Podupkával a držiac sa za brucho sa od radosti až prehýbal. Zvedavosť bola mocnejšia a tak som k drobnému mužíkovi pristúpil a lepšie som si obzrel jeho ostro rezanú červenú tvár, čierne kučeravé vlasy, horčicové tepláky a vyťahané fialové tričko. Bosé nohy mal husto ochlpené a dlhé nechty súrne potrebovali pozornosť pedikéra.
Nedozerný rad ľudí so sklonenými hlavami som si všimol až vzápätí. Kráčali k nám, do kopca, pomaly, akoby sa im ani nechcelo, vôbec nehľadeli pred seba a celkovo pôsobili ako bábky na povrázku. Takmer ničím sa jeden od druhého nelíšili, keďže oblečením i pohybmi kopírovali vždy toho pred sebou.
„Kam to idete?“ Pýtal som sa, no žiaden mi neodpovedal. „Prečo mi neodpovedáte?!“ Ticho. „Čo tu vôbec robíte?“ Opäť žiadna odpoveď. Márne som sa pýtal, márne som okoloidúcimi triasol. Moja snaha nepriniesla nijaké ovocie. Došlo mi, že reakcie by som sa nedočkal aj keby som pred nimi nahý tancoval Lambadu.
„Čo sa tu deje?“ Obrátil som otázku na bohapusto smejúceho sa trpaslíka. „Kam všetci idú? Oni ma nevidia? Nepočujú?“
„Ale vidia! Vidia aj počujú!“ Odvetil a s blaženým povzdychom „ááách!“ dal jasne najavo, že tak dobre sa už dávno nepobavil. „Len ťa vidieť a počuť nechcú!“ Dodal a keď videl, že som nepochopil, viditeľne zvesil ramená a hoci sa smiech z jeho temne červenej tváre celkom nevytratil, oči jasne vypovedali o netrpezlivosti a len pramalej chuti čokoľvek objasňovať. „Neprekvapuje ma, že ničomu nerozumieš, ako by mohol niekto ako..“ Uprene ma pozoroval a keď pobadal moje pobúrenie, iba rozšafne mávol rukou a vetu nedokončil. „Všetci idú presne tam! Ha ha ha!“ Smial sa a dlhým prstom s ešte dlhším nechtom ukázal na miesto, kde sa mohutná hradná veža spájala s obvodovým obranným múrom. „Presne tam na tom mieste, v samom srdci Zborovského hradu som vytvoril portál. Ha ha ha!“ Smial sa akoby to bol najlepší vtip na celom svete. „Chápeš to?! Otvoril som portál a dlho premýšľal ako doňho nalákam ľudí. Vymýšľal som všetko možné a nič. Nemal som nijaký úspech. Nedokázal som presvedčiť ani jediného človiečika a to mi môžeš veriť, že som použil snáď každučký nástroj, ktorý mám k dispozícii. Ha ha ha!“ Smial sa až sa prehýbal.
„Napokon keď som, už na samej hranici zúfalstva, hútal pod hradnou vežou, zafúkal mierny vánok a jednému okoloidúcemu odvial bankovku priamo tam, do portálu. Neveril by si ako sa za ňou vrhol. Samozrejme, prečo aj nie, boli to posledné peniaze ktoré mal, avšak o to tu teraz nejde. Okamžite som si spomenul na jednu z vašich vlastností na ktorú som sa mohol vždycky spoľahnúť. Dodnes nechápem ako som na ňu mohol zabudnúť. Ha ha ha!“ Smial sa rovnako pobavene ako na začiatku. Akoby jeho radosť ani na okamih neochabovala.
Ja som medzitým pozoroval ako každý prišelec odhadzuje do už beztak plného, veľkého vreca mobil a všetko čo má vo vreckách a vstupuje do portálu kde okamžite zmizne. Odložené veci padali na zem kde sa kopili a táto nová kopa pomaly dosahovala výšku pristaveného vreca.
„Stačilo sa zamerať na jedného z vás a urobiť z neho celebritu.“ Trpaslík pokračoval v rozprávaní. „Keď som ich sám lákal, nikto ma nepočúval, neverili mi a do portálu vstúpiť nechceli ani za nič. Keď im však mnou vytvorená celebrita ukázala aký luxus dosiahla, prejdúc portálom, v mihu bolo všetko inak. Každý chcel byť ako ona. Niekoľko krát do roka dovolenkovať pri mori, mať niekoľko áut, mobilov, investičných bytov, mať slávu, a čo je hlavné, každý chcel aby mu ten druhý závidel. Nakoniec teda naozaj stačilo veľmi málo a ako sám vidíš, pred portálom sa začali tvoriť siahodlhé rady. Každý jeden s vidinou, že bude môcť cestovať a pýšiť sa luxusom na sociálnych sieťach, že získa status celebrity, sa vzdáva všetkého a je presvedčený, že prechodom cez portál sa z neho stane nadčlovek. Ha ha ha!“ Pobavene sa smial.
„A čo ty?“ Obrátil sa znenazdajky na mňa s otázkou. „Ty nechceš byť slávny? Nechceš žiť v luxuse? Nechceš aby ti ostatní závideli? Nechceš žiť z reklám na sociálnych sieťach?“
Náhle som sa strhol a prudko sa posadil na posteli. „To bol teda ale divný sen.“ Mrmlal som si počas vstávania, obliekania, rannej rozcvičky, raňajok, rannej hygieny a tiež behom dlhej cesty k Zborovskému hradu.
