Vyhrážala sa nemilosrdne a ja, hoci som si nespomínal na nijaký sľub, ktorý by sa tekvice týkal, som vyrazil do sychravej jesennej noci plnej šuchotavého, vlhkého lístia.
Od tých čias ubehlo už pár rokov a mne sa zdá, že je to už celá večnosť čo som zlyhal v očiach najkrajšej ženy s akou som sa kedy miloval a akú som kedy miloval.
Tú hádku už dávno spálil oheň času no aj tak vo mne ostala zakorenená hlbšie než som si uvedomoval.
Rok čo rok, s hlavou plnou melanchólie a jesene som v tento deň vyrážal do najbližšieho obchodu a celú noc som potom vyrezával dyňu tak horlivo, až som sa neraz temer pripravil o niektorý prst. Halloween bez dyne?! To neprichádzalo do úvahy! To sa nemohlo stať!
Tento rok spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, žeby niečo malo byť inak. Najskôr som poriadne poupratoval celý dom a keď sa začalo stmievať, vydal som sa na každoročnú púť za dyňou.
Beda! Beda prebeda! Potraviny v okrajovej štvrti mesta, kde som býval, boli zatvorené! Na dverách visel oznam hlásajúci, že ja a moje problémy sú im celkom ukradnuté! Inak povedané, v ten deň mali zatvorené. Ihneď sa ma začala zmocňovať panika! “To nie!” Cítil som ako mi na chrbát vystúpil mrazivý pot! “To nemôže byť pravda! Nemôžem predsa osláviť Halloween bez vlastnoručne vyrezanej tekvice!” Horúčkovito som premýšľal čo si počnem a sypal som si pomyselný popol na hlavu, že mala celý čas pravdu ohľadom mojej neschopnosti! Cítil som, že sa celý môj svet, celý môj život rúca ako domček z kariet! Oči sa mi nekontrolovateľne zalievali slanými slzami, ktoré sa už – už chceli kotúľať dolu, aby som sa v ich záplave, odovzdaný svojmu osudu, mohol utopiť!
“Peter, sústreď sa!” Razom sa mi pripomenula jej rozhorčená tvár. “Alebo zoženieš tekvicu, ako si sľúbil, alebo sa budeme musieť rozísť! Nedokážem žiť s niekým, kto nie je schopný zabezpečiť ani len tekvicu! Ako potom zabezpečíš rodinu?!” Jej nepríjemný, piskľavý hlas mnou otriasol. „Je to tak! Má pravdu! Som strašne neschopný, ale nechcem to takto! Tieto potraviny nie sú predsa jediný obchod v celom meste!“ Uvedomil som si a odhodlane som sa rozbehol.
Bežal som ako o život. Nechcel som sa dočkať situácie, že ktosi bude o jednu dyňu rýchlejší! Prvý obchod – nič! Dyňe vypredané! Druhý obchod?! Znovu nič. Police prázdne! Tretí obchod, opäť neúspech! Teraz sa ma už seriózne zmocňovala panika! V hlave sa mi neustále pripomínal piskľavý, rozhorčený hlas poukazujúci na moju neschopnosť. Moja najhoršia nočná mora sa pomaly ale isto stávala skutočnosťou. Tohtoročný Halloween, sťa potvrdenie mojej menejcennosti, strávim bez každoročnej tradície.
So zvesenými ramenami, dokonale sa oddávajúc melanchólii a jesennej depresii som sa šuchotajúc nohami v mokrom lístí, predieral úzkymi uličkami pomedzi nízke domy, v spoločnosti najnižšieho možného sebavedomia. Domy svojimi očami zatemnenými ťažkými závesmi prepúšťali do nočnej tmy kúsok domáckeho tepla a rodinnej pohody. Ešte o niečo lepšie som si pritisol kabát k skrehnutým údom a ruky vtlačil ešte hlbšie do vrecák. Z neba sa sypal nepríjemný mrznúci dážď a ja som počítal posledné metre, keď sa konečne posadím k teplému čaju a ešte teplejšiemu radiátoru. Pochyboval som, žeby mi to v mojom trápení nejak pomohlo, avšak čakala ma dlhá noc plná smútku a sebakritiky a ja som si trochu toho tepla jednoducho nedokázal odoprieť. Sotva som zmáčaný, premrznutý a skleslý, sťa kôpka nešťastia, zabočil popri starom, opustenom dome, ostal som ako primrazený. Srdce sa v strachu rozbehlo ako o závod! Pri mojich dverách, v prítmí vysokej lipy a dlhom tieni štítu domu, stála štíhla a vysoká postava ktorej hlavu som v hlbokej tme iba tušil.
Nie som nijaký hrdina a takmer vždy som pred aj tým najmenším nebezpečím volil bezpečný ústup, no situácia v ktorej som sa teraz ocitol, bola celkom odlišná. Mal som iba dve možnosti, alebo umrznem, hoci v bezpečí, alebo sa pokúsim prekonať strach a samého seba a zistím, kto to je a čo chce. Napokon, možno je to iba neprirodzene vysoký človek a nič zlého mi nehrozí. Túžba po teple bola jednoducho silnejšia.
Opatrnejšie ako mačka, zakrádajúca sa k lovenej koristi, som sa krôčik po krôčiku blížil k vlastnému domu. Prisahám, že v tú chvíľu som vôbec nevnímal mrznúci dážď ani zimu. Tlkot môjho strachu musel napĺňať prázdne ulice celej štvrte. Postava na mojom prahu sa nepohla ani o milimeter a ja som tajil dych. Nepríjemný pocit z prítomnosti čohosi, čo možno nepochádza z nášho sveta prekvapivo rýchlo vystriedala narastajúca zvedavosť.
Tajomná bytosť, vyššia odo mňa minimálne o meter oblečená v dlhom, tmavom rubáši, na mňa civela beztvarou tekvicou! Čiernym rubášom neustále mykal mrazivý vietor, takže sa zdalo akoby strašidlo nemalo pevnú podobu. Chcel som sa uštipnúť aby som sa prebral zo strašidelného sna, no zvedavosť znovu uvoľnila miesto strachu. Toto rozhodne nebol sen!
Neprirodzene dlhé a tenké ruky to pomaly zohlo a s nepríjemným zapraskaním, akoby ju odtrhlo, si zložilo hlavu - tekvicu, ktorú mi potom bezhlavé strašidlo podávalo. Netušil som, čo si mám myslieť a tak som iba civel s doširoka otvorenými ústami roztrasený viac od zdesenia než od zimy. Bezhlavé strašidlo sa nado mnou hrozivo skláňalo a ja som pochopil, že neznesie žiadny odpor.
„Ehm, tak dobre teda.“ Hlesol som trasľavým hlasom a s vypätím posledných zvyškov vôle sa načiahol pre podávanú hlavu - dyňu.
Opäť sa to narovnalo, obrátilo sa mi chrbtom a vykročilo dlhými, tenkými nohami, bez hlavy a bez jediného zvuku preč do noci. Čierny rubáš kmitajúci vo vetre čoskoro pohltila mrazivá noc.
Stál som na prahu vlastného domu ešte hodnú chvíľu a neprestával som sa chvieť strachom, neustále v rukách zvierajúc dyňu - hlavu toho strašidla.
Až do svitania som sa potom oháňal nožom, avšak inak ako všetky tie roky predtým. Dával som si pozor a každučký zárez som viedol jemne, akoby to nebola dyňa.
Bol to prvý rok kedy som sa neporezal a posledný kedy mi dyňu muselo priniesť bezhlavé strašidlo.
