Mora

Písmo: A- | A+

Vletel mu do izby hneď zrána a usadil sa v úzkej medzere medzi stenou a skriňou. Bol si celkom istý, že tu je v bezpečí, že tu ho nenájde. Doteraz ho nikto na takto rafinovane zvolenom mieste nenašiel.

“Ľudia sú nevšímaví až hrôza!” Premýšľal krátko po tom ako si našiel vhodnú polohu k odpočinku. Čakala ho neľahká úloha, napokon ako vždy. Kdekto by si bol pomyslel, že doručiť do sna spiaceho človeka Nočný des je hračka no nebolo tomu tak.

Nočný des sa totižto radí k takzvaným rastovým silám a nesie v sebe ohromnú energiu. Preto ho môže doručovať iba nočný motýľ ktorý je silný a skúsený. Ak by túto silu nedokázal uniesť, mohlo by sa stať, že Nočný des sa dostane do sna celkom inej obeti ktorú nielenže nikam neposunie v jej vývoji ale naopak, môže jej nesmierne ublížiť. Takto postihnutý nešťastník sa môže od zdesenia aj zblázniť.

Náš nočný motýľ si túto celú skutočnosť uvedomoval veľmi dobre a svoju úlohu vykonával vždy svedomito a dôsledne. Nikdy nič nepodcenil, nikdy nič nezanedbal a tak sa doposiaľ nestalo, žeby ho niekto z ľudí poranil alebo dokonca zabil, tak ako toľkých jeho kolegov. Na vydesené či dokonca zhnusené výrazy tvárí, keď ho uvideli v celej jeho nádhere dávno privykol rovnako ako na tých pár pokusy rozpučiť ho o stenu a vôbec urobiť čokoľvek len aby ho zahnali a vyhli sa tak nevyhnutnému.

Spáčov ktorým mal doručiť nočné mory nijak zvlášť nerozlišoval a všetkých jednoducho pokladal za jednoduché bytosti ktoré boli slepé voči všetkému z čoho nemali zisk či osoh. V mene zisku a vlastného prospechu sa navzájom zrádzali, podvádzali, klamali a vôbec nič im nebolo sväté. Keď bol ešte celkom mladý do remesla ho zaúčal celkom starý, slabý avšak o to skúsenejší motýľ, presviedčal sám seba, že svojou námahou vlastne tie úbohé a namyslené bytosti trestá. Práve kvôli tomu nikdy nikoho neľutoval a nikdy by ho ani nenapadlo niekoho ušetriť od Nočného desu. Dnes sa nad čímsi takým vôbec nezamýšľal, hoci sa za ten čas s týmto názorom prirodzene zžil. Mal svoju úlohu jasne vytýčenú a nič než jej dôsledné vykonanie ho nezaujímalo.

Konečne sa zotmelo a človek pozatváral doširoka otvorené okna a pomaly sa ukladal k spánku. Vzduch v izbe plnej kníh a kvalitného nábytku voňal slnkom a teplým, letným dňom. Motýľ sa ponaťahoval a každý jeho pohyb bedlivo pozoroval. Človek sa usadil do pohodlného kresla a pri teplom hoci tlmenom svite lampy si chvíľu čítal z veľkej a hrubej knihy. Jeho chvíľa sa priblížila, cítil to v krídlach. Rozhodujúci okamih už bol takmer tu. Nenechal sa však strhnúť nedočkavosťou. Práve naopak. Vytrvalo upieraným pohľadom Človeka pomaly ale isto uspával. Ten sa zanedlho začal poddávať. Hlasno zívol, odložil knihu, zhasol lampičku a natiahol sa do postele kde zakrútený do veľkej, nadýchanej periny čoskoro zaspal. V izbe zavládla tma a nočný kľud a každučký jej kút vyplnili spánok a noc. Človek potichu oddychoval kým motýľ celkom nehlučne preletel izbou a posadil sa nad posteľ, kde skúmavo pozoroval tok jeho snov. Nočný des sa už – už dral z jeho moci aby vhupol do sna spiaceho, no motýľ ho zovrel ešte pevnejšie. Ako dobrý lovec, aj on trpezlivo vyčkával na správny moment kedy bude spiaci najzraniteľnejší a Nočný des bude mať najväčšiu moc a účinok.

Udržať toľkú energiu bolo každou sekundou ťažšie a náročnejšie. Motýľ teraz napol všetky sily a s maximálnym sústredením pozoroval každučký detail sna a sťaby super-výkonný počítač analyzoval význam každého jednotlivého obrazu z ktorého sa skladal. Ešte stále nenastal správny moment. Už len zopár sekúnd! Udržať Nočný des bolo teraz nesmierne náročné, avšak ešte stále ho nechcel uvoľniť zo zovretia. Až teraz! Človek je najzraniteľnejší! Nastal čas kedy Konečne mohol povoliť zovretie a pozorovať ako sa Nočný des, sťaby rozzúrený dravec vrhá na svoju obeť. V mihu rozbil celý sen v hromadu črepín a spiaceho vťahoval hlbšie a hlbšie do temnoty.

Celý nasledujúci vývoj Motýľ sledoval nanajvýš sústredene ako zvedavý vedec skúmajúci chemickú reakciu odohrávajúcu sa mu priamo pod mikroskopom. Nebolo preňho vôbec zložité sledovať súvislosti a dokonca na kratučký okamih neodolal a nahliadol dopredu vďaka čomu vývoj niekoľkých ďalších smerov lepšie pochopil. Toto boli presne tie okamihy pre ktoré svoju prácu a svoj údel miloval. Bol to moment kedy mu všetko zapadalo, kedy si uvedomoval aj svoju dôležitosť v celom systéme ktorému nikto, kto bol jeho súčasťou, nemohol porozumieť.

Beda! Stalo sa to s čím vôbec nepočítal. Vysilený, zo snahy udržať Nočný des pod kontrolou a potom pozornosť pri skúmaní obrazu väčšieho než je ľudský život, nedokázal premôcť únavu a zaspal. Keď sa prebudil, pochopil, že je zle. Dopustil sa najhoršej chyby ktorá ho teraz bude stáť život. Zaspal rovno na stene kde ho Človek našiel a teraz ho zvieral v dlani. Na celom tele vnímal teplo dlane a predstava, že ho môže každú chvíľu rozpučiť, ho desila viac než človeka vydesil Nočný des.

„Isto si chce dokazovať svoju prevahu nado mnou,“ uvažoval, „áno, musí to byť tak, inak by ma už dávno zabil.“ Ach ako rád by ešte aspoň naposledy rozprestrel krídla, ako rád by okúsil pocit slobody a voľnosti. Tušil, že jeho koniec sa priblížil, no napriek všetkému čo už vo svojom veku videl a zažil, umrieť sa mu nechcelo. „Ešte som tak mladý!“ Trápil sa a najznepokojujúcejšie na celej situácii bolo, že Človek ho kamsi niesol. Vlastne mohol si s ním robiť čo len uznal za vhodné. Motýľ sa schúlil tak ako len mohol a celý sa chvel. Už iba predstava, že je v moci Človeka bola strašná!

„Leť.“ Tichý a vyrovnaný hlas ho prinútil otvoriť oči.

Stále ležal schúlený na dlani, ktorá však bola tentokrát roztvorená, a neodvážil sa ani len pohnúť. Jeho skrehnuté telo chladil príjemný ranný vánok a pocit voľnosti. Nesmelo, ešte vždy celkom rozochvetý sa trochu vystrel a s nedôverou sa rozhliadol navôkol. Človek držal ruku nad balkónovým zábradlím a usmieval sa úsmevom ktorý u žiadneho človeka dovtedy nevidel. „Len smelo leť.“ Šepkal a jeho oči hovorili jasnou rečou, že mu neublížia. „Neboj sa, neublížim ti,“ zašepkal a Motýľ skúsil obozretne zamávať krídlami.

„Ty ma nezabiješ?“ Pýtal sa motýľ s nemalou dávkou obáv, „neublížiš mi, hoci ja som ti túto noc priniesol do spánku Nočný des?“

„Nie, samozrejme, že ti neublížim.“ Odvetil prekvapenému Motýľovi s dobrým úsmevom. „Veď si mi svojim počinom pomohol. Nočný des ktorého si mi túto noc priniesol ma upozornil na veci o ktorých som si dávno myslel, že mám ujasnené. Ničoho sa neboj, len smelo rozprestri krídla a leť tam, kam máš letieť ďalej a ak niekedy príde čas aby si ma znovu navštívil, vedz, že ja sa svojmu osudu či strachu vyhýbať nebudem.“

Motýľ sa naposledy zahľadel do oči jasných ako hviezdna noc, rozprestrel veľké krídla a odletel s vedomím, že aj medzi kamením sa nájde diamant.

Skryť Zatvoriť reklamu