom poznamenal Maťovi, neboj na tvojho Renaultíka sa neulakomia J.
Vytiahli sme korčule z kufra, a hor sa do obúvania. Pripadalo mi to ako staré časy na zimáku, kde som si obúval korčule s postupným uťahovaním šnúriek, podľa toho ako sa noha zmenšila. Tak to bolo aj teraz, ale s vrchnou klipsňou. Nahodil som ešte chrániče, už aj na kolená ako som spomínal, keďže balanc je sviňa a ešte mám občas problémy pri prudkom stočení ho udržať, no nie je to ako na ľade. Keď už sme zamkli auto, začali sme sa hrabať na vyššie položený cyklisticko-korčuliarsky chodník. Hore som liezol do véčka, skoro ako na lyžiach, nemal som chuť nahodiť 4x4, tak som si dával pozor.
Jeden z nás potreboval telefonovať, tak povedal, že nás dobehne. Ja som si zase povedal, aspoň nebudem posledný, nakoľko ma ešte trošku pobolievalo koleno z posledného pádu. Cestou sme míňali menšie skupinky, ale i jednotlivcov, či už na bicykli, tak korčuliach, ale našli sa aj peší zúfalci. Aspoň nebola nuda a mal som koho obiehať, alebo teda oni mňa, keďže moji spolubojovníci na korčuliach boli v nedohľadne. Čakali ma vždy v tretine, kde oni postávali a ja som len pomalšim tempom prefrčal, ako by som v tom momente použil známu to frázu: "nestojíme máme spoždění" a oni na to, že len choď, my Ťa dobehneme. Mali pravdu.
Cestu sme ukončili na deviatom kilometri, informáciu nám podávala číslica. Ležala na zemi, pravdepodobne už tiež nevládala J. Ja som mal práve chuť ešte čo to zbehnúť, koleno bolo už rozbehané, ale slniečko už bolo dosť nízko. Ešte o kúsoček som si pritiahol korčule a chalani zavelili, že na šiestom kilometri je bufet.
Cesta späť bola nádherná, v ústreti zapadajúceho slniečka a po ľavej strane záclona tisícky komárov. Už len nezabrzdiť, lebo Ťa vycucajú som si pomyslel. Chalani sa rozbehli akoby čapovali posledné pifčo, či kofolu a stretol som ich až tam, pomaly lezúcich nižšie k bufetu, takou zvláštnou prístupovou cestou štrk-asfalt. Ja som do toho pridal aj trávu, kolieska sa zasekávali a pripadal som si ako chromá baletka. Netušil som, že sa dá sa ísť aj po tráve, zrazu ma to vypľulo pri okienku, kde som len vypľul zo seba fŕazu: "prosím si kofolu". Chalani si objednali tiež kofolu a niečo pod zub. Škoda, že stánok nemal odpudzovače komárov, lebo aj oni prišli na hostinu, sú to potvory. Keď som badal, že už nie je čo piť, mal som chuť na pivko, no nedám si. Pifčo bolo fajné, akoby z piateho schodu, o niečo teplejšie, lepšejšie, ale hlavne zuby sa netriasli od zimy. Dopili sme posledný hlt, odháňajúc komáre, nasadzujúc chrániče sme sa podujali na posledných šesť kilometrov. Moja rýchlosť už bola vyššia ako cestou tam, i keď fučalo oproti, už som obehol päť, či šesť ľudov a oproti idúceho arogantného šoféra bavoráku. Nuž nevšimol som si, či mal obuté korčule a keby nebolo slniečko za obzorom tak ani jeho. Keď som prichádzal hľadajúc naše parkovisko, chalani sa už prezúvali, ja som ešte len skackajúcim zjadom zliezal kopec. Korčule som spokojne zamenil za tenisky, ale aj mokré tričko a pantofle za čisté a suché. Chvíľu na to som sedel v aute, čakal na šoféra a vyrazili sme uličkami Bratislavy domov. Spokojný, športom oviaty som ešte zavolal ďalším, či nebehneme na pifčo v našej krčmičke konečná. Auto sme odparkovali pred našim domom, i keď parkovisko už bolo preplnené, našli sme nejakú skulinku.
Fajnovo vyhriaty večer nám spríjemňovali milí spoločníci, jedno, dve, či tri pivečká a siahosiahla debata o všetkom. Bol to veľmi príjemne a zdravo strávený deň. Spal som ako malé bábätko...
