Bezmyšlienkovite som nastúpil a ponorený do príbehu Búrlivých výšin sa posadil. Vlak sa rozbehol na svoju pravidelnú cestu, zatiaľ čo ja som sa niesol na krídlach fantázie do nehostinných končín medzi hlavných hrdinov.
Z príbehu ma vytrhol pán sprievodca a keď sa uistil, že necestujem „na čierno“, už – už som sa chcel vrátiť bránou do sveta za zrkadlom, upútal ma však krátky a rýchly pohľad mládenca sediaceho oproti cez uličku. Obzrel som si ho teda lepšie avšak stále celkom povrchne.
Slušne a čisto oblečený, pedantne oholený, upravené vlasy rovnako ako aj nechty. Na kolenách mal zošit a v ruke ceruzku. Malé avšak o to živšie očká skláňal nad papier akoby nechcel nič iné vidieť. Niečo si horúčkovito zapisoval.
Vrhol na mňa ďalší rýchly pohľad a keď sa naše oči stretli, opäť zrak rýchlo sklopil. Príbeh z ktorého som bol necitlivo vytrhnutý sa naliehavo dožadoval mojej pozornosti a tak som sa znovu ponoril medzi riadky. Sotva som však prečítal prvé slovo, už to tu bolo zas! Opäť po mne vystrelil rýchly pohľad, ktorý vzápätí okamžite sklopil. Potlačiac vzrastajúcu nervozitu som nad ním v duchu mávol rukou a pokúsil sa opätovne oddať čítaniu.
S hlasným zasyčaním sme zastavili a ja som knihu zatvoril aby som chvíľu pozoroval nastupujúcich a vystupujúcich. Bola to jedna z mojich najobľúbenejších činnosti. Vždy rád pozorujem ľudí a situácie či už bežné alebo nie.
Znovu na mňa vrhol rýchly pohľad! Napadlo mi, že asi je na mne niečo v neporiadku. Hocikomu sa predsa môže stať, že je strapatý, alebo si zle uviaže šál či má na tvári špinku. Predný fotoaparát môjho Blackberry ma ubezpečil, že v tomto smere je všetko v najlepšom poriadku. Strapatý som stále rovnako, šál mám uviazaný ledabolo ako obvykle, na tvári niekoľkodenné strnisko. Proste krásavec na pohľadanie. Zahľadel som sa von oknom na hmlistý jesenný deň a pohľadom chvíľu blúdil po farebnom opadanom lístí.
Keď si ma opäť premeral nervóznym pohľadom, už asi po stý krát, uprene som sa mu zadíval do tváre. Snažil som sa mu zrakom naznačiť aby sa neostýchal a vyjavil o čo mu ide. Nič však nezabralo, nič nepomáhalo. Zarputilo si čmáral do zošita, šikovne uhýbajúc otázkam v mojich očiach.
Pomohol som nastúpiť mamičke s kočiarom, opätoval som jej úsmev a keď som sa vracal na svoje miesto, ukradomky som mu nazrel ponad rameno. Obyčajne dokážem zanalyzovať situáciu a vyvodiť správny záver, moja mýlka ma tentokrát prekvapila. Konečne všetky dieliky puzzle zapadli na svoje miesto a vytvorili tak celkový obraz. Nepísal si nijaké poznámky, knihu, dokonca ani poviedku či blog. Tento umelec celý čas kreslil a za predlohu si zvolil mňa! Je síce pravda, že som uvidel iba kúsoček jeho diela, pretože zrejme vytušiac môj zámer, zošit rýchlo zakryl taškou, avšak nemohol som sa mýliť.
Týmto zistením ma situácia zaujala ešte viac a rozhodol som sa, že ho požiadam aby mi po dokončení ukázal celé dielo. Sotva som však zvíťazil nad introvertom vo mne, umelec vystúpil! Sklamane som sa teda zasa vrátil na vresoviská, kde som bol vítaným svedkom veľkej lásky a nepochopenia hlavných hrdinov.
Cely deň mi potom tento zážitok neschádzal z mysle a neustále som si v duchu kládol rečnícke otázky. „Prečo ja? Čím som ho zaujal. Plánuje kresbu niekde zverejniť? Vystaviť? Ako verne vystihol moju podobu?“
Napokon, ako to už býva, žiadna otázka nezostáva dlho nezodpovedaná. Deň zbehol rýchlejšie ako týždeň po výplate. Cestou z práce som znovu, pohrúžený do príbehu, nastúpil a posadil sa na miesto, ktoré sa už akosi mnohým cestovaním prispôsobilo môjmu vzácnemu pozadiu.
Príbeh sveta Heathcliffa a Kataríny sa odvíjal nezastaviteľne ďalej a ja som takmer načisto vypol vnímanie toho môjho. Vtedy to prišlo! Známy pocit z rána, že na mňa niekto vrhá rýchly pohľad. V dohľade som nikoho nevidel. Nástojčivý pocit však neprestával a tak, keď mi v prestávke medzi prevracaním strany pohľad skĺzol na miesto, ktoré ma priam magicky priťahovalo, zaúpel som! Na podlahe ležal jeden list zo zošita. Ani na okamih nebolo pochýb o čo ide.
Náhlivo, akoby sa každú chvíľu mohol vypariť som sa preň načiahol a prisahám, že od zvedavosti a nedočkavosti sa mi rozochveli ruky. Žeby mi predsa len bolo dané poznať odpoveď na moje otázky?
Dobrú chvíľu som nevedel presne na čo pozerám. Bola to kreatúra či skôr karikatúra s desiatkami rúk a desiatkami očí. Každý ťah kresby pôsobil náhodne avšak pri podrobnejšom skúmaní bolo jasné, že každučký pohyb ceruzky bol vedený precízne aby dokonale zapadol do celku. Šál ledabolo omotaný okolo krku, strapaté vlasy. Bol som to ja, svojim postojom vyžarujúci napätie vyplývajúce z čítaného príbehu do ktorého som bol ponorený.
„Neuveriteľné!“ Pomyslel som si so zamysleným úsmevom. „Jedná výstižná kresba dokáže toho povedať viac ako celá kniha.“
