Boli krásny pár za ktorým sa obzrel každý kto ich uvidel. Ona vždy zanedbane extravagantná a on zanedbaný o kúsok viac. Napriek svojmu výzoru vyžarovali auru, ktorá k nim priťahovala všetky pohľady. Bohužiaľ najmä tie neprajné. Veľakrát sa sťahovali z miesta na miesto. Nemali deti. Žili jednoducho, možno dokonca na hranici chudoby. Nevedel som však o tom, žeby sa niekedy sťažovali alebo niekoho prosili o pomoc.
Veľmi som sa o nich nezaujímal. Môj život bol zaplnený každodennými radosťami i starosťami tak, ako život každého šarvanca v mojom veku. A oni zas plávali svojim životom tichučko, pokojne, priam nenápadne.
Párkrát keď som šiel s otcom na autobus či do mesta, stretli sme ich, boli zabraní do rozhovoru alebo sa len tak usmievali nad krásou života. Takmer vždy sa pri nás zastavili. S otcom sa potom vrelo zvítali a chvíľu štebotali. Nespomínam si, žeby šlo o formality typu "Ako sa máš?" "Kam ste sa vybrali?" "Čo manželka?" Práve naopak. Ich otázky boli úprimné, ako ich myšlienky a úmysly. Tak ako boli oni sami.
Prekvapilo ma keď ma kamaráti začali presviedčať o ich slabomyseľnosti. Počuli to od rodičov, ktorí to zase vedeli od susedov či známych.
Až vtedy som zaregistroval zachmúrené a zlé pohľady, ktoré im nepriali nič dobré. Spoločnosti sa nepáčilo, že nenadávajú na svoj osud, že nad ním nenariekajú, že sú iní - čistí. Možno práve preto sa ich situácia zhoršovala zo dňa na deň viac a viac. Museli sa vysťahovať z podnájmu a odísť na ubytovňu, museli vziať aj podradnejšiu prácu len aby ako – tak prežili. Napriek tomu boli stále spolu a stále rovnakí.
Kamarátom sa nepodarilo nakloniť ma k ich názorom, práve naopak. Počas letných prázdnin, sediac pri táboráku som ich akoby mimochodom spomenul. Vedel som, že kamaráti sú inteligentní a rýchlo pochopia, že doteraz videli iba jednu stranu.
Dlho sme sa rozprávali, jedli nádherne rozvoniavajúce špekáčiky, a ja som im postupne vysvetlil všetko, čo mne predtým vyjavil otec. Viedli sme dlhú debatu plnú rozumných dôvodov a výmeny názorov. Vždy som v takýchto rozhovoroch mal zaľúbenie a platí to dodnes. Bol som rád, keď som videl, že ma pozorne počúvajú. Moje slová padali na úrodnú pôdu rovnako ako kedysi otcove slová zúrodňovali moju dušu.
Pred niekoľkými týždňami som sa náhodou dozvedel, že už nie sú medzi nami. Prvá zomrela ona a on sa na odpočinok pobral presne rok po nej. Necítil som smútok z toho, že ich život skončil. Bola to radosť, lebo som vedel, že sú konečne šťastní bez životných obmedzení.
Zapálil som za ich kľudný odpočinok sviečku a na minútočku sa zasníval.
Predstavoval som si, že odišla pokojne v spánku. Ticho, bez jedinej hlásky či ponosy. Tvár jej skrášľoval vyrovnaný úsmev, ako tým, ktorí uzreli svet večnej blaženosti.
On za ňou neplakal, dokonca ani neprejavoval smútok čiernym oblečením. Predstavoval som si, že každý deň chodil na jej jednoduchý hrob, kde šeptal slová určené iba jej. Som si istý, že keď pocítil blízkosť tej, ktorá mu vzala jeho milovanú, nezľakol sa a ani sa nezamračil. Život mu nevzal z tváre úsmev, prečo by sa to malo podariť zubatej?
Takýmto a podobným myšlienkam som sa oddával dlho a keď zhasla sviečka, vynorili sa z hĺbok mojej duše otázky. "Ako to, že ich život nezlomil? Ako to, že im nedokázal zobrať úsmev z tváre? Ako to, že nenadávali a nepreklínali tých, ktorí preklínali ich?"
Myslím, že tomu tak bolo najmä preto, lebo nikdy nikomu nepatrili. Nikdy nepatrili nijakému módnemu trendu. Nepatrili peniazom, pohodliu a ani zlu. Nepatrili náboženstvu či politike. Nemali nič čo by z nich robilo otrokov. Mali iba to, čo skutočne potrebovali pre život. Žili slobodne. Boli to ľudia čistí a nič zlé, nečisté a negatívne im nemohlo uškodiť.
Otázka živá a vytrvalá ako jesenný dážď mi vŕta v hlave. "A čo môj život? Som slobodný? Patrím niekomu inému alebo patrím sám sebe? Žijem vôbec môj život?"
Som čistý?
